12. štvrtok – (Mt 7,21-29)

„Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Určite sa Pán Ježiš stretával s mnohými priaznivcami, ktorí ho oslovovali týmto titulom, ale svoj život mu neodovzdali. Ľudia pekných slov a krásnych modlitieb, ale bez dobrých skutkov. Pána Boha nemôžu potešiť pekné myšlienky a slová bez skutkov. Boh, každé svoje Slovo aj uskutočňuje a to isté chce aj od nás, aby sme uskutočňovali Božie Slovo. Chce, aby sme naňho brali ohľad vo svojom každodennom živote. Dôležité je plniť vôľu Božiu.

Skutočne dobrý je ten skutok, ktorý je vykonaný v zhode s vôľou Božou. Preto by sme mali, skôr ako ideme niečo konať, všetko dobre premyslieť vo svetle Božieho Slova. Častý kontakt s Písmom Svätým nám dá schopnosť rozpoznať, čo je v ktorej situácii nášho života naozaj milé Bohu. Keď si s týmto nedáme robotu, čaká nás nemilé prekvapenie. Hoci sme chceli konať dobro, urodí sa nám trpké ovocie. Keď skutočne plníme Božiu vôľu, rastie v nás poznanie Boha a už v tomto čase sa v nás uskutočňuje Božie kráľovstvo a my doň vchádzame, skrze ovocie Ducha Svätého. Pán Ježiš netúži po slovách a gestách úcty, ale túži po tom, aby skutočne bol naším Pánom, túži po našej poslušnosti.

„Mnohí mi v onen deň povedia: »Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?« Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ Na koho naráža Pán Ježiš? Sú to síce ľudia skutkov, dokonca zázračných a nadprirodzených skutkov, ale svoje skutky nekonajú v Duchu Svätom. Všetko, čo v nich a skrze nich vykonala Božia dobrota, si privlastňujú na vlastnú škodu.

Myslím si, že tento problém veľmi výstižne vyjadril sv. František, ktorý napísal: „Pán povedal Adamovi: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť!“ (porov. Gn 2,16-17). Z každého rajského stromu teda mohol Adam jesť a nezhrešil, kým sa neprevinil proti poslušnosti. Lebo ten jej zo stromu poznania dobrého a zlého, kto si privlastňuje svoju vôľu a vychvaľuje sa všetkým tím dobrom, ktoré Pán v ňom hovorí a pôsobí, a tak sa mu našepkávaním diabla a prestúpením zákazu dostáva ovocie poznania zla; za to neujde trestu. Čím sa teda môžeš chváliť?

Keby si bol taký šikovný a múdry, že by si mal všetky vedomosti a dokázal prekladať všetky jazyky a prenikať veci nebeské, predsa sa tým všetkým nemôžeš chváliť. Veď jediný zlý duch vedel o nebeských veciach a ešte dnes vie o veciach pozemských viac, než všetci ľudia dohromady, vynímajúc keby niekto dostal mimoriadne poznanie najvyššej múdrosti od Pána. Práve tak, keby si bol krajší a bohatší ako všetci ostatní a keby si napríklad aj zázraky konal a diablov vyháňal, to všetko je proti tvojej prirodzenosti a nijako ti nepatrí a vôbec sa tým nemôžeš chváliť.“

Tieto skutky sú vlastne skutky Božie, nie sú v pravom slova zmysle naše. To, podľa čoho budeme súdení, je dostupné každému. „Bol som hladný a dali ste mi jesť…“ Boh v našom živote hľadá predovšetkým ovocie Ducha, vnútornú premenu. Bez nej aj zdanlivo dobrý skutok stráca hodnotu a je poškvrnený naším hriešnym bytím. Vidíme to aj v živote mnohých svätých, že ich apoštolát často predchádza čas strávený v samote, v zápase o vnútornú čistotu.

Najmarkantnejším znamením Božej prítomnosti v nás je láska, schopnosť nezištne milovať. Ak sú naše skutky prejavom našej viery, ale nie je v nich nezištná láska a hľadanie Božej veľkosti, nie sú to skutočné zázraky. Ten, kto ich robí, robí ich často pre svoju vlastnú popularitu a nie na slávu Božiu. Tieto skutky sú znakom viery, ale len keď je v nich Božia láska, vedú ku Spáse. Viera má viesť k láske. Láska to je poslušnosť Božiemu Slovu a to je najväčší zázrak.

„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale.“ Božie slovo má cez náš sluch prejsť až do našich činov. Božie Slovo sa však môže na svojej ceste prenikania do nás zastaviť na dvoch miestach. Prvou chybou je ak sa zastaví v hlave a neprejde do srdca. Druhou chybou je pokiaľ zo srdca neprejde do rúk, do činov. Ak sa Božie Slovo na svojej ceste v nás zastaví, či už v hlave, alebo v srdci a neprejde do rúk, vyvíja nepríjemný tlak, ktorý nás môže dusiť a ochromovať, namiesto toho, aby nám dávalo život. Ale každé slovo, ktoré cez uši a hlavu vstúpilo do srdca a z neho prešlo do rúk, nám dáva ešte väčšiu vieru a odvahu k nasledovaniu.

Sv. Benedikt učí, že láska rastie v konaní. Počuli sme: „Keď Ježiš skončil tieto reči, žasli zástupy nad jeho učením. Učil ich totiž ako ten, kto má moc, a nie ako ich učiteľa Zákona.“ Správne žité Božie Slovo vedie k umocneniu života.
V duchovnom živote ide o stále väčšie a hlbšie stotožnenie s Božím Slovom. Božie Slovo nám postupne odhaľuje všetky oblasti v nás, ktoré ešte nie sú pod mocou Božou. Sv. Augustín hovorí, že „Božie Slovo sa nám najprv bude javiť ako nepriateľ našej duše, kým nepochopíme a nespozorujeme, že je príčinou našej spásy.“

Snáď by sme mohli túto skutočnosť prirovnať k lekárovi, ktorý nás operuje a o ktorom si zo začiatku môžeme myslieť, že nám robí zle, ale nakoniec uznáme, že ten boľavý zásah bol potrebný na naše uzdravenie. Božie Slovo nám zjavuje, kde a ako sa ešte líšim od Božieho Syna. Kde ešte žijem v zajatí hriechu. Naopak, keď sa snažím žiť Božie Slovo, žije vo mne Boží Syn.

Na záver myšlienku od sv. Bernarda: „Duša hľadá Slovo, s ktorým by súhlasila pre svoju nápravu, ktorým by sa osvietila pre poznanie, na ktoré by sa oprela, aby bola silná, ktorým by sa napravila, aby bola múdra, ktorému by sa podrobila, aby bola krásna, s ktorým by sa zasnúbila, aby bola plodná, ktorá by požívala, aby bola blažená. Slovo sa stalo telom a prebýva už v nás. Prebýva vierou v našich srdciach, prebýva v našej pamäti, prebýva v myšlienke a zostupuje až k obrazotvornosti.“