5. Veľkonočný piatok
V predošlej katechéze sme si povedali, že budeme hovoriť o prekážkach pri modlitbe, preto že tieto prekážky sú aj prekážkami k naplneniu sa Duchom Svätým.
Prvá prekážka, ktorá pochádza od diabla je naša nesústredenosť, ktorá je znakom malej lásky. Čím väčšia láska, tým väčšia zameranosť a sústredenosť na objekt lásky, tým väčšia túžba po ňom. Boh vstupuje do nášho života na základe našej túžby po Ňom.
Druhou prekážkou je nesúlad nášho života s Božím Slovom. Pán Boh “nemôže” dať svoje najvyššie duchovné dary, ak nežijeme podľa jeho prikázaní a nie sme poslušní jeho svätej vôli. Žiadny hriech nie je tak malý, aby nemohol byť prekážkou modlitby. Prorok Izaiáš nás napomína: „Sú to práve vaše neprávosti, čo vás oddeľujú od vášho Boha, vaše hriechy zahalili Jeho tvár pred vami, preto nepočuje.”
Nejde len o hriechy ale aj o hriešne postoje.
Jedným z takýchto hriešnych postojov je pochybnosť. Nedôvera, nevera a pochybnosť sú najväčšou prekážkou modlitbám. Pán Ježiš hovorí, že Duch Svätý bude usvedčovať svet z hriechu a tento hriech spočíva v tom, že neuverili v Syna Božieho.
Nie je v srdci mnohých z nás nevera, nedôvera a pochybnosť? Sv. Jakub píše: „Nech však prosí s dôverou a nič nepochybuje. Kto pochybuje je podobný morskej vlne, hnanej a zmietanej víchricou. Nech si takýto človek nemyslí, že od Pána niečo dostane; je to muž rozpoltený a nestály vo všetkom.” (Jak 1,6-8) Niektorí nemajú preto, že neprosia, iní nemajú preto, že neveria.
Je vhodné začať modlitbu vďakou a velebením Pána, lebo takto si lepšie uvedomíme, kto je náš Pán, keď nazeráme na divy jeho lásky a takto liečime svoju malú vieru. Je potrebné, aby sme nadobudli istotu, že čo Boh prisľúbil je schopný aj vykonať.
Vedomie záslužnosti je často koreňom hriechu. Prichádzame do chrámu ako farizej a chválime sa, čakajúc Božiu odmenu ako čosi, čo si určite zaslúžime. Evanjelium nás zatiaľ učí nespoliehať sa na vlastné zásluhy, ale skôr volať: „Božej buď milostivý mne hriešnemu”. Len ten, kto stojí pred Bohom s prázdnymi rukami, teda bez vedomia vlastnej záslužnosti, môže od neho prijímať dary.
Pýcha je veľkou prekážkou, lebo pokorným dáva Boh milosť. Pyšný sa Bohu protiví. Boh pre nás „nemôže“ nič vykonať, ak nám ide len o presadzovanie vlastnej vôle a ctižiadosti a našej žiadostivosti. Ak sme plní svojvôle, splní nám naše prosby, ale na úkor nášho duchovného posvätenia.
Nekritické posudzovanie druhých je ďalším hriechom v živote kresťana. Čím podobnejší sa stávame svojmu Pánovi, tým menej odsudzujeme druhých. To je jedno z bezpečných znamení nasledovania Krista. Tí, ktorí ustavične posudzujú, nevidia svoje vlastné chyby, nemajú Ducha Kristovho. Zameraj svoju pozornosť na seba a nemusíš sa báť, že nebudeš mať, čo posudzovať. Možno, že hriech, ktorý vidíš na druhom, je hriech v tvojom vlastnom srdci. Sami nie sme lepší, ako ti, ktorých posudzujeme. Duch kritiky ničí duchovný život rýchlejšie a istejšie, ako čokoľvek iné.
Naše JA musí byť zosadené, musíme zomrieť s Kristom, aby sme spolu s ním boli živí. Nesmie sa nás zmocniť žiadostivosť po pozemských veciach. Písmo Sväté hovorí, že Boh vyslyší naše prosby len vtedy, ak bude On naším jediným cieľom. Kristus sám má byť žiadosťou nášho srdce.
Neláska v srdci kresťana je najväčšou prekážkou modlitieb. Láskyplné zmýšľanie je základom modlitieb viery. Nemôžeme žiť v neláske s ľuďmi a pri tom byť v zhode s Bohom. Duch modlitby je zároveň Duch lásky, je to nerozlučiteľné.
Príhovorná modlitba je vlastne láska premenená na modlitbu. Máme odvahu nenávidieť tých, ktorých miluje Boh? Aby sme to správne pochopili, musíme si definovať, čo je láska.
Láska je súlad našej vôle s vôľou Božou. V tomto zmysle teda láska neznamená zjednocovať sa s každým človekom, ale vo vzťahu ku každému žiť Božie Slovo. Takáto láska môže často bolieť a viesť aj k oddeleniu sa od zla.
Musíme sa chtiac nechtiac zaoberať týmito základnými otázkami života viery, ak nemá naša modlitba zostať formálnou záležitosťou. Náš Pán nám nielen prikazuje milovať nepriateľov, ale modliť sa tiež za tých, ktorí nás prenasledujú, aby sme boli synmi svojho nebeského Otca. (Mt 5,44-45).
Náš každodenný život s ľuďmi je najlepším merítkom našej duchovnej vyspelosti – rovnako ako i naša modlitba. Boh nehodnotí naše modlitby podľa vyspelosti rečí, ale podľa vyspelosti ducha, podľa jednania s blížnymi i voči nemu. Len ten kto má spoločenstvo s Bohom a život v ňom je Bohu milý.
Ak sme plní nenávisti a zloby, ktorej sa nechceme zriecť, nemodlime sa k Bohu, je to zbytočná strata času. Pán Ježiš nás učí modliť sa: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom”. Ježiš ide v tejto veci o mnoho ďalej: „Ak neodpustíte ľuďom ich poklesky, ani váš nebeský Otec vám neodpustí vaše hriechy.“
Majme teda rovnaké zmýšľanie s Kristom a nepremárnime vlastnou vinou Božie odpustenie. Koľkí nedokážu pre púhe nedorozumenie odpustiť ani svojím najbližším a modlia sa denne Otče náš!
Existuje mnoho kresťanov, ktorým je modlitba niečím neznámym, nikdy neprežili jej účinnosť sami na sebe a vo svojom dennom živote. Nevedia sa rozprávať s Bohom ako so živou osobou. Modlia sa ako modlitebné mlynčeky, bezmyšlienkovite a nerozumne. Myslia si, že budú vypočutý pre svoju mnohovravnosť.
Hlavnú vinu ovšem máme my, ktorí v cirkvi učíme a kážeme, pretože málo tieto skutočnosti zdôrazňujeme. Naše dary sú Bohu nemilé, keď nemáme lásku k svojím blížnym.