13. nedeľa cez rok „B“ – (Mk 5,21-43)

Bratia a sestry, Rímsky katechizmus nás poučuje o tom, že už ľudia v dobe Pána Ježiša, prežívali svoje choroby pred Božou tvárou. Sťažovali sa pred ním na svoje neduhy. U neho, u Pána života a smrti si vyprosovali uzdravenie. Nemoc sa im stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie. Izrael nadobúda skúsenosť, že nemoc je tajomným spôsobom zviazaná s hriechom a zlom, a že vernosť Bohu podľa Zákona navracia život: „Lebo ja, Pán, som, čo ťa liečim“ (Ex l5,26). Už prorok tuší, že utrpenie môže mať vykupiteľský význam aj za hriechy iných. Napokon Izaiáš tiež zvestuje, že Pán dovolí prísť takej dobe pre Sion, keď odpustí každý hriech a uzdraví každú chorobu.

To, čo nachádzame v dnešnom evanjeliu podľa sv. Marka, ktorého zvykneme nazývať aj evanjelistom Božej sily, môžeme nazvať splnením týchto proroctiev. Vidíme úžasne prejavy a formy Božieho zjavenia, skrze nášho Pána Ježiša Krista. On naozaj môže o sebe povedať: „Ja som Vzkriesenie a Život!“ Každý kto sa približoval ku Kristovi cítil, že sa zároveň približuje ku svojmu uzdraveniu, k plnosti života. Zástupy sa na neho tlačili, ako na človeka, skrze ktorého prúdi život a uzdravenie. Ježiš nikoho nemrzačí ani neprikazuje niekomu, aby zostal chorý, ale naopak každého vedie k plnosti zdravia a života. Boh nám zakazuje len to, čo nevedie ku skutočnému životu. To čo sa zdá síce dobré, ale nie je dobré. Kto kráča za Kristom, ide k plnosti života.

Kniha Múdrosti nás poučuje a vyzýva: „Nehorlite za smrť na bludisku svojho života, nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk, pretože Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu a nieto v nich nijakého jedu záhuby, podsvetie tiež nepanuje na zemi. Lebo spravodlivosť neokúsi smrť. Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.“

Sv. Gregor Naziánsky: „Keďže naša prirodzenosť bola chorá, bolo ju treba uzdraviť, bola padnutá, bolo ju treba pozdvihnúť, bola mŕtva, bolo ju treba vzkriesiť. Stratili sme vlastníctvo dobra, bolo potrebné nám ho navrátiť. Boli sme zatvorení v temnotách, bolo treba preniesť nás na svetlo, boli sme zajatcami, čakali sme na záchrancu, ako väzni sme potrebovali pomoc, otroci – vysloboditeľa. Či tieto dôvody nemali svoju závažnosť? Či si nezaslúžili pohnúť Boha k tomu, že zostúpil až do našej ľudskej prirodzenosti, aby ju navštívil, keď sa ľudstvo nachádzalo v takom biednom a nešťastnom stave?!“

Freska z katakomb sv. Petra a sv. Marcelína zo začiatku IV. storočia., predstavuje stretnutie Ježiša so ženou, trpiacou na krvotok. Táto žena, ktorá trpela už veľa rokov, sa uzdravila, keď sa dotkla Ježišovho plášťa „silou, ktorá vyšla z neho“. (Mk 5,30) Sviatosti Cirkvi predlžujú v čase činy, ktoré Kristus vykonal počas svojho pozemského života. Sviatosti sú akoby tie sily, ktoré vychádzajú z Kristovho tela, Cirkvi, aby nás liečili z rán hriechu a aby nám dali nový Kristov život. Tento obraz symbolizuje teda božskú a spasiteľnú moc Božieho Syna, ktorý dáva spásu celému človekovi, duši i telu, prostredníctvom sviatostného života.

Cirkev učí, že pre veriacich sú sviatosti Nového zákona „nevyhnutné pre spásu“. „Posväcujúca milosť“ je milosť Ducha Svätého, udelená Kristom a vlastná pre každú sviatosť. Duch ozdravuje a pretvára tých, ktorí ju prijímajú, tak ich pripodobňuje Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života je v tom, že Boh, skrze Ducha ich prijíma za svoje deti a ich život spája so životom Ježiša Krista.

Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i nášho tela, on, ktorý odpustil hriechy ochrnutému a vrátil mu telesné zdravie chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy aj vo svojich vlastných údoch. To je cieľom dvoch ozdravujúcich sviatostí: sviatosti pokánia a pomazania nemocných.

Spovedať sa z každodenných previnení (všedné hriechy) nie je povinné v úzkom slova zmysle, ale Cirkev to veľmi doporučuje. Pravidelne sa vyspovedať z našich všedných hriechov nám totiž pomáha formovať si svedomie, bojovať proti zlým náklonnostiam, nechať sa uzdraviť Kristom a napredovať v duchovnom živote. Keď skrze túto sviatosť častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, sme pobádaní byť milosrdnými ako on:

„Kto vyznáva svoje hriechy, už koná s Bohom. Boh ťa viní za tvoje hriechy; ak sa obviňuješ aj ty, pripájaš sa k Bohu. Boh a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Človeka vytvoril Boh, hriešnik je dielom človeka. Znič to, čo si urobil ty, aby Boh zachránil to, čo urobil on. Keď si začneš oškliviť to, čo si urobil, začnú sa ukazovať tvoje dobré stránky, lebo obžalúvaš tie zlé. Začiatkom dobrých skutkov je priznanie si zlých skutkov. Hľadaj pravdu a prídeš ku svetlu.“ (Sv. Augustín)