12. nedeľa cez rok „B“ – (Mk 4,35-41)

V dnešnom evanjeliu môžeme vidieť niečo, čo by sme mohli označiť ako katastrofu. Vidíme búrku, ktorá ohrozuje životy apoštolov plaviacich sa s Pánom Ježišom na druhú stranu. Zatiaľ čo apoštoli bojujú o záchranu holého života, Ježiš si spí spánkom Spravodlivého. Tento postoj Pána, ktorý si kľudne spí, akoby nevedel čo sa deje, sa nám zdá veľmi zvláštny. Podobne situácie zažívame občas aj my sami. Zápasíme s hriechom a pokušením a Ježiš akoby spal, akoby mu bolo jedno, že sa zmietame v pokušení. A keď sa konečne apoštolom podarilo prebudiť Ježiša, vyčíta im: „Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru?“ Žeby skutočne nemali vieru? Veď všetci pochádzali zo zbožného Židovského ľudu, plnili si svoje náboženské povinnosti a ani o Božej existencii nepochybovali, lebo ako hovorí už SZ: „len blázon si hovorí v srdci: „Boha niet!““

Ak chceme lepšie pochopiť túto zvláštnu situáciu musíme si ujasniť niekoľko veci. Pre Židov, žijúcich v dobe Pána Ježiša, predstavovalo more sídlo démonov a búrka ich besnenie, proti ktorému bol človek úplne bezmocný. Z druhej strany však verili tomu, čo sme čítali z knihy Jób, že Boh je Pánom aj mora a dokáže ho vtesnať do hraníc: „Obohnal som ho svojou hranicou, umiestnil bránu a závoru a povedal som: Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn.“ Z tohto hľadiska, vnímali Ježišovo víťazstvo nad búrkou a rozbúreným morom, ako Božskú legitimáciu.

Kto bol vo svätej zemi, vie akú zvláštnu polohu má Genezaretské jazero. Na jednej strane sú vysoké horské štíty a pod nimi, doslova pod úrovňou morskej hladiny, leží toto jazero. Toto prostredie priamo provokuje búrky. Múdri rybári poznali svoje jazero a jeho záhady a preto sa mu za určitých okolností radšej vyhýbali. Napr. keď videli, že sa tvoria búrkové mraky. Ale túto cestu zorganizoval sám Ježiš. A nielen On a apoštoli, ale aj mnohé ďalšie loďky, poslušné jeho príkazom, sa na túto cestu vydali. A teraz, keď ide o prežitie, Ježiš si kľudne spí. Jeho spánok chce byť tak isto kázňou ako jeho slová. On spí a zároveň nás chce čosi naučiť. Čo teda chce povedať jeho výčitka a narážka na slabú vieru apoštolov? Akoby chcel Ježiš povedať: „Ešte si stále neuvedomujete, kto som a akú mám moc? Ešte si stále neuvedomujete, kto je s vami vo vašej situácii?“

Viera je však aj schopnosť počítať s Bohom, ktorý na našu vieru odpovedá prejavom svojej moci. Človek, ktorý sa dokáže vierou oprieť o všadeprítomnú moc a lásku Boha, dokáže úžasne veci. Doslova prenášať hory. Všetky zázraky, ktoré Ježiš vykonal v evanjeliu, vykonal ako dokonale veriaci a odovzdaný človek, ako pravý človek a teda Bohočlovek, lebo pravým človekom je ten, ktorý je podstatne zjednotený so Slovom Božím, II. Božskou osobou. I týmto spôsobom človek napĺňa poslanie byť božím obrazom, zjavením Boha v tomto materiálnom svete. I toto môže byť skrytý zmysel Ježišovej narážky ohľadom slabej viery. Veriaci človek má omnoho väčšiu moc ako si myslí a často prosí Boha o veci, ktoré môže vykonať sám svojou vierou a láskou.

Môže to byť narážka ešte na čosi iné. My ľudia mnohé veci na tomto svete považujeme za katastrofu. Považujeme ich za tak veľké zlo, že si ich nevieme zlúčiť s Božou dobrotou. Ich prežívanie nás vedie k niečomu, čo nazývame „stratou viery“. Takto sa nám mnohé skutočnosti, kvôli nedokonalosti nášho pohľadu, zdajú katastrofou. Prežívame ich tak preto, lebo nemáme vieru. Nie vieru v to, že keď budeme chodiť do kostola, tak nás žiadna katastrofa nemôže stihnúť. Toto nie je pravda a toto nám Ježiš ani nesľubuje. Rakovina rovnako postihuje veriacich a neveriacich. Pán Ježiš žiadnemu zo svojich učeníkov nesľúbil, že ak ho bude nasledovať, tak bude telesne i duševne len prosperovať. Naša viera to nesľubuje a ani nezaručuje a tohto sa ani netýka.

