„Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“ Čo stojí nad láskou k najbližším: k otcovi, k matke, k synovi, k dcére? Kto sa odváži tvrdiť, že existuje niečo viac a krajšie ako materská, otcovská, synovská alebo manželská láska? A predsa, to, čo tvrdí Ježiš, je Božské. Boh nechce, aby sme sa milovali opičou láskou, preto lebo sme jednej krvi. Správna láska má hierarchiu a na prvom mieste stojí Láska k Absolútnu. Láska má vždy nasledovať vyššiu hodnotu, väčšie dobro. Jedine vtedy môžeme hovoriť o normálnej a zdravej láske. Zmyslom lásky je zakotviť v Bohu. Najväčšou hodnotou stvoreného Vesmíru je Ježiš. Preto mu máme dať prednosť pred všetkým a pred všetkými.
Určite mi dáte za pravdu, že láska k otcovi, k matke a k deťom je nám tak prirodzená, že sa ju ani nemusíme učiť. Aspoň u psychicky normálnych ľudí je tomu tak. Dokonca je tak prirodzená, že ju objavujeme aj v ríši zvierat. Už zvieratá prežívajú, niekedy až dramatickým spôsobom, materstvo, napríklad keď matka chráni svoje mláďatá za cenu vlastného života. U zvierat je to pudová záležitosť. U ľudí to môže byť tiež len živočíšna láska, ak sa jedná o lásku k človeku len kvôli jeho telu. Keď sa telo človeka stáva absolútnym cieľom tejto lásky. Keď človeka nemilujeme kvôli Bohu, ale keď sme si z človeka urobili modlu.
Človek – kresťan, má byť aj v tejto oblasti iný. Nemá byť formovaný len prírodou. Nakoniec veď človek nie je určený sám pre seba a ani pre iného človeka, ale je určený pre Boha. Mnohí ľudia dali za pravdu sv. Augustínovi, ktorý povedal: „Nespokojné ľudské srdce, dokiaľ nespočinie v tebe, Bože!“ Čiste prirodzené väzby človeka nedokážu dokonale uspokojiť. Ježiš, ktorý vyslovil tieto požiadavky, je Božím Zjavením, Božím Slovom. On je Pravdou. Kto miluje Krista, miluje Pravdu i Život. Ťažko by sme dokázali milovať Boha, keby sa nezjavil. Boh sa však zjavil a zjavil sa skrze človeka, ktorého stvoril, aby bol jeho obrazom. Zjavil sa v umučenom Bohočlovekovi. Je zaujímavé, že Boha môžeme chápať a milovať skrze človeka. Nie je správne milovať človeka pre neho samého, ale je dôstojne a správne milovať ho kvôli a pre Boha, ktorý sa skrze neho zjavuje.
„Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ Všetci máme svoj kríž. Každý vie, čo ho najviac v živote zraňuje, ale zároveň na čom najviac zomiera sebe. Každý kríž dobrovoľne prijatý sa stáva nástrojom Božej výchovy. Na kríži zomierame vlastnému sebectvu.
„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ Všetky reklamy sveta slúžia k tomu a učia, ako si čo najviac užiť, ako čo najmenej trpieť. Liberálna spoločnosť sa nás snaží plánovite učiť, ako čo najviac vyťažiť zo života telesnej rozkoše. Spása človeka však nie je v sýtení ega. Spása je v strate života podľa vzoru Ukrižovaného Pána. Stratil život pre nás všetkých a tak nám najúžasnejším spôsobom zjavil Boha. Prví ľudia zhrešili tým, že si svoj život zobrali do vlastných rúk, že chceli žiť podľa seba a pre seba a tak stratili Boha, ktorý je Láska. Apoštol Pavol nazýva tento pomýlený životný trend „sústredením na seba“. Nemáme žiť pre seba, ale pre Pána. V tom je naša sloboda a veľkosť. Stávame sa tým, čo milujeme. Ak milujeme len sami seba, nikdy seba samých neprekročíme. Ak milujem len človeka, nikdy nebudeme božskými, ale ak milujem Boha nadovšetko a ľudí kvôli nemu, postupne začínam mať účasť na jeho bytí.
Koľko ľudí je ochotných urobiť možné i nemožné kompromisy so zlom, len aby zachránili svoj život. Práve táto nesprávna láska k svojmu životu spôsobuje, že svet nemôže pokročiť na ceste k dokonalosti. Prví kresťania evanjelizovali, ohlasovali evanjelium i za cenu svojich životov a len týmto spôsobom sa Rímska ríša stala kresťanskou. Dnešní „kresťania“ sú ochotní urobiť všetko kvôli svojmu životu. Sú ochotní zmariť svoju dušu, len aby si zachránili fyzický život. Spása sveta však prichádza skrze ľudí, ktorí sú ochotní zomrieť za Dobro, Spravodlivosť a Právo.
Možno po tom, čo sme si povedali, chápeme, že prirodzená láska a ani prirodzený život nie sú tou najväčšou hodnotou. Človek len vtedy miluje správne, ak miluje na prvom mieste Boha, ktorý sa zjavil v človeku, v osobe Ježiša Krista. Ak je Boh na prvom mieste v mojom srdci, môžem milovať správnym spôsobom aj všetko ostatné. Ak je však na prvom mieste v mojej láske niečo, čo je menej ako Boh, tak sa už do môjho srdca láska k Bohu nezmestí.
A napriek tomu, čo som hovoril o ľudskej láske, platí to, čo počujeme ďalej: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého. A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.” Dôstojnosť Kristových učeníkov je tak veľká, že kto príjme učeníka pre Božie Slovo, ktoré hlása, príjme samotného Ježiša. A kto príjme Ježiša príjme Otca. Veľkosť človeka je v tom, že je Božím obrazom, že slovom i skutkom zjavuje Boha. Takíto človek má byť prijatý ako sám Kristus, dokonca ako nebeský Otec.
Zamyslime sa nad sebou, ako je to s našou láskou. Milujeme Boha nado všetko a predo všetkým, alebo len kdesi na okraji svojich záujmov, svojho srdca, za všetkými známymi, priateľmi a príbuznými? Milujeme ho skutočne z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a zo všetkých síl? Sme ochotní odumrieť svojmu sebectvu a dať prednosť Jemu a Jeho vôli pred sebou, alebo žijeme sami pre seba, plný seba a realizovania svojich životných plánov? Bože nauč nás milovať ťa tak, ako si to právom zasluhuješ. Vyprosujme si dnes na príhovor svätých mučeníkov, aby sme dokázali milovať Boha správnou láskou na prvom mieste vo svojom srdci.