Pán Ježíš povedal svojím učeníkom:
„Ja som cesta, pravda a život.
Nik neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa.
Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca.
Už teraz ho poznáte, lebo ste ho videli.“
Filip mu povedal: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“
Ježiš mu odpovedal: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?
Kto vidí mňa, vidí môjho Otcu“ (Nap 1)
Prvé Napomenutie je vlastne krátky traktát o poznaní Boha a Ježiša v jeho pozemskom bytí a vo sviatosti eucharistie. Tento teologicky hutný a výrazne janovský text odhaľuje z čoho vyrastá pravé poznanie. Začína pasážou z Janovho evanjelia (Jn 14,6-9), prevzatou v plnom znení. K tomu, aby sme poznali, aby sme videli Otca, vedie len jediná cesta: Pán Ježíš, cesta, pravda, život. Citované štyri verše sú zamerané ako na Otca, tak na Syna. Cestou menom Syn sa musíme vydať, jeho musíme poznať a vidieť. Avšak Syn je Zjavením Otca. Jeho tvár je tvár Otca: „Kto vidí mňa, vidí Otca“. Syn sa nestavia na Otcovo miesto, nenahradzuje ho. Tým, čím je, Otca zjavuje.
„Otec „prebýva v neprístupnom svetle“, „Boh je duch“ a „Boha nikto nikdy nevidel“. Pretože Boh je duch, je viditeľný len v duchu; „čo dáva život je duch, telo samé nič neznamená“. Avšak ani Syn pokiaľ je rovný Otcovi, nie je nikomu viditeľný inak než Otec, ani nie inak než Duch svätý.“
K Otcovi nemožno dôjsť inou cestou, ako je Syn. Poznať a vidieť Syna znamená vidieť Otca. Mohlo by sa zdať, že vidieť a poznať Syna je ľahké a dostupné, ale nie je to tak. Ježiš vyčíta Filipovi a jeho spoločníkom: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?“ Zbytok Františkovho textu sa touto ťažkosťou zaoberá. Zďaleka ju nerieši, avšak dôkladne nás do nej vovádza. Kombináciou pavlovských (1 Tim 6,16) a janovských (Jn 4,24; 1,18) veršov vyjadruje Otcovu nedostupnosť. Otec prebýva v neprístupnom svetle a nikto ho nikdy nevidel, lebo je duch unikajúci akémukoľvek zmyslovému alebo rozumovému uchopeniu.
V predošlej časti Františka viedli slová: Otec, poznať, vidieť. Tu je to slovo duch. Boh Otec, pretože je duch, nemôže byť videný ináč ako v duchu, jedinom nositeľovi života, na rozdiel od tela (Jn 6,64). Inými slovami, ak sa budeme k Otcovi približovať čiste ľudským spôsobom, prostredníctvom zmyslov (telo), k jeho tajomstvu sa nedostaneme. Musí zasiahnuť nedefinovateľný činiteľ: dych, vanutie, život. Tomuto činiteľovi hovoríme duch a vo finále Františkovej vety je stotožnený s Duchom svätým osobne. A to tým skôr, že Syn, ktorý Otca zjavuje a sprostredkováva jeho poznanie, je rovnako nedostupný ako Otec: Syn, pokiaľ je rovný Otcovi (vo svojom božskom bytí), nie je nikomu viditeľný inak než Otec.
Ocitáme sa teda v akejsi slepej uličke. Otec je neviditeľný, zjaviť ho môže jedine Syn. Avšak i Syn, o ktorom sa domnievame, že ho ľudsky chápeme, nášmu uchopeniu uniká rovnako ako Otec. A Duch, ktorý videnie umožňuje, je tak isto neviditeľný. Ako sa dostať von z tejto dilemy, ktorá akoby vylučovala akékoľvek pravé poznanie tajomstva, videného tu v jeho trojičnej dimenzii? František neodpovie priamo, ale popíše cesty, po ktorých sa možno dostať k plnému zreniu Pána Ježiša, či už v jeho pozemskej, alebo sviatostnej prítomnosti.
„Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša v jeho človečenstve, avšak nevideli ho a neuverili v neho podľa ducha a božstva, že je pravý Syn Boží. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia sviatosť Kristovho Tela, ktorá je posvätne sprítomňovaná v rukách kňaza na oltári skrze slová Pána pod spôsobom chleba a vína, ktorí však nevidia a neveria podľa ducha a božstva, že je to skutočne najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Najvyšší, keď hovorí: „Toto je moje telo, toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých“ a „Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný“. Preto len ten, kto má Ducha Pánovho, ktorý prebýva v jeho verných, prijíma najsvätejšie Telo a Krv Pána; všetci ostatní, ktorí nemajú z tohto Ducha a odvažujú sa prijímať, „jedia a pijú si odsúdenie“.“
Keď Ježiš prebýval na tejto zemi, jeho súčasníci mohli vidieť jeho konkrétne človečenstvo (telo). Avšak ti, ktorí sa tým uspokojili, ktorí nevideli vo svetle Ducha skryté hlbiny jeho božstva, tí okolo tajomstva jeho synovstva prešli bez povšimnutia. Čiste historické poznanie im nepomohlo.
