Milujme všetci
celým svojím srdcom, celou svojou dušou,
celým svojím duchom,
celou svojou mocou a celou svojou silou,
celou svojou chápavosťou a celou svojou energiou,
celým svojím úsilím,
celou svojou náklonnosťou,
celým svojím vnútrom,
všetkými svojimi túžbami a celou svojou vôľou,
Pána a Boha,
ktorý nám všetkým dal a dáva
celé naše telo, celú našu dušu a celý náš život.
On nás stvoril a vykúpil a len on nás svojim milosrdenstvom spasí;
on nám úbohým a biednym,
páchnucim a plným hniloby, nevďačným a zlým
preukazoval a preukazuje
samé dobro. (NReg 23,8)
V tomto finále Nepotvrdenej rehole, určenom všetkým ľuďom všetkých dôb, sme všetci zvolávaní k milovaniu Boha. Ide o to, aby sme poznali jak a v čom si nás Boh zamiloval. A potom mu môžeme prejaviť napnutím všetkých mohutností, ktoré nás utvárajú, vďačnosť, ktorá je naším spôsobom lásky.
No, a v čom sa láska Pána a Boha k človeku prejavuje? Dala, dáva nám všetkým celé naše telo, celú našu dušu a celý náš život. František uznáva, že prvým darom, základom všetkých ostatných, je dar existencie, teda tela, duše a života. Nemožno ho podozrievať z dualizmu alebo z pohŕdania telom, veď práve za telo a dušu ďakuje. Ako jeho sestra Klára môže spievať: „Chvála ti, že si ma stvoril!“
To isté vďačné konštatovanie sa opakuje teologickejším jazykom: Boh nás stvoril, vykúpil, teda opäť sa ujal svojho diela pokazeného hriechom a vedie ho k definitívnemu zavŕšeniu, ku spáse. František vie, že človek nie je schopný svojimi silami ani skutkami dospieť k vlastnej plnosti, preto dodáva: Len milosrdenstvo Božie nám zaisťuje spásu.
Avšak pripomienka základných dobrodení — daru existencie, vykúpenia, sľúbenej a ručenej spásy — akoby nestačila. František chce ukázať, že Božia láska k človeku je nepodmienená. Preto rozvinie tému ľudskej úbohosti a nevďaku. Boh nám úbohým a biednym. páchnucim a plným hniloby, nevďačným a zlým, preukazoval a preukazuje dobro. Tento dôraz na ľudskú skazenosť nás zaskakuje a nepríjemne sa nás dotýka. Je pravda, že ide o štylisticky prostriedok, ktorý má kontrastom zdôrazniť absolútnosť lásky, ktorá miluje čo zďaleka nie je k pomilovaniu, čo je odpudzujúce. Napriek tomu si všimnime, že z šiestich použitých označení sú štyri biblické. Úbohí a biedni (Zj 3,17), nevďační a zlí (Lk 6,35) skutočne zachycujú ľudský spôsob bytia, ako ho vidí Boh, i tak mu to nebráni, aby bol dobrý. Páchnuci a plní hniloby sú Františkove výrazy, ktoré môžeme nájsť i na iných miestach jeho spisov (Reg 22,6; 2LVer 46). Užíva ich, aby vyjadril zhnusenie, ktoré môže v človeku vyvolať hlboké poznanie vlastnej skazenosti.
Boh nie je egoista uzavretý do svojej blaženosti. Dáva a preukazuje dobro tomu, kto si ho nielen nezaslúži, ale ho je vyslovene nehodný. Poznanie tejto skutočnosti v ľudskom srdci stvorenom pre Boha a vyklonenom k Bohu, ako hovorí svätý Augustín, prebúdza vďačnosť, a ta je predohrou a cestou lásky.
František potom opakuje prikázanie lásky (Dt 6,5; Mk 2,30) a nalieha, aby táto láska bola tak silná, že celú ľudskú bytosť, všetky jej mohutnosti ponesie k tomuto tak dobrému Bohu. K šiestym duchovným energiám, o ktorých hovorí Písmo — srdce, duša, duch (duchovné zložky človeka), moc, sila, energia (dynamika, s ktorou sa majú rozvíjať) —‚ pridáva František šesť z vlastných zdrojov: chápavosť, úsilie vôle (v posledných dvoch je kúsok voluntarizmu), náklonnosť, vnútro, túžba (tri výrazy afektivity)
František teda človeka neznevažuje, ako by sa mohlo zdať z jeho výroku o úbohom a biednom tvorovi, ale uznáva z iného hľadiska, mimoriadne bohatstvo, ktoré sa v ňom ukrýva a ktoré môže pri hľadaní Boha použiť.
