Dnes by som spolu s vami chcel uvažovať nad slovami žalmu, ktorý sme mali možnosť počuť: „Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava…“ Tento žalm hovorí o ľuďoch, ktorí si vedome volia Boha za ochrancu. Boh je tu predstavovaný ako Najvyšší a Všemohúci. Boh je Najvyšší a Všemohúci. Takto ho tituluje aj sv. František v Piesni brata Slnka: „Najvyšší, Všemohúci a Dobrý Pane môj…!“.
Mohli by sme spolu so sv. Pavlom konštatovať: „Ak je Boh za nás, kto proti nám…?“ Toto si vždy musíme uvedomovať, keď sa ideme modliť, alebo keď sa jedná o našu odovzdanosť Bohu. Boh je Najvyšší, to znamená, že nad ním už nikto nieje a je tak isto Všemohúci. Pán Ježiš to vyjadruje pri svojom Nanebovstúpení: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi…“ Ježiš i ako človek obdržal Božiu Všemohúcnosť, preto, lebo je úplne zjednotený s Božou vôľou. Ak sa rozhodneme vo všetkom poslúchať Boha, aj my dostaneme účasť na Božej Všemohúcnosti, skrze Dar Ducha Svätého. Boh dáva svojho Ducha, teda dáva účasť na svojej prirodzenosti, tým, ktorí ho poslúchajú.
Človek je slabý, dokiaľ žije len z vlastných síl a pre seba, stáva sa silným skrze prijatie Ježiša Krista. Stáva sa Božím dieťaťom, účastným na Božej prirodzenosti, so všetkými právami i povinnosťami, ktoré z toho vyplývajú. Len takýto človek môže povedať Pánovi: „Ty si moje útočište a pevnosť moja; v tebe mám dôveru Bože môj.“ Pre tých, ktorí ho milujú, sa Boha stáva pevnosťou i útočišťom.
Žalmista z vlastnej skúsenosti, hovorí: „Veď on sám ťa vyslobodí z osídiel lovcov a zo zhubného moru. Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute.“ Koľko krát som sa o tom presvedčil vo vlastnom živote. Podmienka, aby to fungovalo, je, že nesmieme odísť od viery, nesmieme odísť z odovzdanosti. Kto od Boha vedome uteká, nezažije túto ochranu. Hovorí sa, že diabol je po Ježišovom víťazstve na kríži, ako pes na reťazi. To znamená, že môže ublížiť len tomu, kto sa mu dobrovoľne svojimi hriechmi približuje.
Sám Boh ďalej prehlasuje: „Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho,…“ Podobnú myšlienku vyslovuje v mene Božom aj Mojžiš: „Pána, svojho Boha, sa budeš báť a jemu budeš slúžiť, k nemu sa budeš vinúť a v jeho mene budeš prisahať! On je tvoja chvála, on je tvoj Boh, ktorý kvôli tebe urobil tie veľké a hrozné veci, ktoré si videl na vlastné oči.“ (Dt 10,20-21) K Bohu sa môžeme túliť. Ako? Skrze ustavičnú túžbu po Ňom. Snaha „túliť sa k nemu“ stojí presne na opačnom póli ako snaha „od Boha odísť“. Túliť sa k Nemu, znamená, robiť všetko preto, aby sme sa mu priblížili. Dovoliť mu, aby sa nás dotkol skrze prijatie sviatosti a svojím Slovom. Takéhoto človeka Boh ustavične vedie k plnšej slobode. Práve preto, že sa k Nemu túli, vyslobodí ho…“
„Ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení.“ Už dávnejšie som čítal zaujímavý príbeh klinickej smrti. Išlo o príbeh rumunského robotníka, ktorý hoci bol pokrstený, nežil ako veriaci kresťan a dokonca v Boha ani neveril. Keď umieral a videl ako akási príšera tiahne jeho dušu, vtedy zvolal len toľko: „Pane Bože, ak si, pomôž mi!“ A stalo sa čosi úžasne. Medzi neho a diabla padla Božia ruka a počul hlas: „Je môj, vzýval moje meno!“ Tak málo stačilo, aby sa Boh nad ním zľutoval: „Vzývať Božie Meno!“