Ty si svätý, Pane a Bože,
ty jediný konáš divy.
Ty si silný.
Ty si veľký.
Ty si najvyšší.
Ty si všemohúci kráľ,
Otče svätý,
Kráľ neba a zeme.
Ty si Trojica a Jednota,
Pán, Boh bohov,
Ty si dobro,
samé dobro,
najvyššie dobro,
Pán a Boh,
živý a pravý. (ChB)
V assiskej bazilike je uchovávaný kúsok pergamenu, na ktorý František vlastnou rukou, svojím hrubým písmom napísal tieto litánie čistej chvály. Bolo to v septembri roku 1224, na hore La Verna, kde trávil týždne samoty. Tu náhle do jeho života zasiahla mimoriadna udalosť. V tajomnom videní videl Ježiša Krista, ukrižovaného a osláveného, a bol označený stigmami jeho utrpenia.
Jeho najmilší druh, brat Leo, práve prechádzal duchovnou skúškou. Prial si mať pre svoju útechu a upokojenie niečo od Františka. František vtedy napísal Chvály, ktoré sa rinuli z jeho srdca. Brat Leo potom nosil tento lístok pri sebe ako nejaký talizman až do konce života.
Na Chválach je na prvý pohľad nápadné, že v nich nie je jediná narážka na stigmatizáciu, udalosť v najvyššom stupni kristovskú. Zacielenie je trojičné, a ako je u Františka obvyklé, ústrednou postavou je Otec svätý. Ani tu nie je žiadna prosba alebo ďakovanie, skrátka žiadny návrat k sebe, len čistý pohľad, žasnúci nad žiarou toho, na ktorom spočinul. Je to spontánny sled prostých a náhlivých slov, ktoré však vytryskli ako plod skúsenosti a dlhého opakovania a vychutnávania.
Svätosť, teda Božia inakosť a oddelenosť, je prvým slovom: odráža sa v nej majestát Pána a Boha, ktorý je jediný. Narážka na žalm 85 (verš 10): ty, ktorý robíš zázraky, mieri na všetky milosrdné a obdivuhodné Boží zásahy vo svete. František sem iste zahrňuje i skrytý div, ktorý na ňom Boh vykonal, keď ho pripodobnil ku svojmu ukrižovanému Synovi.
Nasledujúce atribúty: silný, veľký, najvyšší, všemocný kráľ, kráľ neba i zeme, všetky zdôrazňujú grandióznu stránku tajomstva Boha – Božiu silu, vyvýšenosť, jeho slávnu a univerzálnu vládu. Nasleduje nežné a úctivé pomenovanie Otec svätý. Toto oslovenie z Ježišovej veľkňazskej modlitby (Jn 17,11) je Františkovi zvlášť milé, v jeho spisoch ho nájdeme na desiatych miestach. Hovorí nám, že tento mocný Boh je tiež Otec Ježiša Krista a Otec náš.
Po vzývaní Otca sa František zadíva na jeho spoločenstvo so Synom a Duchom. Pán je, ako už bolo povedané, Trojica a Jednota: prejavovaná a rešpektovaná inakosť a odlišnosť, ktorá sa však zlieva v jednote, nerozdeľuje ani neodlučuje. Pán je Boh bohov (Ž 135,2): všetky iné hodnoty, i tie najvyššie alebo človekom zbožštené, sú mu podriadené, lebo „on neskonale prevyšuje všetkých bohov“ (Ž 96,9). Veď jedine on je Dobro – to, čo naplňuje, potešuje, čo možno získať; to, pre čo bol človek stvorený, a ak to vlastní, je blažený. Je tiež samé dobro, lebo všetko v ňom je dobré. A to, čo existuje ako dobro v jeho stvoreniach, je len stopa, odraz toho, ktorý je Najvyššie dobro.
Možno v reakcii proti abstraktným pojmom, ku ktorým sa musel uchýliť, František v ďalšej časti opätovne vyjadruje osobný a vrelý charakter Pána a Boha: je živý a pravý.
