5. Veľkonočná streda – (Jn 15,1-8)
Dnešné evanjelium nám ukazuje, až aký vzťah má byť medzi nami a Pánom Ježišom. On je vinič a my sme ratolesti. My môžeme prinášať úrodu len keď sme spojení s ním. Otec Nebeský je ako vinohradník, ktorý čistí svoju vinicu a každú ratolesť obrezuje, a čaká úrodu. Ak neprináša úrodu, odrezáva ju a spaľuje. Ak prináša, tak ju čistí, aby prinášala ešte hojnejšiu.
Príslušnosť k cirkvi, príslušnosť k tajomnému telu Kristovmu, alebo existencia na viniči ešte nič neznamená v Božích očiach. On čaká na naše skutky, hľadá úrodu.
V dnešnej katechéze si odpovieme na otázku:
5. Ako sa možno stať naplneným Duchom Svätým?
Naplnení Duchom Svätým sa stávame takým istým spôsobom a súčasne s tým a natoľko, nakoľko sa stávame kresťanmi.
Môžeme však položiť otázku, ako sa môžeme stať kresťanmi, alebo ako sa môžem stať kresťanom?
V podstate existujú dva prístupy a dve odpovede na túto otázku. Naši ľudia by asi odpovedali takto: „Bol som pokrstený, chodím do kostola, teda som kresťanom!” Naši odlúčení bratia z protestantských cirkvi by dali asi takúto odpoveď: „Som kresťanom skrze vieru”. Pri tom sa opierajú o výpoveď sv. Pavla v liate Ef 2,8-9: „Milosťou viery ste spasení. Nie sami zo seba; je to dar Boží. A nie zo skutkov, aby sa nikto nemohol chváliť.”
Práve to dnešné evanjelium nám ukazuje, že i keď sa človek vierou stane Kristovým učeníkom, ale sa od neho očakáva, že začne prinášať ovocie, inak mu to neosoží.
Ani jedna uvedených odpovedí nie je úplná. Písmo Sväté tvrdí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť bude spasený”. V rozhovore Ježiša s Nikodémom sa hovorí o vode a Duchu Svätom. Teda výpoveď evanjelia by sa dala zhrnúť: Duch – viera a svätý krst – voda. Plná odpoveď teda znie: skrze vieru a krst, prijatím Ducha Svätého.
V akom vzťahu sú k sebe navzájom viera a krst? Odpoveď je takáto: Krst bez viery nepostačuje, naproti tomu, viera bez krstu, môže stačiť, lebo je veľmi mnoho ľudí, ktorí neprijali krst a uverili v Krista a dostali Ducha Svätého, nový život a Spásu. A je tiež veľmi veľa ľudí, ktorí boli pokrstení ako deti ale žili v neveriacom prostredí, mali neveriacich rodičov a nikdy nedospeli k osobnej viere. Preto ich krst je nedoplnený. Takýto krst ku spáse nestačí.
Lebo viera a krst to sú dve skutočnosti, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Normálna cesta, ak ide o človeka dospelého, je taká: viera musí predchádzať krst. Neslobodno nikoho pokrstiť bez viery, nútene, bez jeho vedomia, lebo vtedy je krst neplatný.
Zbožná ošetrovateľka čakala až jej pacient, ktorý bol židovského náboženstva upadol do bezvedomia a potom ho pokrstila. Takýto krst nieje vôbec sviatosťou a nemôže mu ku spáse pomôcť.
Preto Cirkev najprv hlása Evanjelium. Evanjelium má priviesť k prijatiu Krista s vierou. Vtedy už človek dostáva Ducha Svätého, lebo bez neho nemôže prijať Krista, nemôže uveriť. Po prijatí Krista vo viere človek už má život večný.
Nepokrstení katechumeni, ktorí po ohlasovaní evanjelia uverili, boli vždy považovaní za členov cirkvi.
Často je u nás taká situácia: Rodičia nepraktizujúci, nežijúci v cirkevnom manželstve a stará mama prináša dieťa s prosbou o krst. Mladý s tým súhlasia ale len preto, aby mali pokoj v rodine. Čí je však možné pokrstiť dieťa v takýchto podmienkach?
Podľa učenia Cirkvi neslobodno, lebo tu chýba záruka, že to dieťa bude vyrastať v ovzduší viery, že keď dospeje k rozumu bude sa stretať so svedectvom a s ohlasovaním evanjelia a že nájde cestu od krstu k osobnej viere, k osobnému vzťahu ku Kristovi.
Lebo fakt, že v Cirkvi sa začal praktizovať krst detí, vôbec neznamená, že Cirkev neuznáva zväzok viery a krstu. Z praktických dôvodov, aby aj deti mohli, čím skôr požívať Kristovu milosť a môžeme povedať aj v zmysle Ježišovej prosby: „Nechajte maličkých prísť ku mne!” – bolo obrátené poradie; najprv krst a potom katechéza. Deti dostávali krst vo viere rodičov.
V dobe prenasledovania sa vyvinula dokonca inštitúcia krstných rodičov. Oni všetci sa zaväzovali, že privedú dieťa k viere, akonáhle bude schopné chápať a prijať Krista osobnou vierou. Viera je základ a krst je jej dôsledkom.
V cirkevnej tradícii uznávame ešte aj tak zvaný krst túžby a krst krvi. O krste túžby hovoríme vtedy, keď niekto nevie alebo nepozná sviatostný krst, alebo žije v takom prostredí, kde sa krst nepraktikuje, ale verí v Krista a prijíma Krista, prijíma Ducha Svätého s vierou. Keby poznal krst určite by ho prijal, lebo chce splniť všetko, čo Kristus žiada. V tomto zmysle má krst túžby. To postačí. Účinky sú tie isté ako pri reálnom krste. Takto prichádza ku spáse možno väčšina ľudí.