V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako Ježiš hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ Častejšie počujeme v evanjeliu výzvu: „Poď za mnou!“ alebo „Nasleduj ma!“ Ale zmyslom nasledovania je prísť až k nemu. Nemáme Ježiša nasledovať len akoby kráčajúc za ním, za jeho chrbtom, ale máme sa priblížiť až k nemu. A toto sa deje v láske. V láske sa nepribližujeme odzadu, ale tvárou k nemu. Pán sa obrátil a zastavil, aby sme sa k nemu mohli takto priblížiť. Otočil sa asi tak, ako keď si zdatný horský vodca uvedomí, že ostatní za ním nevládzu a ponúkne oddych. Duchovný život aspoň zo začiatku vyžaduje námahu a môže spôsobiť preťaženie. Pán Ježiš sľubuje, že nás posilní. Máme prísť k Nemu preto, aby sme sa posilnili. Ježiš dnes pozýva všetkých, ktorí sa namáhajú a sú unavení. Duchovný život nie je vychádzkou, ale je to námaha, ktorá plodí únavu. Ak sa nepríde včas k zástavke, kde sa môžem posilniť a pookriať, môže nám od prežitej námahy stvrdnúť srdce. Ježiš nám stále znovu a znovu dodáva silu.
„Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ Unavení a preťažení pod svojím jarmom prichádzame k Pánovi a počujeme, aby sme namiesto svojho jarma zobrali jeho jarmo. V čom je naše jarmo a v čom spočíva jeho jarmo? Naše jarmo spočíva v tom, že chceme všetko dosiahnuť vlastnou silou. Jeho jarmo spočíva v tom, že ak prijmeme jeho vládu, ak ho prijmeme ako svojho Pána a svoj Život, tak zistíme, že každá čnosť je ovocím jeho prítomnosti a rastu v nás. Takto nájdeme ten odpočinok a dáme za pravdu Bohu, že Život nie je ťažký, ale lahodný. Boh je Život.
Boh sa zjavuje ako tichý a pokorný. Božia tichosť a pokora nás vedia vyviesť z miery. Boh je Tichosť a Pokora. Boh je tak tichý, že človek môže pochybovať o jeho existencii. Boh hovorí skrze svoje Stvorenie, pretože všetko, čo povstalo, povstalo Božím Slovom. Božie Slovo nepotrebuje slová, lebo je zároveň činom.
Boh je Pokora. Až zarážajúcu pokoru nám zjavuje skrze svojho Syna. Syn je zjavením Otca. Nielen, že sa stal Stvorením vo svojom Vtelení, ale vstupuje do chleba v eucharistii. Pokora, ktorú zjavuje Ježiš, je tak obrovská, že znesie facku i pľuvanec do tváre. Božia pokora však nie je bezmocnosť. Všetci pyšní a sebavedomí sa budú chvieť v prítomnosti nekonečne pokorného Boha. Možno tak, ako sa triasol apoštol Peter, keď si uvedomil, kto mu umýva nohy. Pokora je Pravda a Ježiš je Pravda. Boh vo svojej pokore neprestáva byť sebou samým. Boh je Pokora a predsa Všemohúcnosť a Láska. Ježiš ani po svojom Vzkriesení neprestal byť tichým a pokorným. A my všetci sa musíme od neho učiť, lebo svojou pýchou sme všetko postavili na hlavu.
Starec Silván z Hory Athos, ktorý v kontemplácii videl nášho Pána, žasol nad nesmiernou pokorou a tichosťou Božieho Syna. Po celý život spomínal na: „Krotký pohľad Toho, ktorý všetko odpúšťa a nesmierne ľúbi. Pohľad radostného Krista prilákal k sebe celého človeka a potom, keď sa skryl, dobrotou božej lásky uchvátil jeho ducha, aby vnímal Božstvo nie mimo obrazov sveta.“
A nám odkazuje: „Naučiť sa Kristovej pokore je veľkým požehnaním, s ním sa žije ľahko, radostne a všetko je srdcu milé. Pán sa vo Svätom Duchu zjavuje iba pokorným, ale keď nebudeme pokorní, Boha neuzrieme. Pokora je svetlo, v ktorom môžeme uzrieť Svetlo – Boha, ako spievame vo Vešperách: „Len v Tvojom Svetle uvidíme Svetlo“.
Pán ma naučil udržiavať myseľ v pekle a nezúfať, a preto je moja duša pokorná, ale nie je to ešte tá ozajstná pokora, ktorá je neopísateľná. Keď duša prichádza k Pánovi, má strach, ale keď uvidí Pána, vtedy sa nevýslovne raduje z krásy Jeho Slávy a z Božej lásky i dobroty Ducha Svätého úplne zabúda na zem. Taký je Pánov raj. Všetci budú žiť v láske a v Kristovej pokore, všetci budú radi vidieť to, keď druhí budú vyššie, než oni sami. Kristova pokora prebýva v malých, oni sú radi, že sú takí. Takto mi Pán dal tomu rozumieť. O všetci svätí pomodlite sa za mňa, aby sa moja duša naučila Kristovej pokore!“
„Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“. Ak nájdeme skutočnú pokoru, pochopíme aj ľahkosť Pánovho bremena a príjemnosť jeho jarma. Pokora je vzdanie sa seba, odovzdanie sa Bohu, ktorému všetko patrí. Kto to urobí, tomu sa v hlave znovu rozsvieti Svetlo poznania, vôľa sa nakloní k Dobru, a pretože dosiahne blaženosť v Bohu, bude oslobodený spod tyranie žiadostivosti.