V dnešnom evanjeliu vidíme mnohých, ktorí chcú nasledovať Pána. Chcú byť jeho učeníkmi. To čo spájame s duchovným povolaním my, sa nie vždy úplne zhoduje s tým, ako Ježiš chápal povolanie. V týchto dňoch sme svedkami vysviacok a primícií. Mladí muži končia svoje štúdia na teologickej fakulte a završujú ich kňazskou vysviackou. Oni prešli formáciou ku kňazstvu, ale všetci sme pozvaní nasledovať Ježiša ako jeho učeníci. Ježiš chce skrze nás pôsobiť a na to nás potrebuje formovať. Slovo „učeník“ „mathetes“ sa nachádza v Novom zákone vyše 250 krát. V antickom ponímaní sa toto slovo vzťahovalo na tých, ktorí si vybrali svojho učiteľa, ktorí k nemu priľnuli a ktorí postupne a trpezlivo prijímali jeho náuku. Keď ju vlastnili mohli odísť, prípadne sa stali nástupcami svojich učiteľov. Ale kto je to učeník, aká je jeho definícia?
Slovo učeník vyjadruje osobu, ktorá sa stala nasledovníkom Ježiša Krista, predovšetkým nasledovníkom jeho spôsobu života. Byť Ježišovým učeníkom znamená, nechať sa formovať a pretvárať Božím Slovom a keď sme vyformovaní, odovzdávať túto formáciu druhým. Ale formácia sa týka predovšetkým spôsobu Života. Ako žiť Lásku. Ako sa stávať výraznejšie obrazom Boha. Jedno zo základných nepochopení ohľadom kresťanstva spočíva v tom, že sa naň zvykneme pozerať ako na teológiu, ktorá sa dá naštudovať, intelektuálne zvládnuť. Myslíme si, že stať sa kresťanom, znamená naučiť sa teológiu. To je ale omyl. Kresťanmi sa stávame natoľko, nakoľko sa stávame učeníkmi.
V dnešnom evanjeliu nám to zvláštnym spôsobom naznačuje Ježišova výzva: „Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo.“ Pán Ježiš vyzýva „choď“, teda nečakaj až druhí prídu k tebe. Ty choď! Keď sa pozrieme na Ježiša a na jeho apoštolov zistíme, že oni idú. K apoštolátu nepotrebujú ani dom ani finančné zabezpečenie. Často nariekame, že nemôžeme pracovať, lebo nemáme vhodné priestory na vyučovanie. Apoštolský spôsob života, ako nám ho zanechal a predstavil Ježiš, nepotrebuje dokonca ani len vlastný byt. Veď hovorí: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Jednoducho stačí ísť a hlásať svojím bytím, príkladom i slovom Božie Kráľovstvo. Pán Ježiš nenosil so sebou ani notes, kde by si značil s kým sa má kedy stretnúť. Ale na svoje učenie využíva všetky skutočnosti, ktoré ho na jeho ceste s učeníkmi postretli. Všetko, čo život prináša, sa stalo vhodným predmetom pre jeho výklad. Ku zvestovaniu Božieho Slova sa necháva inšpirovať životom a jeho prejavmi. Jeho veda je veda života, preto nepotrebuje prostredie odlišné od prostredia života. Nepotrebuje názorné pomôcky a diapozitívy. Nepotrebuje ani peniaze, ani techniku, ani dobrú organizáciu, ale potrebuje nadšených ľudí, ktorí sú ochotní kvôli nemu opustiť všetko a ísť za ním.
Čo to znamená: „Hlásať Božie Kráľovstvo!“ Prečo treba ohlasovať Božie kráľovstvo? Najprv si musíme sami uvedomiť, že je rozdiel medzi svetom, v akom žijeme a ktorý je v stave vzbury voči Bohu a medzi tým, čo nazývame Božie Kráľovstvo. Mnoho skutočností, s ktorými sa vo svete stretávame, sú Božím dopustením ale nie bezprostrednou Božou vôľou. Svet, v ktorom žijeme, potrebuje počuť, že nie je tým, čo nazývame Božie kráľovstvo. Potrebuje počuť, že potrebuje Božiu spásu. Potrebuje počuť, že život, ktorí žije, nie je tým životom, s ktorým by sa Boh stotožňoval ako so svojím úmyslom. Svet musí počuť, že potrebuje spásu. Je potrebné, aby sme najprv my sami v sebe zakúsili vládu Božieho Slova a jej pozitívne účinky na náš život. A keď sme urobili pozitívnu a radostnú skúsenosť s odovzdanosťou Bohu, potom treba, aby sme aj druhým priniesli zvesť o tom, čo sa v našom osobnom živote zmenilo od okamihu stretnutia a odovzdania sa Ježišovi.
Božie kráľovstvo, ktoré sme pozvaní hlásať, sa uskutočňuje v každom okamihu našej odovzdanosti, keď dávame prednosť Bohu pred svojím vlastným narušeným egom. Božie kráľovstvo prakticky uskutočňujeme, keď vo svätom prijímaní prijímame Ježiša ako svojho Pána a zriekame sa hriešneho spôsobu života. Spása spočíva v odovzdanosti. Viera to je predovšetkým odovzdanosť, vydanosť Bohu, ktorý sa nám sám dáva.
Takýmto spôsobom chápal svoje povolanie aj sv. František z Assisi. Jeho vyučovanie bolo jednoduché a predsa tak hlboké ako slová evanjelia. Pán Ježiš kázal stručne a jednoduchými slovami a František bratom odkazuje, aby sa takým istým spôsobom prihovárali ľuďom, aby poučovali ľudí, lebo vo svete panuje veľká neznalosť ohľadom Božieho kráľovstva.
„Ihneď začal s horlivosťou a radostne kázať všetkým pokánie. Hovoril jednoducho ale zo srdca Bohu vrúcne oddaného a tým uchvacoval poslucháčov. Jeho Slovo bolo plápolajúci oheň, ktorý prenikal do hlbín srdca a ducha naplňoval obdivom. Bol úplne iný ako predtým. Zameraný na nebeské veci. Zdalo sa, že sa o zem vôbec nezaujíma. Pri každom kázaní, skôr ako zhromaždeným predložil Božie Slovo, vyprosoval všetkým pokoj slovami: „Nech vám Pán daruje pokoj!“ Tento pokoj hlásal stále s veľkou láskou a horlivosťou, mužom i ženám, všetkým ľuďom, ktorých na svojej ceste stretával. A tak mnohí, ktorí predtým nenávideli pokoj a spásu, objali z milosti Božej celým srdcom pokoj a stali sa ľuďmi pokoja a boli horlivejší o svoju večnú spásu.“