13. nedeľa cez rok „A“ – (Mt 10,37-42)

V dnešnom čítaní zo svätého evanjelia podľa Matúša sme počuli zvláštne znejúce Božie požiadavky: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“ Čo môže stáť nad láskou k najbližším: k otcovi, k matke, k synovi, k dcére? Kto tvrdí, že existuje niečo viac a krajšie, ako táto podlžnosť a láska? Už po prirodzenej stránke cítime vďačnosť a spravodlivú podlžnosť voči našim rodičom a láskavú zodpovednosť za svoje deti. Nemilovať a nectiť si rodičov je škaredé aspoň tak, ako nestarať sa o svoje deti. Dokonca samotné desatoro, teda Boží zákon, prikazuje úctu voči rodičom. Čo nám chce Ježiš povedať svojou požiadavkou?

Na prvom mieste si treba uvedomiť, kto mi to hovorí a kto to odo mňa žiada? Tieto slová hovorí ku mne Boh, môj Stvoriteľ a Vykupiteľ. I keď sa moje stvorenie udialo s láskavým zvolením mojich rodičov, nevytvorila ma ich aktivita. Oni dali impulz, ale všetko ostatné a nakoniec i oni sami i tento prvý impulz lásky pochádza od Boha. Rodičia neriadili môj rast a rozvoj a predsa som tak rozumne utvorený. Kto je teda mojím najvlastnejším otcom a matkou. Je to Boh, ktorý ma stvoril a stále udržuje v bytí. Druhá Kniha Makabejských ukazuje krásne svedectvo matky svojím deťom: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony.”

Tento úryvok nám odpovedá aj na to, ako teda má vyzerať láska medzi kresťanskými rodičmi a deťmi. Boh je Najvyššou hodnotou. Rodičia majú odhaliť pred svojimi deťmi pravdu o ich Stvoriteľovi. Milujeme sa kvôli nemu a pre Neho. Táto hrdinská matka priamo nahovára svojich synov, aby si svoj pozemský život necenili nad priateľstvo s Bohom, ktoré spočíva vo vernosti Božiemu zákonu. Keď sa potom prihovára poslednému a najmladšiemu synovi, hovorí: „Syn môj, zmiluj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov v živote nosila, tri roky nadájala, živila som ťa a starostlivou opaterou priviedla až do tohto veku.“ Vyzerá to akoby chcela chlapca zlomiť. Ale ihneď dodáva: „Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie takisto povstalo. Neboj sa tohto kata, ale ukáž, že si hoden svojich bratov! Podstúp smrť, aby som ťa opäť získala aj s tvojimi bratmi v deň onoho zmilovania.” Toto je pravá láska veriacich detí voči veriacej matke a veriacej matky voči veriacim deťom. Takto nejako sa chovala aj moja mama, keď som v r. 1983 bol tri a pol mesiaca zatvorený za to, že som kňaz. Písala mi do väzenia: „aj keby si mal život položiť, nezapri vieru!“

„Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ Všetci máme svoje kríže. Každý vie, čo ho najviac v živote zraňuje, ale zároveň v tom najviac zomiera sebe. Každý dobrovoľne prijatý kríž sa stáva nástrojom Božej výchovy. Na kríži zomierame vlastnému sebectvu. Môj kríž ma učí milovať Boha viac ako seba samého, lebo On za to stojí. Všetky tieto výroky hovoria o hodnosti. Kto tak nepostupuje, nie je hoden Boha. Boh si bude vyberať, kto je Ho hodný. My všetci sa máme o to usilovať, aby sme Ho boli hodní.

V tejto súvislosti sa chcem dotknúť ešte jedného problému. Keď počúvam ako sa ľudia vyjadrujú o Bohu, ako povrchne hovoria alebo dokonca ako hnusne kľajú Tomu, z ktorého milosti majú každú chvíľu existencie, tak mi je úzko. Chovajú sa ako blázon, ktorý pilujú konár, na ktorom sedí. A často sú to ľudia pokrstení. Často je to mládež. Je to v poriadku, keď o tom vieme a nič na to nepovieme? Keby som niečo také vyslovil pred svojím otcom, potrestal by ma.

Ďalej Pán Ježiš hovorí: „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ Všetky reklamy sveta slúžia k tomu a učia, ako si čo najviac užiť, ako čo najmenej trpieť. Liberálna spoločnosť sa nás snaží plánovite učiť, ako čo najviac vyťažiť zo života, ale to všetko bez vďačnosti voči Bohu a zodpovednosti. Spása človeka však nie je v sýtení ega. Spása je v strate života podľa vzoru Ukrižovaného Pána. Stratil život pre nás všetkých a tak nám najúžasnejším spôsobom zjavil Boha. Prví ľudia zhrešili tým, že si svoj život zobrali do vlastných rúk, že chceli žiť podľa seba a pre seba a tak stratili Boha, ktorý je Láska. Apoštol Pavol nazýva tento pomýlený životný trend „sústredením na seba“. Nemáme žiť pre seba, ale pre Pána. V tom je naša sloboda a veľkosť. Stávame sa tým, čo milujeme. Ak milujeme len sami seba, nikdy seba samých neprekročíme. Ak milujem len človeka, nikdy nebudeme božskými, ale ak milujem Boha nadovšetko a ľudí kvôli nemu, postupne začínam mať účasť na jeho bytí.

To, čo vyžaduje Ježiš, je Božské. Boh nechce, aby sme sa milovali opičou láskou, preto lebo sme jednej krvi. Správna láska má mať správnu hierarchiu a na prvom mieste ma byť Láska k Absolútnu. Láska má vždy nasledovať vyššiu hodnotu, väčšie dobro. Jedine vtedy môžeme hovoriť o normálnej a zdravej láske. Vo vlastnom záujme máme Boha milovať nadovšetko, lebo v tom je Spása človeka. Zmyslom lásky je premenenie človeka. Človek sa stáva tým, čo miluje. Ak miluje Boha nadovšetko, dosiahne zbožštenie.

Koľko ľudí je ochotných urobiť možné i nemožné kompromisy so zlom, len aby zachránili svoj život. Práve táto nesprávna láska k svojmu životu spôsobuje, že svet nemôže pokročiť na ceste k dokonalosti. Prví kresťania evanjelizovali, ohlasovali evanjelium i za cenu svojich životov a len týmto spôsobom sa Rímska ríša stala kresťanskou. Dnešní „kresťania“ sú ochotní urobiť všetko kvôli svojmu životu. Sú ochotní zatratiť svoju dušu, len aby si zachránili fyzický život. Spása sveta však prichádza skrze ľudí, ktorí sú ochotní zomrieť za Dobro, Spravodlivosť a Právo.

Zamyslime sa nad sebou, ako je to s našou láskou. Milujeme Boha nado všetko a predo všetkým, alebo len kdesi na okraji svojich záujmov, svojho srdca, za všetkými známymi, priateľmi a príbuznými? Milujeme ho skutočne z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a zo všetkých síl? Sme ochotní odumrieť svojmu sebectvu a dať prednosť Jemu a Jeho vôli pred sebou, alebo žijeme sami pre seba, plní seba? Vyprosujme si dnes na príhovor svätých mučeníkov, aby sme dokázali milovať Boha správnou láskou na prvom mieste vo svojom srdci. Bože nauč nás milovať ťa tak, ako si to právom zasluhuješ.