Ty si láska, charis.
Ty si múdrosť.
Ty si pokora.
Ty si trpezlivosť.
Ty si krása.
Ty si dôverná blízkosť.
Ty si bezpečie.
Ty si odpočinutie.
Ty si radosť.
Ty si naša nádej a veselosť.
Ty si spravodlivosť.
Ty si miera.
Ty si dostatok všetkého bohatstva.
Ty si krása.
Ty si dôverná blízkosť.
Ty si ochranca.
Ty si náš strážca a obhajca.
Ty si sila.
Ty si občerstvenie.
Ty si naša nádej.
Ty si naša viera.
Ty si naša láska.
Ty si všetka naša sladkosť.
Ty si náš večný život.
Sú to celé litánie tvorené z Božích mien. Dvadsaťštyri krát zaznievajú dve prosté slova: „Ty si“. František odhliada od seba, už nie je sám v sebe, už vidí len Druhého, hľadí na „Ty“, ktorého nevyčerpateľnú plnosť života a bytia sa snaží svojim zajakavým opakovaním naznačiť.
Je v dvadsiatych siedmych rôznych menách, ktoré dáva Bohu, nejaká postupnosť, spája ich nejaká logika? S pokorou a s úctou k tejto milostnej básni sledujme niť asociácie, zastavme sa u každého výrazu a jeho miesta v texte.
Ty si láska, charis: takéto je prvé meno Boha, jediná Božia definícia, ak môžeme tak povedať, ktorou nájdeme v Písme (1Jn 4,16). K biblickému charis František pridáva dubletu, bežnejší výraz Láska. Prvé i druhé slovo vypovedá, že Boh je extáza, vystúpenie zo sebe, a to tak vo svojom vnútornom spoločenstve (Trojici), tak vo svojom zanietení pre svet, ktorý volá, aby sa v človeku stal jeho partnerom.
Pojem múdrosť má zložitejší zmysel. Múdrosť, životná skúsenosť a zrelosť úsudku, vyšší náhľad na všetko, je tiež, ako naznačuje etymológia tohto slova, ľúbeznosť, chuť, ktorú pre nás stretnutie s Bohom má.
Je František prvý, kto nazval Boha pokorou? Slávny a vyvýšený Boh sa dáva poznať ako skrytý, nenápadný, slabý; nevnucuje sa, prichádza diskrétne, potichu.
Boh je aj trpezlivosť (Ž 70,5): ten, ktorý pevne stoji, vytrváva a umožňuje nám pevne stáť a vytrvať i v utrpení.
Krása a dôverná blízkosť nasledujú hneď po sebe. Z roztržitosti (P), alebo skôr pre zdôraznenie opakuje František tuto dvojicu o kúsok ďalej znovu. Božia krása je úchvatná žiara, ktorá k Bohu priťahuje každý kontemplatívny pohľad. Tato krása nezráža k zemi, lebo je sprevádzaná dôvernou blízkosťou (alebo vľúdnosťou podľa iných prekladov). Boh sa svojím spôsobom ochočuje, privyká si na človeka a stavia sa na jeho úroveň.
Bezpečie, odpočinutie sú príbuzné pojmy. Jedine Boh je bezpečné útočište, kam sa za každého nebezpečenstva a ohrozenia môže človek uchýliť a nájsť tu pokoj a spočinutie, uvoľnenie celej svojej bytosti.
Čo tento stav prináša, vyjadrujú nasledujúce atribúty: radosť, veselie, nadej. Radosť je prejav zakúšaného šťastia. Keď sa začne vyjadrovať spevom a slávením, stáva sa veselím alebo plesaním. Ku slovu nádej, ktoré zachycuje očakávanie prisľúbeného a prichádzajúceho šťastia, František pripája plurálové privlastňovacie zámeno „naša“, ktoré sa potom bude opakovať. Ako by tým chcel podtrhnúť, že Boh nie je len pre neho: je pre mňa, ale tiež pre všetkých, pre nás.
