V dnešnom evanjeliu kladie Pán Ježiš svojím učeníkom a teda aj nám, jednu veľmi dôležitú otázku. Všetko ostatné stojí na odpovedi, ktorú dáme na túto otázku. „Za koho pokladáme Ježiša!“ Či ho prijímame len ako obyčajného človeka a teda jeho slovo prijímame len ľudskou vierou, to znamená, že si ponechávame určitú rezervu a na niektoré veci máme svoj vlastný názor. Alebo ho prijímame ako Božieho mesiáša, Boho – človeka, Vtelené Božie Slovo a teda s istotou viery. Môžeme si položiť otázku aj takto: „Je Ukrižovaný a Vzkriesený Kristus naozaj dostatočnou odpoveďou na problémy ľudstva?“
Odpoveď na túto otázku sa vlastne prekrýva s ospravedlnením z viery, o ktorom sme čítali minulú nedeľu. Božie Zjavenie nám hovorí, že Ježiš je Pravý Boh a súčasne dokonalý človek. Sám seba definuje ako Pravdu. Ježiš je Pravda o Bohu, o človeku a o ich vzájomnom vzťahu. Predovšetkým nám zjavuje Boha. Iného Boha ako je Boh našich ľudských predstáv a domnienok. Človek svojím zatemneným rozumom nemôže poznať pravého Boha. Zjavuje Boha Tichého a Pokorného, Boha Lásku, Súcit. Boha slúžiaceho svojmu Stvoreniu.
Pán Ježiš celým svojím životom a činmi zjavuje súčasne dokonalého človeka. Dokonalý človek je Boho – človek, človek ako Bohonosič, človek ako Vtelená Láska. Boho – človečenstvo je Pravda o nás všetkých. Je to Božie pozvanie, ktoré vyplýva už z faktu, že človek je stvorený, aby sa stal Božím Obrazom, aby sa stal miestom Vtelenia a Zjavenia Boha – Lásky. Spása človeka je v Bohu.
Aký je vzájomný vzťah Boha a človeka? Ako malé deti sme sa učili na hodinách náboženstva, že človek doplatil na to, že chcel byť ako Boh a z toho vyplývalo, že Boh si žiarlivo stráži svoje Božstvo. Východní otcovia na rozdiel od tohto presvedčenia tvrdili, konkrétne sv. Maximus Vyznavač, že hriech nespočíval v tom, že to človek chcel, veď by to ani nemohol chcieť, keby táto túžba nebola vložená do jeho prirodzenosti. Hriech spočíval v tom: „Ako to chcel!“
Nakoniec i sám Ježiš hovorí: „Buďte dokonalí, ako je váš Nebeský Otec!“ V Jn 14,23 čítame: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Skutočná Láska k Bohu, ktorá sa prejavuje poslušnosťou, vedie k tomu, že Boh si urobí v človeku príbytok. A v tom je Spása a Dokonalosť človeka. Boh a človek nie sú konkurenti. Boh nie je konkurentom človeka, ale náplňou a blaženosťou jeho života.
Boh pozýva človeka k spolupráci. Boh nám nechce pomáhať zvonku, ale Boh nám chce pomáhať svojím Vtelením. Nielen tým jedinečným Vtelením, ktoré sa udialo v na počiatku našej éry, ale každodenným vtelováním sa do nás, skrze Eucharistiu. Eucharistia je predĺžením Božieho Vtelenia, sviatosťou Božieho Vtelenia do nás.
Na záver dnešného evanjelia sme počuli zvláštne pozvanie a výzvu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje. Lebo kto by si chcel zachrániť svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ O čo sa jedná v tomto zapretí seba? Ide o to, aby Ego zišlo z trónu srdca a uvoľnilo ho Božiemu Slovu. Predovšetkým ide o to, aby sa moje Ego pokorilo pred Slovom Božím, aby moje Ego zostúpilo z trónu, na ktorý sa samé uviedlo v okamihu dedičného hriechu. Trón môjho života patrí Božiemu Slovu. Seba zapretie je snahou získať slobodu od svojho Ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nevzťahovať všetko na seba, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa. Zrieknuť sa miesta, ktoré Ego hriešne zaujalo a uvolniť toto miesto Bohu, ktorému jedinému patrí miesto zbožňovania a poklony.
Zapretie seba to je snaha zrieknuť sa tohoto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Slovo. Termín viera v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, ma asi taký zmysel, ako nechať sa viesť, nechať sa riadiť. Je to opačný postoj aký zaujal Adam, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že on si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba.
Spása je v oslobodení od seba. A to sa deje vtedy, keď nás niekto tak uchváti, že zabudneme na seba. Sv. František opakuje: „Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých“. Ako často lipneme na pozemskom živote. Už v tomto pozemskom živote platí, že len to semienko prinesie úrodu, ktoré sa nechá pochovať do zeme a teda v určitom zmysle sebe odumrie. Zakope sa. A znovu zdôrazním slová modlitby sv. Františka: „len keď odumierame sebe, povstávame k životu večnému.“ Pán Ježiš nás dnes všetkých vyzýva, aby sme strácali svoj život. Aj na úrovni čiste biologickej sa rozmnožujeme len vďaka ochote „dať svoj život!“ Keď si žena chce zachovať svoj život, neporodí žiadne dieťa, predsa každé dieťa ukrajuje čosi z jej fyzickej krásy a zdravia. Ale Kristovo Slovo sa potvrdzuje už v tejto prirodzenej veci, ako je rozmnožovanie ľudského pokolenia. Keď sledujeme prevládajúci životný štýl, je v ňom snaha „užiť si, čo sa len dá!“ Mnohí bohatí ľudia urobili trpkú skúsenosť, že hoci mali všetko, vnútorné šťastie nenašli. Sv. Augustín hovorí, že ľudské srdce je nespokojné, dokiaľ nespočinie v Bohu.
Ak chcete v tomto svete zažiť aspoň minimum možnej radosti, držte sa Ježišových pravidiel. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ Základné zapretie seba spočíva v tom, že žijem Božie Slovo a nie svoje Ego. Zvlášť sa to deje v okamžiku sv. prijímania. Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Boží Duch je odmenou za naše seba zapretie.