Boh videl pokušenie, ktoré na Abraháma prichádzalo 25 rokov po jeho prvom povolaní, keď prešiel od modlárského spôsobu života k uctievaniu pravého Boha. Abrahám mal znovu sklon vrátiť sa tam, kde bol na začiatku – hľadať šťastie mimo Boha, tento krát vo svojom synovi. Všetci dobre poznáme históriu Izákovho príchodu na svet. Bol to túžobne očakávaný syn, s ktorým sa spájali božie zasľúbenie, dieťa počaté napriek všetkým ľudským predpokladom. Takéto dieťa býva obklopené mimoriadnou starostlivosťou a pozornosťou a niekedy mu to môže byť aj na škodu. Hrozí tu jedno veľké nebezpečenstvo, že si z neho spravia modlu. Abrahámova láska k Izákovi bola znásobená aj tým, že Abrahám bol už starec. Bolo tu reálne pokušenie, že Abrahám začne milovať dar viac než samotného Darcu. Preto ho Boh druhýkrát povoláva slovami: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam…“ (Gn 22,2)
Boh skúšal Abraháma: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som!“ Keď nás Boh pozýva k dialógu, nemáme sa pred ním skrývať, ako to urobili prarodičia v raji, ale máme odpovedať ako Abrahám: „Tu som! Som tu pre teba. Žijem pre teba!“ Boh hovoril: „Vezmi svojho syna Izáka, svojho jediného syna, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.“ Boh prikazuje vziať syna, jediného a milovaného a obetovať ho. Výraz „jediný“ (hebrejský „jachid“) tu vyjadruje skôr kvalitu než kvantitu. Odpovedá mu naše jedinečný, výnimočný. Veď Abrahám v tej dobe, mal už dvoch synov, Izmaela a Izáka. Má byť teda obetovaný milovaný syn, očakávaný dlhé roky, syn zasľúbenia a nádeje. Nebude reptať v tejto chvíli Abrahám proti Bohu? Nestratí tým Abrahám všetko, čo dosial vybojoval?
Boh znovu hovorí: „Choď! (odíď)” Tento príkaz nám pripomína scénu pri jeho prvom povolaní v Charáne (Gn 12,1). Len na týchto dvoch miestach je užitý hebrejský termín „lek leká“, čo značí úplnú sústredenosť na danú úlohu a nezáujem o všetko ostatné. Má ísť do zeme Moria. Tradícia ju stotožňuje s horou Sion, kde bude neskoršie postavený Jeruzalemský chrám a kde sa Bohu budú prinášať zápalné obety.
Židia poznali rôzne formy obiet. Nie vždy musela byť obetovaná vec zničená. Existovala napríklad obeta pozdvihnutia. Človek pozdvihol obetovanú vec, uznal božie právo na danú vec, ale v podstate ju mohol ďalej užívať. V prípade Izáka sa však žiada celopaľ, teda úplne zničenie obetovaného predmetu a predsa nevidíme, že by sa Abrahám postavil voči Bohu. Pre neho je Boh skutočným Bohom, ktorého miluje nadovšetko a celou silou. Milovať Boha môže znamenať aj prinášať obete. Dieťa je božím darom, ale nesmie sa stať prekážkou, modlou, pre ktorú sme ochotní obetovať aj Boha. Ak dieťa vidí v postojoch svojich rodičov, že Boh je pre nich skutočným Bohom, aj ono si buduje správny vzťah k Bohu ako Bohu. Začína chápať, že Boh nesmie byť nikdy obetovaný kvôli naším záujmom, ale naše záujmy môžu a majú byť obetované kvôli Bohu. Abrahámova obeta bola obeťou skutočnej lásky k synovi ale aj skutočnej lásky k Bohu.
