„Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, čo plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Určite už za svojho pozemského pôsobenia sa Pán Ježiš stretol s mnohými priaznivcami, ktorí ho oslovovali týmto titulom ale svoj život mu neodovzdali. Ľudia pekných slov a krásnych modlitieb, ale bez ovocia dobrých skutkov. Pána Boha nemôžu potešiť pekné myšlienky a slová bez ovocia skutkov. Boh každé svoje Slovo aj koná a to isté chce aj od nás, aby sme uskutočňovali Božie Slovo. Chce, aby sme na neho brali ohľad na neho vo svojom každodennom živote. Dôležité je plniť vôľu Božiu. Skutočne dobrý skutok je skutok, ktorý bol vykonaný v zhode s vôľou Božou. Preto by sme mali, skôr ako ideme niečo konať, všetko dobre premyslieť vo svetle Božieho Slova. Častý kontakt s Písmom Svätým nám dá schopnosť rozpoznať, čo je v ktorej situácii nášho života naozaj milé Bohu. Ak si s týmto nedáme robotu, čaká nás nemilé prekvapenie. Hoci sme chceli konať dobro, urodí sa nám trpké ovocie.
Asi tak ako to vidíme v knihe Genezis. Sára vedela o zasľúbení, ktoré dal Boh Abrahámovi. Ale cítila sa už trápne, cítila, že už nedokáže pokorne čakať a dôverovať. Samotné Božie Slovo hovorí, že už bola vo veku, keď ženy nerodia. A tak sa rozhodla pomôcť Božiemu plánu svojou vlastnou chytrosťou. Chcela si prisľúbeného potomka získať adopciou. Chcela, aby Hagara mala s jej manželom dieťa, ktoré porodí na jej kolená, tým sa dieťa podľa starovekých predstáv stalo jej dieťaťom. Sára sa trochu poponáhľala a ovocie tohto náhlenia prežívala potom trpko vo vzťahu k Hagare, ktorá sa nad ňu začala vyvyšovať. V určitom zmysle sú to i dnes potomci Izmaela, ktorí stále strpčujú život Izraela, a o ktorých samotne Božie Slovo predpovedá: „Bude to človek ako divý osol, jeho ruka bude proti všetkým a ruky všetkých proti nemu a svoje stany postaví popri svojich bratoch.“ Vidíme, čo spôsobuje unáhlenie sa v duchovnom živote.
Keď plníme vôľu Božiu rastie v nás poznanie Boha a už v tomto čase sa v nás uskutočňuje Božie kráľovstvo a my do neho vchádzame, skrze ovocie Ducha Svätého. Pán Ježiš netúži po vonkajších slovách a gestách úcty, ale túži po tom, aby skutočne bol naším Pánom, túži po našej poslušnosti.
„Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ Vtedy im vyhlásim: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ Koho myslí Pán Ježiš v tejto vete? Sú to síce ľudia skutkov, ale svoje skutky nekonajú v Duchu Svätom. Všetko, čo v nich a skrze nich vykonala Božia dobrota, si privlastňujú na vlastnú škodu. Boh v našom živote hľadá predovšetkým ovocie Ducha, vnútornú premenu. Bez nej aj zdanlivo dobrý skutok stráca hodnotu a je poškvrnený naším hriešnym bytím. Toto objavujeme aj v živote mnohých svätých, že ich apoštolát často predchádza doba strávená v samote, v zápase o vnútornú čistotu.
Najmarkantnejším znakom Božej prítomnosti v nás je láska, schopnosť nezištne milovať. Ak sú síce naše skutky prejavom našej viery, ale nie je v nich nezištná láska a hľadanie Božej veľkosti, nie sú to skutočné zázraky. Ten, ktorý ích koná, koná ích často pre svoju vlastnú popularitu a nie na slávu Božiu. Tieto skutky sú znakom viery, ale len keď je v nich Božia láska, vedú ku Spáse. Viera má viesť k láske. Láska to je poslušnosť Božiemu Slovu a to je najväčší zázrak.