13. nedeľa cez rok „B“ – (Mk 5,21-43)

Dobre počúvajte, čo hovorí Božie Slovo: „Boh nestvoril smrť, ani sa nekochá v zániku žijúcich. Veď On všetko stvoril pre bytie; tvory sveta sú pre život, nieje v nich jed smrti; ani podsvetie nevládne na zemi, lebo spravodlivosť je nesmrteľná. Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, utvoril ho ako obraz svojej podstaty. Smrť prišla na svet zo závisti diabla: preto ju okúsia všetci, čo mu patria.“ Ako úžasne zneje toto posolstvo života zvlášť tu v nemocnici. Smrť, ktorá je vyjadrením všetkého zla na svete, nie je dielom Božím. Ona totiž vôbec nieje stvorením. Je dôsledkom opačnej cesty ako je cesta k Životu, ktorým je Boh. Boh nás zjednocuje a spája, upevňuje a oživuje. Hriech nás ničí. Ničí nás to, keď sa od neho vedome a dobrovoľne odďaľujeme. Vtedy strácame akoby vnútorný magnet a naša bytosť sa začne rozkladať. Smrť nieje Božím Stvorením. Filozofia hovorí, že len Dobro je podstatné bytie. Zlo definujeme, ako nedostatok dobra. To isté platí o smrti. Smrť to je odvrat od života, ničota, ku ktorej speje každý, kto odmieta život. Boh je Život.

Človek, pri svojom stvorení dostal Boží zákon ako návod pre večný život, ale tým, že odmietol a stále odmieta cestu poslušnosti Bohu, likviduje sám seba. Boh nepotrebuje ľudské utrpenie. Ak by ho potreboval, tak by celá lekárska veda bola rúhaním proti jeho vôli. Pôvodný a najpôvodnejší zmysel ľudského utrpenia je v tom, aby nám signalizovalo, že sme zišli z cesty zdravia a života. Pôvodný zmysel utrpenia je výzva k návratu na cestu života. Utrpenie potrebuje človek, aby sa znovu vrátil na cestu života. Existuje teda utrpenie, ktoré je vratné, ktoré má zmysel práve v tom, že až bolestne núti človeka k návratu na cestu života. Ale existuje aj utrpenie nevratné, ktoré signalizuje už len rozpad. A toto utrpenie je o to horšie a väčšie, že už samo od seba nedáva zmysel. Jedine spojenie s Kristovým utrpením a vstup do Jeho smrti, dáva i tomuto všetkému zmysel. Ale zmyslom je Vzkriesenie.

Boh je Život a stojí na strane života. Ježiš sa predstavuje nielen ako Život ale aj ako Vzkriesenie. Život nieje čosi, ale ktosi. Žiadnemu normálnemu človeku by to ani nemohlo napadnúť. Ani by na to nemohol prísť, aby sa takto predstavil: „Ja som Vzkriesenie a Život!“ Už chrámoví sluhovia, ktorých Veľkňazi poslali zatknúť Ježiša v chráme, prišli bez neho a hovorili: „Nikdy takto človek nehovoril!“ Ježiš je naozaj Vzkriesenie a Život.

Aj preto ustanovil sviatosť Eucharistie, sviatosť svojho Tela a Krvi, aby zmaril našu smrť. Ponúka nám svoje životodárne telo a krv, ktoré prežaruje Boží Duch. Počína si pri tom, ako matka, ktorá nosí dieťa pod srdcom a živí ho svojím telom a krvou. Príbehy, ktoré sme dnes počuli, ukazujú, čo spôsobuje kontakt s Ježišovým telom. Tento kontakt lieči a uzdravuje, tento kontakt dokonca kriesi mŕtvych. Taká veľká je moc Kristovho Tela. Prečo to necítime? Otcovia púšte boli toho názoru, že jedno sväté prijímanie má moc urobiť človeka svätým. Boli svätí, ktorý eucharistiou uzdravovali.

