Keď sme sa s milosti Božej dopracovali k určitej vnútornej čistote, začíname hriech vnímať ako zlo a prestávame mať v ňom záľubu, ale zároveň nám hrozí, že s hriechom zavrhneme i hriešnika. Robíme podobnú skúsenosť ako svätý František, ktorý „bol dlhú dobu sužovaný nemocou, ako si obyčajne zasluhuje ľudská tvrdošijnosť, ktorá sa ťažko premôže inak než trestami. Tak začal František zmýšľať inak než dosiaľ. Keď sa začal uzdravovať, pokúšal sa s palicou o prvé kroky po dome. Jedného dňa si konečne vyšiel do prírody a očami sa vpil do okolitej krajiny. Ale ani krása polí, ani prívetivosť vinohradov, ani nič iného, krásneho neprebúdzalo v ňom radosť. Len sa divil, jak sa mohol tak náhle zmeniť, a milovníci starých, svetáckych radostí mu pripadali ako blázni. Od toho dne začal pociťovať svoju nepatrnosť a veci, ktoré predtým vzbudzovali jeho nadšenie a lásku, sa mu teraz javili ničotné.“ Teda i sv. František začal vnímať bláznovstvo hriešnikov.
Dnešné evanjelium začína výrokom: „Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Pod’ za mnou!“ On vstal a išiel za ním.“ Ježiš videl sedieť na mýtnici človeka. A každý človek sa z milosti Božej môže a má stať Božím obrazom. My v hriešnikovi často prestávame vidieť človeka. Sv. Augustín, ktorý poznal, čo to znamená žiť v hriechu, tvrdí: „Človek a hriešnik, to sú dve rozdielne skutočnosti: človek je Božie dielo, hriešnik je tvoje dielo, človeče znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil, čo učinil On.“ (Sv. Augustín, in Evang. Joh. Tract. 12,13) Celé dnešné evanjelium hovorí o Bohu, ktorý prišiel hľadať a zachrániť to, čo hynie.
Keď sa Boh zjavil uprostred svojho ľudu, nezjavil sa na strane spravodlivých zákonníkov, nezjavil sa na strane tých, ktorým od samého zachovávania zákona stvrdlo srdce, ale zaujímal sa o tých, ktorí žili v zajatí hriechu a hrozilo im večné zatratenie. Ježiš nám zjavuje Boha, ktorý je Spasiteľom a teda aj lekárom svojho stvorenia. A lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Farizeji neboli nejakí v našom slova zmysle „zlí ľudia“. Dá sa dokonca povedať, že to boli akýsi elitní veriaci, ktorí sa domnievali, že sa do neba dostanú preto, lebo čo najvernejšie dodržiavali Boží zákon, ktorý bol zjavený Mojžišovi. A pretože to bolo namáhavé, mali pocit, že si Božie Kráľovstvo vlastne zaslúžia ako odmenu za svoj výkon, za svoj slušný život. Podľa ich názorov bol Boh jednoznačne na ich strane.
Druhú stranu tvorili hriešnici, ktorí neboli natoľko úspešní v zachovávaní Božieho zákona a žili hriešne. Podla farizejov speli do zatratenia a preto sa im bolo treba vyhýbať ako nejakej infekcii, ktorá ohrozuje ostatných. Možno tento problém tkvel a tkvie kdesi hlbšie. človek je totiž hriešny bez ohľadu na to, či dodržiava prikázania alebo nedodržiava, človek je hriešny vo svojom srdci, vo svojom bytí. Možno i preto sa farizeji vyhýbali hriešnikom, lebo cítili, že aj im hrozí, že sa ich hriešnosť v kontakte s hriešnikmi naplno prejaví. A im išlo o dobré zdanie. Osobne si myslím, že toto farizejské zmýšľanie nám nie je až tak cudzie.
Ježiš neprišiel volať spravodlivých ale hriešnikov. Toto tvrdenie môže znieť nepríjemne každému, kto sa za spravodlivého považuje. Sv. Pavol v liste Rimanom hovorí: „Všetci sú pod hriechom – Nik nie je spravodlivý, nik nie je rozumný, nik nehľadá Boha. všetci poblúdili, všetci sa stali neužitočnými: nikto nerobí dobre, veru, celkom nik.“ Po duchovnej stránke sa nedelíme na spravodlivých a nespravodlivých, ale na tých, ktorí o svojej hriešnosti vedia a ju priznávajú a na tých, ktorí sa ešte dobre nepoznajú a svoju hriešnosť popierajú. Kristova Cirkev je ústav Spásy pre hriešnikov.
Skutočné škandály, ktoré otriasajú cirkvou, nespočívajú v tom, že niekto má hriešnu minulosť, ale v tom, že niekto nenasleduje Pána. Ježiš hovorí Matúšovi: „Pod za mnou!“ Teda i keď svoj hriech a porušenosť priznávam, tak sa s nimi nestotožňujem a nechcem ich žiť. Pán Ježiš prišiel pre všetkých, lebo nik nie je spravodlivý. Spravodlivosť je možná len v ňom. Neprišiel ako ten, ktorý prišiel súdiť: odmeniť úspešných a zavrhnúť neúspešných. Boží zákon je zákonom života. Správne dodržiavanie Božieho zákona vedie ku šťastiu a k plnému životu, ale správne dodržiavať Boží zákon môže len ten, kto prijal do svojho srdca živé Božie Slovo – Ježiša Krista. Len keď je Kristus v nás, prestávame byť bez zákona v srdci. Božie Slovo sa musí vteliť do nás, aby sme sa v Božích očiach stali skutočne spravodliví. A Cirkev je Božou snahou predĺžiť svoje Vtelenie do nás všetkých.
„Naučte sa, čo to znamená: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu! Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Boh sa nám predstavuje ako ten„ kto chce milosrdenstvo a nie obetu. Obeta je to, čo chce človek, možno i vo svojej pýche, urobiť pre Boha. Milosrdenstvo je to, čo chce Boh vo vzťahu k človeku. Boh sa zjavuje ako milosrdenstvo a chce, aby sme aj my boli milosrdní, teda spravodliví božou spravodlivosťou, ktorá sa prejavuje v milosrdenstve. Ľudská spravodlivosť je definovaná ako snaha „dať každému to, čo si zaslúži“. Božia spravodlivosť je milosrdenstvom, chce „dať každému, čo potrebuje“. Chorí potrebuje viac ako zdraví. Boh prichádza ako lekár. Boh ako lekár prichádza k tomu, kto pokorne uznáva, že ho potrebuje.
Znovu nechám prehovoriť sv. Augustína: „Kto uzná svoje hriechy a odsúdi ich, súhlasí už s Bohom. Boh odsudzuje všetky hriechy: a ak ich odsúdiš i ty, spájaš sa s Bohom. Človek a hriešnik, to sú dve rozdielne skutočnosti: človek je Božie dielo, hriešnik je tvoje dielo, človeče znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil, čo učinil On. Keď ťa začne mrzieť, čo si vykonal, vtedy začínajú tvoje dobré skutky, pretože si odsúdil svoje zlé skutky. Dobré skutky začínajú uznaním zlých skutkov. Konáš pravdu a prichádzaš ku Svetlu.“ (Sv. Augustín, In Evang. Joh. tract. 12,13)