Dnes už síce nevidíme Ježiša podľa tela (2Kor 5,16), teda v jeho pozemskej prítomnosti, napriek tomu existuje určitá obdoba: sviatosť Tela a Krvi. Ako kedysi ľudia mohli vidieť Ježišovo telo, tak my vidíme tiež úplne obyčajnú empirickú realitu: chlieb a víno, slova a rituálne úkony kňaza.
Vtedajší svedkovia mali vidieť a uveriť (vidieť a uveriť znamená v janovskom jazyku prísť k Ježišovi, spojiť sa s ním vierou) podľa ducha a božstva. Tak isto aj dnešní veriaci musia zamerať svoj zrak ďalej, za hmotné spôsoby a rituál. Sám Najvyšší svojimi slovami dosvedčuje, čo je v eucharistii. Je to prítomnosť: toto je moje telo a krv, ktorá spečaťuje zmluvu (Mk 14,22 a 24); a zjednotenie: Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný (Jn 6,54).
Teraz sa dostávame ku kľúčovej vete tohto Napomenutia. Istým spôsobom odpovedá na všetky doposiaľ položené otázky, vrhá na ne jasné svetlo: „Preto len ten, kto má Ducha Pánovho, ktorý prebýva v jeho verných, prijíma najsvätejšie Telo a Krv Pána“. A zo slepej uličky sme von. Boh samozrejme ďalej prebýva v neprístupnom svetle a žiadny človek ho nemôže vidieť. I Syn, ktorí jediný ho zjavuje, uniká poznaniu podľa tela, či už vo svojom navždy dovŕšenom pozemskom bytí, alebo vo svojej prítomnosti sviatostnej. Duch, ktorý tak isto nie je nikomu viditeľný ináč než Otec a Syn, a tak isto je mimo dosah akéhokoľvek uchopenia, predsa prebýva vo svojich verných. Napriek tomu, že je neviditeľný a nedostupný je to ku podivu on, kto nám dáva vidieť a zakúšať podľa ducha a božstva skrytú skutočnosť eucharistie: ukrižovaného a vzkrieseného Pána. Prebýva v nás, spočíva na nás ako na Mesiášovi (Iz 11,2) a na Panne Márii (Lk 1,35) a skrze nás prijíma najsvätejšie Telo a Krv Pána. To znamená, že nám dáva rozpoznať (1Kor 11,29) a uznať v spôsoboch a v úkonoch živú prítomnosť Ukrižovaného a Vzkrieseného.
František teraz zostupuje z týchto výšin k napomenutiu síce prostejšiemu, avšak stále založenému na teologickej vízii veľkej hĺbky: „
Nuž, „ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce“, prečo nechcete poznať pravdu a „veriť v Syna Božieho“? Hľa, denne sa ponižuje; ako kedysi zostúpil „z kráľovského trónu“ do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár
Boží Syn je s nami, i keď už nie ako „za dní svojho tela“ (Hebr 5,7). Ak ne máme srdce čisté a ľahké, ale obťažené svojimi zamestnaniami a starosťami, hrozí nám, že prejdeme okolo pravdy bez povšimnutia, že nepoznáme Syna Božieho. A to tím skôr, že tento slávny Syn, „ktorý je v Otcovom lone“ (Jn 1,18) a sedí na „kráľovskom tróne“ (Mudr 18,15), k nám neprichádza v žiari svojho majestátu, ale v pokore, ako úplne obyčajný každodenný pokrm. Znižuje sa ako vtedy, „keď prijal telo z panny“, opustil Otcovo lono a dal sa uchopiť rukami človeka.
František sa díva na eucharistiu ako na pokračovanie Kristovej kenózy. Zmysly už nevidia dokonca ani ľudské telo, akokoľvek pokorné a nenápadné, ale prostú, takmer bezvýznamnú vec. Taká sláva v takom ponížení!
„A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám teraz ukazuje vo svätom chlebe, a ako oni, keď sa na neho dívali telesným zrakom, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv.“
Keď sme pochopili Františkovo duchovné smerovanie z prvej časti textu, záverečné riadky nám pripadajú priezračné. Jedinou vetou zhrňuje dve podoby Kristovej prítomnosti: jeho pozemský život a jeho súčasnú sviatostnú prítomnosť.
„A takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: „Hľa, ja som s vami až do konca sveta.“
Náš kruh sa uzaviera. Cesta, pravda a život, ten, skrze ktorého sa prichádza k otcovi, je stále s nami. (Mt 28,20). K nemu nás vedie Duch, on nám odhaľuje „hlbiny Božie“ (1Kor 2,10)! I vydáme sa touto cestou, so srdcom odľahčeným a otvoreným, z diaľky budeme nazerať na Synovu tvár, a tak poznáme tvár Otca: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“