Viera je predovšetkým osvojenie si Božieho pohľadu na svet a na náš život v ňom. Môžeme to vyjadriť slovami sv. Pavla: „Vieme, že všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha!“ Tu je vystihnutý problém: „Všetko napomáha k dobru tým, ktorí Boha milujú!“ Všetko záleží od toho, koho milujem a na koho alebo na čo som sa svojím srdcom zavesil. Lipnem na sebe, na svojom pozemskom živote, na svojich veciach, ktoré predstavujú pre mňa istotu alebo túžim po Bohu a lipnem na Ňom a uvedomujem si, že cesta k nemu vedie aj skrze to, čo nazývame katastrofou. Veď najväčšou katastrofou v ľudskom ponímaní je smrť. Ale o tej istej smrti nám viera hovorí, že je bránou do večného života.

Ak žijem pre Krista, ak som mu odovzdal svoj život, On ma oslobodzuje z otrockej závislosti, ktorá sa točí len okolo seba a žije len pre seba a všetko, čo sa len trochu dotkne môjho Ega, vníma ako katastrofu. Katastrofou sa nám v tomto zmysle môže zdať aj to, že starneme, že nám ubúda vitalita, že sme stratili životného partnera alebo dieťa. Všetko toto sa nám môže zdať katastrofou ak sa na to dívame bez viery a keď nemilujeme toho, ktorý toto všetko do nášho života zabudoval, aby sme dospeli k Nemu.

Ale tak isto mi toto všetko môže pomôcť k velebeniu Boha ak ho milujem a cítim, že telo a jeho choroby naznačujú, že môj Vykupiteľ je blízko. Môžem podobne ako sv. Terezka povedať vo viere: „Pre mňa nepríde smrť, ale Pán Ježiš!“ Takisto ma môže viesť k velebeniu smrť blízkeho človeka, keď si uvedomím, že už je u Pána a už je koniec jeho pozemského trápenia. Všetko závisí od toho, či sa na veci dívam s vierou a láskou alebo bez nich. Ak som sústredený len na seba a žijem sebecky, budem vnímať každý boží zásah ako katastrofu a to, že ma chce zobrať k sebe do neba budem vnímať ako násilný čin vytrhnutia z môjho sveta a tam, kde by som mohol byť nesmierne šťastný, budem prežívať hrozné utrpenie.

Aj my kresťania žijeme často tak pomýlene a sebecký, že sa nám lekári boja oznámiť radostnú novinu o ukončení nášho vyhnanstva na tomto svete. Namiesto dôvery v nesmiernu dobrotu Boha, žijeme v hrôze pred Bohom. Ale viera to je predovšetkým viera v to, že náš Stvoriteľ nás miluje.

O sv. Františkovi a o jeho príprave na smrť je napísané toto: „Tých niekoľko dní, ktoré mu ešte chýbali k návratu domov, využil na to, aby Boha chválil a svojich milovaných bratov vyzýval, aby chválili Krista s ním. On sám nakoľko mohol – spieval tento žalm: „Velikým hlasom k Pánovi volám, o milosť nahlas Pána prosím…“ Tiež všetky ostatné tvory vyzýval ku chvále Božej a slovami piesne, ktorú predtým zložil, ich vyzýval, aby Boha milovali. Dokonca i smrť, pre všetkých hroznú a nenávidenú, vyzýval ku chvále. Šiel jej radostne v ústrety a pozýval ju ako hosťa. Lekárovi povedal: „Len odvahu, brat lekár, povedz mi, ako blízko je už smrť, veď je len bránou k životu.“ Bratom povedal: „Až uvidíte, že umieram, položte ma nahého na zem a tak dlho nechajte po smrti, než sa prejde míľa.“ A prišla jeho hodina a pretože sa na ňom všetky Kristove tajomstvá naplnili, vzniesol sa blažene k Bohu.“