Dnešné evanjelium nám ukazuje vzor správnej modlitby. Malomocný prichádza k Ježišovi v správnom postoji a preto dosiahne vyslyšanie. Evanjelista Matúš píše: „Tu prišiel k nemu istý malomocný, poklonil sa mu a vravel: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.” Malomocný prichádza za Ježišom ako Pánom, ktorý má moc nad životom i smrťou. Malomocenstvo sa v staroveku počítalo ku smrteľným a nevyliečiteľným chorobám. Jedine Boh mohol v takomto prípade pomôcť. Malomocný prichádza za Ježišom s vierou, že to môže urobiť a zároveň s dôverou, že to urobí. Sú to dva stupne tej istej viery. Prvý by sme mohli označiť ako vieru v Božiu moc a druhý ako vieru v Božiu dobrotu.
Zastavme sa najprv pri tom prvom stupni. Malomocný je presvedčený, že to Ježiš môže urobiť. Často nám pri našich modlitbách chýba táto viera. Celá naša intelektuálna, vedecká formácia spočívala v tom, aby sme uznali určité veci za možné a určité za nemožné. Všetko, čo presahuje sily a schopnosti človeka, bolo prehlásené za nemožné. S Bohom a s jeho mocou sa v našej školskej formácii nerátalo.
V škole nás nikto nepoučil, že svet je v Bohu, že čas i priestor i všetky prirodzené i nadprirodzené zákony majú svoj pôvod v Bohu, ktorý ale sám nie je týmito zákonmi viazaný. Boh stojí nad On sám pre seba je Najvyšším zákonom – Lásky. Mnohí kresťania majú v sebe falošný obraz boha, ktorý existuje podobne ako my v čase a v priestore a podlieha zákonom, ale toto nie je obraz Boha, akého nám zjavuje Božie Slovo. Nakoniec i moderná kvantová fyzika počíta s duchovným pozadím a základom pre celý stvorený svet. Boh je všade činný a neobmedzený vo svojom konaní. Aj Pán Ježiš hovorí: „Môj Otec stále pracuje, aj ja pracujem.“ „Robím len to, čo vidím u Otca!“ Sám Boh sa skrze proroka Izaiáša predstavuje: „Komu ma pripodobníte a prirovnáte a primeriate, aby sme si boli rovní?“
Naše modlitby majú ešte jednu chybu a tá sa týka druhého stupňa viery. Niekedy nám chýba viera v dobrotu Boha a jeho ochotu pomôcť nám. Zabúdame na to, že Boh smrť neučinil a že celé evanjelium je zjavením Života v osobe Ježiša Krista. „On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!” A hneď bol očistený od malomocenstva.“ Toto Slovo nám zjavuje Božiu vôľu. Boh môže a chce pomôcť človeku.
Modlitba, ktorú vyslovuje malomocný sa kryje s modlitbou, ktorú nás naučil sám Ježiš. Je v nej kus Otčenáša. Nebojme sa prosiť o to, aby sa v našom živote a skrze našu vôľu presadila vôľa Božia. Božia vôľa nie je našou smrťou, ale naším Životom a našou Spásou. Božiu ochotu pomôcť pochopíme ešte lepšie, keď zoberieme na vedomie, že Boh si uvedomuje každé bytie a to nielen akoby z diaľky ale z blízkosti Materskej Lásky. Z blízkosti milujúceho. Boh sa už Mojžišovi zjavuje ako „vidiaci utrpenie“, ale aj ako ochotný pomôcť. Ale jeho pomoc je viazaná na veriacu súčinnosť človeka. Exodus by bez Mojžiša nebol, hoci sa už dávno pripravoval v srdci Božom. A tak isto Spása by neprišla bez Ježiša, hoci bolo od večnosti plánovaná a zamýšľaná.
Zázrak sa deje tam, kde človek zachytí svojím srdcom tento Boží súcit s chorým človekom, kde začne cítiť a konať ako boží syn. I viera dokáže viesť k zázraku, ale úplný zázrak nastáva až tam, kde sa do akcie skrze ľudské ruky a srdce dostáva Božia Láska.
Ježiš nás učí tejto solidárnosti, keď hovorí „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi.“ Ježiš nás učí to, čo vidí u Otca. On sám má túto solidárnosť v sebe plnej miere. On sám je tou nespokojnosťou ľudského srdca, ktorá ho smeruje k Absolútnemu Šťastiu. On aj dnes chce pomôcť, ale skrze naše ruky a prostredníctvom našej viery. Telesné utrpenie však nie je v tomto zmysle tým najväčším zlom, lebo je len dočasné a môže človeka priviesť k duchovnému Dobru. Prvoradý a pôvodný zmysel ľudského utrpenia je upozorniť človeka na chorobný proces, aby sa mu bránil. Bolesť ho napríklad donúti ísť k zubárovi.
Vyprosujme si dnes dôveru malomocného s dnešného evanjelia s akou sa priblížil k Ježišovi, aby sme nepochybovali o Božej moci a tiež, aby sme nepochybovali o Božej ochote pomôcť.