Spravodlivosť a miera (alebo umiernenosť) evokujú dve z kardinálnych cností. K nim sa o kúsok ďalej pripája sila. Boh je spravodlivosť, všetko posudzuje podľa pravej hodnoty. Pretože vie, čo je to človek, neprejavuje mu na prvom mieste svoju prísnosť, ale lásku a vôľu spasiť ho. Svoje dobrodenie rozdeľuje a skúšky prispôsobuje každému, ako je to vhodné, podľa miery. Tuto mieru prekračuje len jeho láska, tá je bez miery A konečne je Boh nadbytok všetkého bohatstva. František, chudobný a ospevovateľ chudoby, vie, že chudoba v zmysle nedostatku zmizne a jej miesto zaujme bezmedzná hojnosť, ktorá je v Bohu.
Znovu nasleduje dvojica krása a dôverná blízkosť Jej opakovanie, i keď nechcené alebo úmyselné, ukazuje, aký význam pre Františka tieto hodnoty mali.
Potom prichádzajú štyri výrazy, ktorých spoločným rozmerom je predstava chrániacej sily: ochranca, strážca, obhajca, sila. Boh ako silný muž chráni (materské gesto) a braní (postoj bojovníka). Podobá sa tiež pastierovi, ktorý stráží svoje stádo. Človek sa mu môže zveriť, pretože udatnosť a sila mu nikdy nechybajú.
Rovnako ako bezpečie a spočinutie plodí, ako sme uviedli, radosť, tak tu istota, ktorú poskytuje obranca, občerstvuje. Po tomto slove sa nám vybaví osviežujúci vánok, ale i radostné stretnutie medzi priateľmi u spoločného stola.
Všetkých päť posledných pojmov je sprevádzaných zámenom náš. Modlitebník úmyselne hovorí menom spoločenstva. Označuje Boha názvami troch teologálnych cností: Ty si naša nadej, naša viera, naša láska. Nádej je tu na rozdiel od obvyklého poradia uvedená prvá. Boh je oným úžasným šťastím, ktoré všetko v človeku očakáva a volá. Je naša viera, jeho svetlo osvecuje naše temnoty a umožňuje nám vidieť pravdu, to, čo je pod povrchom a za zdaním. Ďalej je tu po druhé povedané, že Boh je láska, naša láska. Vo svojej podstate nie je Boh nič než Láska. A len tato láska nám umožňuje, aby sme i my milovali.
A pretože je tomu tak, posledné invokácie všetko zhrňuje, pojmy stále širšími: všetka naša sladkosť, náš večný život. Slovo sladkosť možno najlepšie vystihuje Františkov subjektívny prežitok Boha, o ktorom vždy hovorí len s veľkým ostychom.
Veľký a obdivuhodný Pán,
všemohúci Boh,
milosrdný Spasiteľ
Posledný verš opakuje niektoré z úž použitých adjektív (veľký, všemohúci) a pripája k nim ďalšie: obdivuhodný, milosrdný. Všemohúci a veľký Boh môže v človeku, ktorý ho poznáva, vyvolávať len obdiv. Záverečný výraz je nežnejší — všetko sa končí a zbieha v nekonečnom milosrdenstve toho, ktorý neprišiel súdiť, ale spasiť: v milosrdnom spasiteľovi (asi jediná narážka na Ježiša).
Moslimská zbožnosť pozná litánie 99 mien Božích, ktoré boli vzaté z koránu, aby si ich veriaci opakovali a vychutnávali. Františkove Chvály Božie ich ponúkajú 43, pokiaľ počítame i opakovanie, potom 60. Všetky sú výzvou, aby sme vyšli z točenia sa okolo seba a pohľadom čistého srdca spočinuli na tom, ktorý je:
„všemohúci Boh,
milosrdný Spasiteľ.“