I keď je samostatnosť pozitívom vo vzťahu k ľuďom, je hriešna vo vzťahu k Bohu. Pred Bohom sme a máme zostať maličkými. Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu zvelebuje Boha, že svoje tajomstvá skryl pred múdrymi a obozretnými, ale zjavil ich maličkým. Kto sú títo maličkí? Maličkí sú tí, ktorí si uvedomujú svoju závislosť a chcú žiť pod vládou Boha Otca. Nie v zmysle nezodpovednosti, ale vo vedomí stálej odkázanosti. Táto odkázanosť je však spasiteľná.
Prvotný hriech spočíva v tom, že sa človek začal voči Bohu chovať ako dospelý v zmysle samostatnosti. Dalo by sa to vyjadriť kratučkým zvolaním, ktoré poznáme z jednej rozprávky: „Ja, sám!“ Zobral si život do vlastných rúk a sám si chcel určovať, čo je pre neho dobré a čo zlé. Nechcel prijať do svojho života Boží zákon. Tým, že odmietol Božiu vládu, dostal sa pod vládu zlého ducha. V jeho bytosti sa prejavili rôzne deformácie. Po dedičnom hriechu sa mu rozum zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu a ovládla ho žiadostivosť.
Veľmi dobre vystihuje túto situáciu sv. Pavol v 8. kapitole listu Rimanom, ktorú sme čítali ako druhé čítanie. Aby sme ho mohli správne pochopiť, musíme si najprv vyjasniť, čo rozumie Pavol pod pojmom „telo“. Jedna vec je istá, že nemyslí pod ním len toto hmotné telo, ale myslí pod ním celého človeka, ktorý sa uzatvára pred Bohom, a ktorý žije svoj duchovný život čiste z vlastných síl, sám pre seba, bez ohľadu na Boha svojho Stvoriteľa. Telo, v Pavlových listoch, predstavuje človeka uzavretého pred Bohom. Ekumenický český preklad berúc ohľad na chápanie sv. Pavla, prekladá túto partiu trochu výstižnejšie. Prečítam väčšiu časť textu 8. kapitoly z listu Rimanom z ekumenického prekladu:
„Teraz však nie je žiadne odsúdenie pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi, lebo zákon Ducha, ktorý vede k životu v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti.” Podľa sv. Pavla najdôležitejšie nie je chodiť do kostola, to nestačí ku Spáse, ale najdôležitejšie je byť v Kristovi Ježišovi a to sa deje prijatím Božieho slova i Tela. Dôležité je žiť v milosti Posväcujúcej. Pre tých, ktorí sú takto dôverne spojení s Kristom, už nie je odsúdenie. Skrze prijatie Krista sa v nás objavuje nový zákon, zákon Ducha, ktorý vedie k životu v Kristovi a oslobodzuje nás od zákona hriechu a smrti.
„Boh učinil to, čo bolo zákonu nemožné kvôli ľudskej slabosti: Ako obeť za hriech poslal svojho vlastného Syna v tele, aké má hriešny človek, aby na ľudskom tele odsúdil hriech, a aby tak spravodlivosť požadovaná zákonom bola naplnená v nás, ktorí sa neriadime svojou vôľou, ale vôľou Ducha.“ Pretože si človek pre svoju narušenosť nevedel poradiť s hriechom, tak mu pomohol Boh sám, tým, že poslal svojho vlastného Syna v tele ako máme my, aby v jeho tele odsúdil hriech. A my sme teraz pozvaní, aby sme to Telo, v ktorom je víťazstvo nad hriechom, požívali.
„Ti, ktorí robia len to, čo sami chcú, tiahnu k tomu, čo je telesné; ale ti, ktorí sa dajú viesť Duchom, tiahnu k tomu, čo je duchovné. Dať sa viesť sebectvom znamená smrť, dať sa viesť Duchom je život a pokoj.“ Robíme len to, čo samí chceme, alebo konáme Božiu vôľu zjavenú v Slove? Sv. Pavol hovorí, že keď sa riadime len svojou vôľou, skončíme v telesnosti a to vedie ku smrti. Ak sme sa rozhodli poslúchať Boha a jeho Slovo, postupujeme ako duchovní ľudia a to vedie k životu a pokoju. Vidíme, kam to vo svete vedie, ak sa človek riadi len tým, čo sám chce. Dnes sa presadzujú manželstvá homosexuálov, a možno zajtra budú obhajovať styk so zvieratami. Dobrovoľne sa priznávam, že moja narušenosť je tak veľká, že keby som sa riadil tým, čo sám chcem, dávno by som skončil na ulici ako posledný vyvrheľ spoločnosti. Len tým, že zapieram seba samého a svoje zlé sklony, dokážem žiť ako človek. Ak človek nepočúva Božie Slovo a nechce uznať svoj hriech a narušenosť a proti ním bojovať, tak mu potom vychádzajú nemorálne absurdity. Božie Slovo zjavuje, že sme narušení a to poriadne. Preto sme všetci pozvaní umŕtvovať svoje zlé sklony mocou Božieho Ducha.