Tento chválospev na nepodmienenú Božiu lásku teda v konečnom vyznení vypovedá i o veľkosti a dôstojnosti človeka, schopného sa takejto láske otvoriť a odovzdať.
Nič iného teda nežiadajme, nič iného nechcime, v ničom inom nenachádzajme radosť a potešenie, než vo svojom Stvoriteľovi a Vykupiteľovi a Spasiteľovi, jedinom Pravom Bohu, ktorý je plnosť dobra, samé dobro, všetko dobro, pravé a najvyššie dobro, ktorý jediný je dobrý, zľutovný, priateľský prívetivý a milý, ktorý jediný je svätý, spravodlivý, pravdivý a priamy, ktorý jediný je dobrotivý, nevinný a čistý, od ktorého, skrze ktorého a v ktorom je všetko odpustenie, všetka milosť, všetka sláva pre všetkých kajúcich, všetkých spravodlivých a všetkých blažených; ktorí sa spoločne radujú v nebi.
František na nás nalieha, aby našim jediným prianím a jedinou túžbou bol Boh. Chcieť, tužiť znamená, aby sme celou svojou bytosťou, s hlbinným elánom, ktorý je v nás, vyrazili k Tomu, ktorý je jediná radosť, jediné potešenie, ktoré dokonale naplňuje.
Štyri slová: žiadať, chcieť, radovať sa, tešiť sa, sprevádzané výrazom nič iného naznačujú, že v srdci človeka je zranenie neukojenej túžby. Svätý Ján z Kríža ho nazýva „ľúbezná rana“. Jediná skutočnosť, ktorá môže túto ranu vyliečiť, jediná pravá radosť a večná slasť (potešenie) je Boh sám.
Aby František vyjadril, čím je Boh pre človeka, používa, rovnako ako vo Chválach Božích (o ktorých sme rozjímali trinásty deň), celú sériu adjektív, z ktorých každé naznačuje niečo o jeho bytí. Najprv poukazuje na Boží dobrotu: šesť pomenovaní, prekrývajúcich sa a rozdielnych súčasne, ju sotva stačia vystihnúť: Boh je plnosť dobra, teda dobro, v ktorom nič nechýba; všetko dobro, mimo neho žiadne dobro neexistuje; samé dobro, pretože všetko v ňom je dobro; pravé a najvyššie dobro, ktoré nie je ani iluzórne ani klamné a nad ktorým už nie je mysliteľné iné; jediný je dobrý, pretože je prototyp a zdroj každého dobra, ktoré existuje inde. Bol si František vedomý všetkých týchto významov, alebo sa uspokojil s tým, že v istom poetickom opojení len kládol slova vedľa seba?
Po tomto veľmi obecnom, takmer abstraktnom atribúte vzťahuje na Boha štyri ďalšie. Ty sú už citovejšie zafarbené a vychádzajú z ľudských vzťahov. Boh je ako priateľ alebo dokonca manžel: zľutovný, priateľský, prívetivý a milý. Od tohto ľudského prechádza k vážnejšiemu aspektu: Boh jediný je svätý, odlišný a oddelený; spravodlivý, pretože vidí, čo sú veci naozaj, a podľa toho ich váži; pravdivý, lebo v ňom nie je zdanie ani klam; ak je pravdivý, je tiež priamy, priamočiary a čestný.
Oblúkom sa teraz opäť dostávame k Božej dobrote (alebo láskavosti). Po nej prichádzajú dva prekvapujúce prívlastky: Boh je pre Františka nevinný a čistý. Ide možno o narážku na večné a hlbinné detstvo Boha, ktorý ako by sa vždy práve zrodil..
Nasledujúca pasáž je silne teologizujúca. Zachycuje, čo spája rôzne kategórie ľudí, či ešte žijú tu ma zemi, alebo sú už u Boha. Človek je tu nazeraný v troch situáciách: kajúcnik— ten, ktorý sa vydáva cestou trvalého obrátenia; spravodlivý— ktorý je už premenený a očistený a pokračuje vo svojej ceste k Bohu; blažený v nebi už prežíva radosť spoločenstva u Boha. Pre kajúcich je Boh Odpustenie, pre spravodlivých milostivá Priazeň, pre blažených žiarivá Sláva.
