Skutočný duchovný život nie je len modlitba ráno, na obed, večer a občasná návšteve sv. omši. Skutočný duchovný život je to, čo nám ukazuje dnešné evanjelium. Môžeme to nazvať „chodenie s Ježišom”. Chodiť s niekým znamená, brať ustavične ohľad na neho. Učiť sa od neho a nerobiť nič také, čím by som ho mohli uraziť a tak stratiť jeho priazeň. Chodiť s niekým znamená žiť ustavične v jeho blízkosti. Duchovný život teda znamená, byt’ stále v blízkosti Pána Ježiša. Už SZ Žalmista hovorí: „Pána mám ustavične po svojej pravici.“
Dnešné evanjelium nám ukazuje, čo je to viera a čo je to malovernosť. Viera je schopnosť spoľahnúť sa v každom momente na Boha. Malovernosť znamená v určitej chvíli zabudnúť na Boha svojho Záchrancu a začať sa riadiť svojou chytrosťou a zatemneným rozumom.
Tak je slabá naša viera, že nám Ježiš rovnako ako svojím apoštolom, musí občas povedať: „Verte v Boha! Čo sa bojíte maloverný!” Viere to je schopnosť stále sa dívať na Ježiša. Apoštol Peter hovorí: „Majte oči upreté na Ježiša!” On veľmi dobre vie, čo to znamená, keď na Boží rozkaz kráčal po vode. Dokiaľ sa díval ne Ježiša, diali sa s ním ľudský nemožné veci. Chodil po vode ako po kameni. Akonáhle si ale začal všímať seba, začal sa topiť. Viera je schopnosť počítať s Bohom a vedie k odvahe. Malovernosť spôsobuje strach. Najväčšia odvaha sa v človeku zrodí vtedy, keď si uvedomí, že Boh celý svet drží vo svojich rukách.
V dnešnom evanjeliu môžeme vidieť niečo, čo by sme mohli označiť ako katastrofu. Vidíme búrku, ktorá ohrozuje životy apoštolov plaviacich sa s Pánom Ježišom na druhú stranu. Zatiaľ čo apoštoli bojujú o záchranu holého života, Ježiš spí spánkom Spravodlivého. Postoj Pána, ktorý si kľudne spí, akoby nevedel, čo sa deje, sa nám môže zdať veľmi zvláštny. Podobné situácie zažívame aj vo svojom duchovnom živote. Zápasíme s hriechom a pokušením a Ježiš akoby spal, akoby mu bolo jedno, že sa zmietame v pokušení.
A keď sa konečne apoštolom podarilo prebudiť Ježiša, On im vyčíta: „Čo ste tak ustrašení? Ešte vždy nemáte vieru?“ Je dobré uvedomiť si, že sám Ježiš túto cestu cez more naplánoval a prikázal. Kto bol vo Svätej zemi vie, akú zvláštnu polohu má Genezaretské jazero. Na jednej strane sú vysoké horské štíty a pod nimi, doslova pod úrovňou morskej hladiny, leží toto jazero. Toto prostredie priamo provokuje búrky. Múdri rybári poznali svoje jazero a poznali jeho záhady a preto sa mu v určitých časoch a okolnostiach radšej vyhýbali. Búrky sa tu niekedy ani nedali predvídať. Ale túto cestu zorganizoval sám Ježiš a nielen On a apoštoli, ale aj mnohé ďalšie loďky poslušné jeho príkazom sa na túto cestu vydali. A teraz, keď ide o prežitie, On si kľudne spí. Jeho spánok chce byť takisto kázňou ako jeho reč. On spí a zároveň nás chce čosi naučiť.
Čo teda chce povedať jeho výčitka a narážka na slabú vieru apoštolov? Akoby chcel Ježiš povedať: „Ešte si stále neuvedomujete, kto som a akú mám moc? Ešte si stále neuvedomujete, kto je s vami vo vašej situácii?“ Môže to byť narážka ešte na niečo iné. My ľudia i my, ktorí sa nazývame kresťanmi, mnohé veci na tomto svete považujeme za katastrofu. Považujeme ich za tak veľké zlo, že si ich nevieme zlúčiť s Božou dobrotou. Naše prežívanie týchto vecí je tak desné, že nás vedú k niečomu, čo ľudovo nazývame „stratou viery“.