Pouvažujme nad tým, prečo sa tento zázrak, ktorý sa každý deň koná na našich oltároch, míňa svojho účinku. Často sa naše sväté prijímanie podobá akémusi anonymnému tlaku zástupu na Krista. Sv. Písmo hovorí: „za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho“. Tento zástup obdivoval Krista, ale neveril v Jeho božstvo. Prijímali a obdivovali jeho činy i jeho slová, ale jeho samého neprijímali ako Boha. Úplne iným spôsobom pristúpila k Ježišovi žena, ktorá 12 rokov trpela na krvotok a mnoho vytrpela od mnohých lekárov a nič jej to nepomáhalo. „Prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená.“ Písmo Sväté hovorí, že táto žena prišla odzadu. Odzadu prišla preto, lebo žiadny rabín by sa jej vedome a dobrovoľne nedotkol, aby sa neznečistil. Podľa Mojžišovho zákona, bola nečistá a ako nečistá šírila svoju nečistotu na každého koho sa dotkla. Preto prichádza zozadu ako človek, ktorý si uvedomuje, že si nemôže robiť nárok na Ježišovu pomoc. Veľmi túžila po jeho dotyku, ale bála sa odmietnutia. Tak sa rozhodla, že si Ježišov dotyk akosi ukradne. Ale dotýka sa Ježiša s ohromnou vierou. A hoci akoby Ježiš nevedel nič o tom, kto sa ho a prečo dotýka, jeho telo je plné Božskej moci, ktorá sa dostáva k činu skrze jej vieru. Ona pristúpila ku Kristovi s vierou a to je veľmi dôležité. Musíme vzývať Ducha Svätého, skôr ako prijmeme sviatosť, aby posilnil našu vieru. Aby osvietil oči našej duše a boli sme schopní vidieť Krista v oplátke chleba a aby sme skrze Kristovo človečenstvo nazerali na jeho ukryté Božstvo. V každej eucharistii sa dotýkame Boha. Boh pôsobí na základe našej viery. Boh vyžaduje vieru, ktorá si je istá.

„Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Vieme, že učeníci sa tomu divili, pretože sa na Krista tlačil zástup a predsa z toho môžeme usudzovať, že dotyk viery je niečo iné ako anonymný tlak zástupu. „Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu.“ Toto je správny postoj. S bázňou a chvením prísť, padnúť k Ježišovi k nohám a povedať mu celú pravdu. Vyznať sa zo svojich hriechov.

Potom aj nám Ježiš povie: „Tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravený a uzdravená zo svojej choroby.“ Ježiš je naším zdravím. Ježiš je Životom. Každý, kto k nemu pristupuje s vierou, dotýka sa tohoto tajomného zdroju života. V ňom je život. Toto veľké eucharistické tajomstvo je zároveň znamením viery. Práve v prijímaní tohoto veľkého znamenia sa Cirkev delí na veriacich a neveriacich. Tí, ktorí vidia v Kristovi, iba človeka, odchádzajú pohoršení: „Ako že nám tento človek môže dať jesť svoje telo.“ Ale tí, ktorí veria v Kristovo božstvo spolu so svätým Petrom vyznávajú: „Pane, ku komu by sme šli, ty máš slová života večného a my sme uverili a poznali, že ty si Kristus, Syn živého Boha.“

Ten istý prístup platí aj vo vzťahu k eucharistii. „My sme uverili a poznali“. Najprv sme uverili a potom sme poznali. Takto pristupujeme ku každému lieku. Najprv musíme uveriť a potom môžeme v sebe rozpoznať účinky. Keby sme neverili v moc tabletky, nikdy ju nezoberieme do úst. Ježiš je liekom v ktorom sa uzdravujú naše bytosti. Viera je otvorenosť a otvorenosť umožňuje prijímanie. Ježiš je úžasnejším liekom, ako všetky tabletky, ktoré užívame. Ale musíme sa ho dotknúť s vierou.