„Sústredenie na seba je Bohu nepriateľské, lebo sa nechce a ani nemôže podriadiť Božiemu zákonu.“ My si myslíme, že naša Spása je v sústredení na seba, ale skúsenosť hovorí, že len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých. V sústredenosti na seba a v strachu o seba začína človek zabraňovať počatiu, ale spása a nový život je možný len v zabudnutí na seba. Kto stratí svoj život, nájde ho. Keby zemiaky na záhrade začali rozmýšľať moderne a raziť heslo: „Jeden zemiačik stačí!“, asi by sme z toho šťastní neboli.
„Ti, ktorí žijú len z vlastných sil, nemôžu sa páčiť Bohu. Vy však nie ste živí zo svojej sily, ale z moci Ducha, ak vo vás Boží Duch prebýva.“ Tu sa môžeme zamyslieť, čo alebo kto určuje môj život? Som to ja sám alebo je to Ježiš Kristus. Ak žijem podľa Slova Božieho, vtedy som vedený duchom Kristovým. Ak je vo mne Kristov duch, som jeho, som jeden z tých maličkých, ktorým Otec zjavuje tajomstvá svojho kráľovstva. Ak nemám Ducha Kristovho, nie som jeho.
„Ak je však vo vás Kristus, potom vaše telo síce podlieha smrti, pretože ste zhrešili, ale Duch dáva život, pretože ste ospravodlivení.“ Náš život sa pohybuje medzi týmito dvoma pólmi. Starý človek, ktorý je narušený a podlieha smrti a nový človek, ktorý sa objavuje v nás v moci Ducha Svätého. „Ak vo vás prebýva Duch toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, potom ten, ktorý vzkriesil z mŕtvych Krista Ježiša, oživí aj vaše smrteľné telá Duchom, ktorý vo vás prebýva.“ Ježiš vošiel do smrti a tak našiel svoju slávu. Ani my k nej ináč neprídeme, iba skrze svoju smrť. Žime tým istým Duchom, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych.
„A tak, bratia, sme dlžní, ale nie sami sebe, aby sme museli žiť podľa svojej vôle. Veď, ak žijete podľa svojej vôle, spejete ku smrti; ak však mocou Ducha usmrcujete hriešne činy, budete žiť.“ Svoju vôľu mám umŕtvovať vôľou Ducha Božieho. Od okamihu prijatia Krista sme bytosti, ktoré majú v sebe dve vôle. Svoju vlastnú, naklonenú k sebectvu a k hriechu, a vôľu Božieho Ducha, ktorá nás vedie k životu. Ak žijeme podľa svojej vôle, spejeme ku smrti; ak však mocou Ducha usmrcujeme hriešne činy, budeme žiť.
„Ti, ktorí sa dajú viesť Duchom Božím, sú synovia Boží. Neprijali ste predsa Ducha otroctva, aby ste opäť prepadli strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče! Tak Boží Duch dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti. A ak sme deti, teda i dediči – dediči Boží, spoludediči Kristovi; ak trpíme spolu s ním, budeme spolu s ním účastní Božej slávy.“ Ak žijeme podľa Ducha sme Boží Synovia s právom na dedičstvo neba. Nemáme sa chovať voči Bohu ako otroci, ale ako deti.
„Ak vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych Krista Ježiša, obživí aj vaše smrteľné telo Duchom, ktorý vo vás prebýva. A tak bratia, sme dĺžni, ale nie sami sebe, aby sme museli žiť podľa svojej vôle. Veď ak žijete podľa svojej vôle, spejete ku smrti, ak však mocou Ducha usmrcujete hriešne činy, budete žiť.“ Sme dĺžni, ale nie sami sebe, aby sme museli žiť podľa svojej vôle. Žiť podľa svojej narušenej vôle nie je dobré a ani nevedie ku spáse. Ďalší verš nám odhaľuje častú chybu nášho duchovného života, že sa umŕtvujeme vlastnou silou a vlastným spôsobom. Ale kresťanská askéza, to je dielo Ducha Svätého. Je to vec jeho výchovy. Boh nás skutočne umŕtvuje spôsobom, na ktorý by sme ani vo sne neprišli. A jeho umŕtvovanie nie je neprirodzené. Mocou Ducha Božieho usmrcujeme zlé činy. Žiť podľa Božej vôle to je cesta Spásy a Oslobodenia.