Takto sa nám mnohé skutočnosti, kvôli nedokonalosti nášho pohľadu, zdajú katastrofou. Prežívame ich tak preto, lebo nemáme vieru. Nie vieru v to, že keď budem chodiť do kostola, tak nás žiadna katastrofa nemôže stihnúť. Toto nie je pravda a toto nám Ježiš ani nesľubuje. Rakovina rovnako postihuje veriacich a neveriacich. Pán Ježiš žiadnemu zo svojich učeníkov nesľúbil, že ak ho bude nasledovať, tak bude telesne i duševne len prosperovať. Naša viera toto nesľubuje a ani nezaručuje a tohto sa ani netýka.
Viera je predovšetkým osvojenie si Božieho pohľadu na svet a na náš život v ňom. Môžeme to vyjadriť slovami sv. Pavla: „Vieme, že všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha!“ Alebo na inom mieste hovorí: „bratia, nepohŕdajte Pánovou výchovou, lebo všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu!“ Tu je vystihnutý problém: „Všetko napomáha k dobru tým, ktorí Boha milujú!“ Všetko záleží od toho, koho milujeme a na koho alebo na čo sme sa svojím srdcom zavesili. Lipneme na sebe na svojom pozemskom živote, na svojich veciach, ktoré predstavujú pre nás istotu alebo túžime po Bohu a lipneme na Ňom a uvedomujeme si, že cesta k nemu vedie často aj skrze to, čo nazývame katastrofou. Veď najväčšou katastrofou v ľudskom ponímaní je smrť. Ale o tej istej smrti nám viera hovorí, že je bránou do večného života.
Táto sloboda sa rodí zo smerovania nášho života. Či žijeme len pre seba, alebo tak ako to hovorí sv. Pavol: žijem pre toho, ktorý za mňa zomrel a vstal zmŕtvych. Ak žijeme pre Krista, ako sme mu odovzdali svoj život, On nás oslobodzuje z tej otrockej závislosti, ktorá sa točí len okolo seba a žije len pre seba a všetko, čo sa len trochu dotkne Ega, vníma ako katastrofu. Katastrofou sa nám v tomto zmysle môže zdať aj to, že starneme, že nám ubúda vitalita potencia, že si už nemôžeme užiť ako predtým, že sme stratili životného partnera alebo dieťa. Všetko toto sa nám môže zdať katastrofou ak sa na to dívame bez viery a keď nemilujeme toho, ktorý toto všetko do nášho života zabudoval, aby sme dospeli k Nemu.
Ale tak isto nám toto všetko môže pomôcť k velebeniu Boha ak ho milujeme a cítime, že naše telo a jeho choroby nám naznačujú, že náš čas je už blízko, že náš Vykupiteľ je už blízko. Môžeme podobne ako sv. Terezka povedať vo viere: „Pre mňa neprichádza smrť, ale Pán Ježiš!“ Takisto nás môže viesť k velebeniu smrť blízkeho človeka, keď si uvedomím, že už je u Pána a už je koniec jeho pozemského trápenia. Všetko závisí od toho, či sa na veci dívame s vierou a láskou alebo bez nich. Ak sme sústredení len na seba a žijeme sebecky, budeme vnímať každý boží zásah ako katastrofu a to, že nás chce zobrať k sebe do neba budeme vnímať ako násilný čin vytrhnutia z nášho sveta a tam, kde by sme mohli byť nesmierne šťastní, budeme prežívať hrozné utrpenie.
Aj my kresťania žijeme často tak pomýlene a sebecký, že sa nám lekári boja oznámiť radostnú novinu o ukončení nášho vyhnanstva na tomto svete. Namiesto dôvery v nesmiernu dobrotu Boha, žijeme v hrôze pred Bohom. Ale viera to je predovšetkým viera v to, že náš Stvoriteľ nás miluje.