A tak je Boh pre všetkých nezmerný oceán, ktorý sa všetkého zmocňuje, všetko norí do nesmiernej radosti a večného slávenia. Teraz lepšie chápeme, že po takom poznaní všetko ostatné stráca význam a nemôže byť považované za absolútnu hodnotu, nanajvýš za pomôcku. Nič, ktoré sa tu tak často opakuje (ako nada u svätého Jana z Kríža), znamená, že realita ak je oddelená od Boha, je prázdna a klamná, že sa stáva prekážkou, múrom, zábranou.
Preto: nech nás nič nezastaví, nech nás nič neoddelí, nech sa medzi nás a Pána nič nepostaví.
Často sa trochu ľahkovážne hovorí, že na rozdiel od svätého Jana z Kríža, ktorý hlása radikálnu odpútanosť od stvorených vecí, František ukazuje cestu k Bohu skrze stvorenie. Protiklad obidvoch prístupov je umelý; minimálne z predchádzajúceho textu je viac než zrejmé, že i vo Františkových očiach istý egoistický, ak nie modloslužobný prístup ku stvorenému svetu bráni stretnutiu s Bohom.
Všade, na každom mieste,
v každú hodinu a v každom čase,
denne a ustavične
verme v neho všetci
pravdivo a pokorne uchovávajme ho v srdci,
milujme ho, ctime ho, klaňajme sa mu,
slúžme mu, chváľme ho a dobrorečme mu,
oslavujme ho a vyvyšujme ho nado všetko,
velebme ho a ďakujme mu,
najvyššiemu a zvrchovanému večnému Bohu,
Trojici a Jednote, Otcovi, Synovi a Duchu svätému.
Stvoriteľovi všetkého a Spasiteľovi všetkých,
ktorí v neho veria, dúfajú a milujú toho,
ktorý je bez počiatku a bez konca,
nepremenný, neviditeľný, nevypovedateľný, nevyjadriteľný,
nepochopiteľný, nezmerateľný, požehnaný, chvályhodný,
slávny a nado všetko vyvýšený
vznešený, veľký, milý, príjemný,
a celý nado všetko žiaduci na veky vekov. Amen.
Boh je k človeku dobrý, zahŕňa ho svojimi darmi. Avšak žiaduci a skvelý je sám o sebe, nezávisle na týchto daroch. Napriek tomu je a vždy bude nepochopiteľný a žiadny človek nie je hoden dať mu meno. Zostáva mu teda len chváliť a oslavovať.
Tretia rada výziev nás zasahuje ako mocná vlna. Vede nás do najhlbších hlbín tajomstva. Slová, s ktorými sme sa už stretli inde: najvyšší a zvrchovaný večný Boh, Trojica a Jednota, Otec, Syn, Duch, Stvoriteľ a Spasiteľ sú označeniami, ktoré pre nich má kresťanská tradícia. Ti, ktorí sa Bohu vo viere, nádeji a láske dávajú, súčasne vedia i nevedia, kto je. František, ktorý inak Bohu dáva hojnosť mien (v jeho spisoch nájdeme 86 Božích titulov!), tu siaha po jazyku, ktorému teológovia hovoria apofatický alebo negatívny. Boh je neviditeľný ľudskému zraku, nepochopiteľný a nezmerateľný akýmkoľvek intelektuálnym postupom, nevysloviteľný, nevyjadriteľný seba väčším jazykovým úsilím. V zrovnaní s ľudskou skúsenosťou trvania a času je bez počiatku a konca, nepodlieha žiadnej zmene, je nepremenný. Čo teda možno povedať o tom, ktorý je slávny a vyvýšený, vznešený, veľký? Jedine to, že je požehnaný a chvályhodný.
Stretnutiu s takou hlbinou najviac zodpovedá a samo prichádza ohromené žasnutie a neustále proklamovanie Božej krásy. V jazyku Písma a liturgie sa tomu hovorí adorácia, velebenie, chvála. I František vyzýva k doxologickému postoju, ktorý je mu pri oslavovaní Boha vlastný: chváľme a dobrorečme, oslavujme a vyvyšujme, velebme a ďakujme. Chvála — zaľúbené hovorenie o Bohu — síce u Františka prevláda, avšak hovorí tiež o viere, tomto pokornom pamätaní srdca — verme v neho úprimne a pokorne, uchovávajme ho v srdci —‚ o láske, o službe — poslušnosti slovu — a o hlbokej úcte, ktorá patrí tajomstvu: ctime, klaňajme sa.
A i keď sa zdá, že František vzdialil Boha všetkému stvorenému, napriek tomu svoj spev uzaviera poukazom na najvyššiu blaženosť, ktorú človeku prináša skúsenosť Boha, ktorý je milý, príjemný a celý nadovšetko žiaduci, na veky vekov. Amen.