V prvom čítaní vidíme ako má vyzerať reakcia veriaceho človeka na hroziace nebezpečenstvo. Ku kráľovi Ezechiášovi prichádzajú poslovia asýrskeho kráľa a snažia sa podkopať najsilnejšiu stránku jeho osobnosti a tou je viera. Posolstvo začína akoby dobre mienenou radou: „Aby ťa nepodviedol tvoj Boh, na ktorého spoliehaš!“ A tá rada sa dokonca opiera o skúsenosť: „Veď si počul, čo urobili asýrski králi všetkým krajinám, ako ich spustošili! Len ty by si sa teda zachránil.“ Toto je reálna hrozba, lebo naozaj asýrski králi úspešne dobíjali jedno kráľovstvo za druhým.
„Keď vzal Ezechiáš z rúk poslov písmo a prečítal si ho, vystúpil do Pánovho domu, rozprestrel ho pred Pánom a modlil sa pred jeho tvárou.“ Kráľ Ezechiáš zobral obsah posolstva na vedomie, ale nenechal, aby ho gniavilo a tlačilo v jeho srdci. Nedovolil, aby ho ovládol strach. Vystúpil do Pánovho domu. Modlitba je výstupom k Bohu a z Božej perspektívy mnohé veci vyzerajú úplne ináč. Posolstvo sa odvoláva na skúsenosť národov, ktoré sa spoliehali na svojich bohov a nič im to nepomohlo. Práve túto najtemnejšiu stránku posolstva musí Ezechiáš Bohu odovzdať. Zo začiatku Bohu nič nehovoril, len posolstvo pred ním rozprestrel. Toto je najmúdrejšie počínanie. Niekedy sa človek ani nevie modliť. Obavy akoby ho ochromili. Preto je niekedy vhodnejšie nič v modlitbe nehovoriť, len ukázať Bohu problém. Rozprestrieť svoj problém pred tvárou Boha. Apoštol Peter hovorí: „Na Boha uvaľte svoje starosti, On sa postará!“
A predsa vo vedomí Božej prítomnosti sa človeku vracia schopnosť vyjadriť slovami svoju modlitbu. Aj kráľ sa začal modliť pred tvárou Boha: „Pane, Bože Izraela, ktorý tróniš nad cherubmi! Len ty si Boh všetkých kráľovstiev zeme; ty si stvoril nebo i zem.“ Zozačiatku sa snaží vo svojej modlitbe uvedomiť si s kým má tu česť. Jedná sa o posvätenie Božieho mena. Bohu dáva zvláštny titul. Boh je Bohom všetkých kráľovstiev zeme. Možno dnes by sme to vyjadrili iným spôsobom. Náš Boh je aj Bohom politiky. Boh, ktorý riadi aj politické rozhodnutia národov. Vzhľadom na naše okolnosti, v ktorých žijeme, by sme mohli svoje oslovenie Boha vyjadriť aj takto: Len ty si Boh Európskej únie, lebo ty si stvoril nebo i zem. Boh je ten, ktorý všetkému dáva bytie a nikto tak dokonale nepozná skutočnosť, ako ten, ktorý všetko drží svojou vôľou a vo svojom stvoriteľskom vedomí.
„Nakloň svoj sluch a počuj! Otvor, Pane, svoje oči a pozri! Počúvaj slová Senacheriba, ktoré povedal, aby potupil živého Boha!“ Ako ináč vnímame zrazu tento problém. Povedz Bohu svoj neriešiteľný problém a bude ti zrazu do smiechu. Uvedom si kto je Boh a povedz mu svoj neriešiteľný problém. Veď v konečnom dôsledku sa kráľ Senacherib vysmieval živému Bohu a tým sa dotkol Nekonečne mocného. Tu už nejde len o hriešny ľud Izraela, ale tu sa už jedná o svätosť Božieho mena.
Ezechiáš ďalej pokračoval: „Je pravda, Pane, asýrski králi rozprášili národy aj ich krajiny a ich bohov pohádzali do ohňa, lebo to neboli bohovia, ale dielo ľudských rúk z dreva a kameňa; preto ich zničili!“ A toto je podstatný rozdiel. Zničili ich preto, lebo to boli len modly ale nie živý Boh.
„Ale teraz, Pane Bože náš, vysloboď nás z jeho ruky, nech vedia všetky kráľovstva zeme, že len ty si Boh, Pane.“ Kráľ Ezechiáš odovzdal svoj problém Bohu a tak sa dožil víťazstva. Keby sa nemodlil, prepadol by sa pod váhou argumentov nepriateľa do strachu. Ale on sa modlil. Počítal s tým, ktorý má pripravené riešenie, ktoré by nám ani nenapadlo.
„A stalo sa v tú noc: vyšiel anjel Pána a pobil v asýrskom tábore 185.000 mužov. Asýrsky kráľ Senacherib ustúpil, vrátil sa domov a zostal v Ninive.“