14. nedeľa cez rok „B“ – (2 Kor 12,7b-10)

Spoločnou témou prvého a druhého čítania je súvislosť Božej sily a slabosti človeka. Mohli by sme to jednoducho vyjadriť myšlienkou sv. Pavla: „V ľudskej slabosti sa prejavuje Božia sila.“ Veľmi často sa nám stáva, že sa Božiemu pozvaniu vyhovárame, so zreteľom na svoju ľudskú slabosť. Pán Boh nás k niečomu pozýva, ale my si myslíme: „Ja na to nemám, som slabý!“ Vyzerá to ako pokora z našej strany, ale nie je to tak. Pokora je čnosť veriaceho, ktorý napriek poznaniu pravdy o svojej slabosti, počíta s Bohom. Na jednej strane veľmi dobre pozná svoju slabosť, ale na druhej strane pozná Božiu moc. Pokora je Pravda. A Pravda je v tom, že Boh chce človeku pomôcť.

Najkrajším a najvernejším obrazom pokory je Matka Božie. Ona vie o svojej ničotnosti, ale zároveň počíta s Bohom a preto na Božiu výzvu odpovedá: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova!“ Toto je pravá pokora, ktorá sa nebojí veľkých vecí. Je to pokora a zároveň poslušnosť aj láska. Jedine viera môže súhlasiť s tajomnými cestami Božej Všemohúcnosti. Táto viera sa chváli svojimi slabosťami, aby pritiahla na seba Kristovu moc. Panna Mária je najkrajším vzorom tejto viery. Ona, ktorá uverila, že „Bohu nič nie je nemožné”, mohla zvelebovať Pána: „lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno”.

Aj prorok Ezechiel sa cíti úplne neschopný. Keď dostáva videnie Boha, padá na tvár. Nie je schopný hľadieť na Boha, nie je z ľudskej sily schopný plniť jeho svätú vôľu. Ale keďže je ochotný, sám Boh ho svojím Duchom stavia na nohy. „Vošiel do mňa Duch, postavil ma na nohy a počul som toho, ktorý ku mne hovoril.“

Keď sme ochotní poslúchať Boha, sám Boh nám svojím Duchom prichádza na pomoc. Slabosť hriešnika je v tom, že svoj hriech miluje, že svoj hriech chce. Vždy keď sa rozhodneme poslúchať Boha, vchádza do nás sila Najvyššieho. Toto je tajomstvo nadprirodzenej plodnosti, teda plodností, ktorá ústi do činov presahujúcich ľudskú silu. Boh ponecháva človeku vedomie slabosti, aby poznal, že táto sila nie je z neho. Sv. Pavlovi je povedané: „Stačí ti moja milosť, pretože moja sila sa prejavuje v slabosti.“ Slabosť človeka je predpokladom pre zjavenie sa Božej moci.

Zo všetkých Božích vlastností sa v Kréde vyslovene spomína len Všemohúcnosť. „Verím v Boha, Otca Všemohúceho.“ Keď ju vyznávame, má to ohromný dosah na náš život. Veríme: že je neobmedzená, pretože Boh, ktorý všetko stvoril, všetko riadi a všetko môže, že je milujúca, pretože Boh je naším Otcom, že je tajomná, lebo jedine viera ju môže rozoznať, keď sa „prejavuje v slabosti” (2 Kor 12,9). Sväté Písmo často vyznáva Všemohúcnosť Boha. Nazýva Ho „Mocným Jakubovým” (Gn 49, 24. Iz 1,24 a i.), „Pánom vojsk”, „Udatným a Mocným” (Ž 24,8-10). V žalmoch nachádzame vyjadrenie: „Všetko, čo chcel, učinil” (Ž 115,3).

Boh je Všemohúci, lebo On stvoril všetko z ničoho. Nie je Mu teda nič nemožné a so svojím dielom nakladá podľa ľúbosti. On je Pánom Vesmíru, kde nastolil poriadok, ktorý Mu zostáva celkom podriadený a má ho stále vo svojej moci. On je aj Pánom dejín: On spravuje srdcia a udalosti, ako sa mu páči: Kniha Múdrosti takto vyjadruje Božiu moc: „Lebo Ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc. Ktože môže odolať sile Tvojho ramena”? (Múdr 11,21). “Ty sa zmilúvaš nad všetkými, lebo si Všemocný” (Múdr 11,23)

Boh je Všemohúci Otec. Jeho otcovstva a Jeho moc sa navzájom objasňujú. V skutočnosti preukazuje svoju otcovskú Všemohúcnosť spôsobom, akým sa stará o naše potreby a svojím nekonečným milosrdenstvom, pretože prejavuje najvyšším spôsobom svoju moc, keď nám slobodne odpúšťa hriechy. „V Bohu je moc a bytie, vôľa a rozum, múdrosť a spravodlivosť jedna a tá istá vec, takže nič nemôže byť v Božej moci, čo by nebolo súčasne správne alebo rozumné”.

Viera v Boha Otca Všemohúceho môže byť vystavená skúške skúsenosťou zla a utrpenia. Niekedy akoby Boh nebol prítomný a schopný zabrániť zlu. Teda Boh Otec zjavil svoju Všemohúcnosť najtajomnejším spôsobom v dobrovoľnom ponížení a Zmŕtvychvstaní svojho Syna, čím premohol zlo. Týmto spôsobom je ukrižovaný Kristus „Božia moc a Božia múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je silnejšie ako ľudia” (1 Kor 1,24-25). Práve v Kristovom Vzkriesení a povýšení Otec „rozvinul pôsobenie svojej mocnej sily” a ukázal” aká nesmierne veľká je Jeho moc pre nás veriacich” (Ef 1,19-22).

„Nič nie je schopnejšie posilniť našu vieru a nádej ako hlboké presvedčenie, ktoré je vtlačené do našej duše, že Bohu nič nie je nemožné.” So spravodlivým Jóbom vyznávame: „Viem, že si Všemohúci: čo si zaumieniš, môžeš uskutočniť” (Jób 42,2)

Cirkev, tak, ako to dosvedčuje Písmo, sa často obracia so svojou modlitbou na „Boha Všemohúceho a večného” (Omnipotens sempiterne Deus…) v pevnej viere, že „Bohu nič nie je nemožné” (Gn 18,14, Lk 1,37, Mt 19, 26). Boh prejavuje svoju všemohúcnosť, keď nás odvracia od hriechu a svojou milosťou nás uvádza do svojho priateľstva: „Bože, ty dávaš najvyšší dôkaz svojej moci svojím milosrdenstvom a zľutovaním…” Keby sme neverili, že Božia láska je všemohúca, ako by sme potom uverili, že nás Otec mohol stvoriť, Syn vykúpiť a Duch posvätiť? Radšej sa teda chváľme svojimi slabosťami, aby aj v nás prebývala Kristova moc.

Sv. Augustín nás poučuje: „Kto vyznáva svoje hriechy, už koná s Bohom. Boh ťa viní za tvoje hriechy; ak sa obviňuješ aj ty, pripájaš sa k Bohu. Boh a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Človeka vytvoril Boh, hriešnik je dielom človeka. Znič to, čo si urobil ty, aby Boh zachránil to, čo urobil on. Keď si začneš oškliviť to, čo si urobil, začnú sa ukazovať tvoje dobré stránky, lebo obžalúvaš tie zlé. Začiatkom dobrých skutkov je priznanie si zlých skutkov. Hľadaj pravdu a prídeš ku svetlu.“