Kdesi som čítal, že keď Abrahám na boží pokyn opustil krajinu svojich predkov (územie dnešného Iraku), ich náboženstvo a zvyky, obetoval Bohu minulosť. Ale v obetovaní syna išlo o čosi ešte významnejšie – obetovať Bohu svoju budúcnosť, svoje predstavy o nej a jej záruky. Meno Izák znamená radosť a smiech. Teda obetovať Bohu to, z čoho sa najviac radujem a teším. Boh dal Abrahámovi syna a teraz ho chce späť. Má človek právo sa pýtať: Prečo tak robíš? Božie príkazy sú často nepochopiteľné. Možno sa nám, ktorí sme už ovplyvnení kresťanským humanizmom, táto Božia požiadavka krutá. Avšak v dobe Abraháma boli takéto obety bežné. Bežne sa obetovali deti Molochovi a ďalším pohanským božstvám. Obete modlám sa podobali skôr potratom. Bola v nich snaha zbaviť sa nepohodlného dieťaťa. Protestom proti tomuto pohanstvu je aj tento príbeh. Boh žiada celého človeka, a predsa si nepraje krvavú obeť synov a dcér. Veď človek sám seba nemôže spasiť ani tou najvzácnejšou obeťou. Abrahám sa nezdráha a nediskutuje. Je tu Boží rozkaz, ktorý žiada bezodkladné rozhodnutie. Hneď za rána sa pripravuje na cestu. Berie so sebou dvoch mládencov, svojho syna a drevo.
Abrahám chce byť sám. Rozhodujúce zápasy môže a musí človek vybojovať vždy sám. Mládencom hovorí: „Vrátime sa k vám”, akoby veril, že sa vrátia obidvaja. Ide obetovať syna, a predsa sa nevzdáva daného prísľubu o potomstve skrze Izáka. Nevie, čo a ako sa stane, ale verí, že Boh – ráz dané slovo – neruší ani týmto rozkazom. Viera sa pozná práve vo chvíli, keď všetky pozemské opory zlyhávajú. Viera je poslušnosť. Je hotová vzdať sa aj toho najdrahšieho. Vie, že jeho syn má byť obetovaný, pri tom však verí, že Boh môže kriesiť aj mŕtvych (Hebr 11,17-19). Vie, že obeť nie je koniec, že pri nej nejde len o smrť. Keď človek poslúchne Boha na slovo, dočká sa zázrakov.
Podľa židovskej tradície Izák už v tej dobe nebol malým bezbranným dieťaťom, ako to zvykneme zobrazovať my, ale mal najmenej 37 rokov, teda už zavŕšil svoj fyzický vývoj. Tomu by nasvedčovala aj skutočnosť, že Izák si sám nesie drevo, ktoré bolo potrebné pre zápalnú obetu. Keď prídu na určené miesto, Abrahám všetko sám pripraví k obeti. Stavia oltár, rovná drevo. Židovská tradícia znovu hovorí, že Izák prosil otca, aby ho zviazal (slovo Akedá), akoby hovoril: „Zviaž ma, aby som sa nemohol vzoprieť, aby bola moja obeta prijatá“. Prvý krát sa v tomto zmysle hovorí o poslušnosti až na smrť. Izák bol poslušný až na smrť. V Omarovej mešite, ktorá stojí na mieste Jeruzalemského chrámu, je ešte dnes skalný balvan, na ktorom od nepamäti bolo obetište a na ňom vidieť zachované jamky na krv.
Boh zasahuje v pravý čas. Jeho posol volá z neba: „Abrahám, Abrahám!” V skúškach a pokušeniach sa pozná, aká je naša viera. Abrahám obstál. Boh mu bol vzácnejší nad syna a nad všetko stvorenie i nad zaistenú budúcnosť. Anjel mu zabránil obetovať syna a ukázal mu barana rohmi zachyteného v kroví. Abrahám poznáva, že Živý a Pravý Boh je úplne iný než kruté božstvá pohanov. Nežiada ľudskú obetu. Baránok je obetovaný namiesto človeka. Svojím činom akoby Abrahám provokoval Boha do ešte úžasnejšieho prejavu lásky k ľuďom. Božia odpoveď na ochotu človeka obetovať Bohu svojho syna je: „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nebol daroval aj všetko ostatné.“ „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený.“ Všetky SZ obete vrcholia v obeti Kristovej. Nevinný Boží Syn umiera za hriešnikov a za svet.
Jeden z cirkevných otcov staroveku nad tým uvažuje: „Bolo totiž vidieť nové tajomstvo: syn bol vedený otcom na vrch na zabitie, zviazal ho a položil na drevo k celopaľnej obeti, pripraviac s náhlivosťou všetko potrebné pre jeho obetovanie. Izák však mlčí, zviazaný ako baran, neotvoriac ústa, ani nevydajúc hlas. Meča sa nebál, ani ohňa sa nehrozil, ani z utrpenia sa nermútil, vytrvalo niesol predobraz Pána…“