Možno si niekedy kladieme otázky: „Čo môže dokázať jednotlivec vzhľadom na celkovú situáciu tohto sveta? Môže niečo ovplyvniť? Som ako indivíduum vôbec niečo platný? Môže moje malé rozhodnutie pohnúť svetom?“
V čítaní z listu sv. Pavla Rimanom sme počuli: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ Sv. Pavol nás poučuje, že smrť je ovocím hriechu a že tento hriech vstúpil do nášho sveta skrze jedného človeka. Tento svet je natoľko naším svetom, že Boh a anjeli nechcú a démoni sa nemôžu, v ňom prejaviť bez ľudskej súčinnosti. Boh do nášho sveta vstupuje skrze nás ľudí, skrze našu vieru, nádej a lásku a skrze dobré skutky. Ale takisto aj diabol do nášho sveta vstupuje len skrze ľudí. Bez nás nemôže páchať zlo v tomto svete. Keď Písmo sväté hovorí o hriechu: „hriech vstúpil do sveta“, nemyslí len na hriech ako na zlý skutok, ale chápe ho ako zlého ducha.
Realita hriechu sa dá vysvetliť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania, ktoré nám dáva Boh, nemožno jasne rozpoznať hriech a človek je v pokušení vysvetľovať ho jedine ako nedostatok rastu, psychologickú slabosť, omyl, nevyhnutný dôsledok neprimeranej sociálnej štruktúry a pod. Jedine v poznaní Božieho zámeru s človekom sa môže pochopiť, že hriech je zneužitím slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a milovať sa aj navzájom. Človek, nechal vo svojom srdci umrieť dôveru voči svojmu Stvoriteľovi a zneužijúc svoju slobodu, neposlúchol Božie prikázanie. V tomto spočíva prvý hriech človeka. Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu. Týmto hriechom človek uprednostnil sám seba pred Bohom a tým aj opovrhol Bohom: zvolil sám seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia a tým aj proti svojmu vlastnému dobru. Sv. Maxim vyznavač učí: „Určením človeka, stvoreného do stavu svätosti, bolo, aby bol úplne „zbožštený” skrze Boha v sláve. Diabolským zvodom „chcel byt ako Boh” ale bez Boha, pred Bohom a nie podľa Boha”.
Písmo ukazuje dramatické následky tejto prvej neposlušnosti. Adam i Eva strácajú ihneď milosť pôvodnej svätosti. Nastupuje strach z Boha, o ktorom si vytvorili falošnú predstavu. Harmónia, v ktorej sa nachádzali, je zničená, vláda nad duchovnými schopnosťami tela a duše je v troskách, jednota muža a ženy podlieha napätiam, ich vzťahy budú poznačené žiadostivosťou a panovačnosťou. Harmónia so stvorením je rozbitá: viditeľné stvorenie sa človekovi stalo cudzím a nepriateľským. Pre človeka bolo stvorenie „podrobené otroctvu skazy” (Rim 8,20). A nakoniec sa splní aj dôsledok, výslovne oznámený pre prípad neposlušnosti: „človek sa vracia do prachu, z ktorého je vytvorený”. Do dejín ľudstva vstupuje smrť. Čo vieme z Božieho Zjavenia, je v súlade so samou skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zistí, že je náchylný aj na zlé a obklopený všakovakou zlobou, čo nemôže pochádzať od jeho Stvoriteľa, ktorý je dobrý. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svoj základ, porušil aj správny poriadok vo vzťahu k svojmu poslednému cieľu a zároveň všetok súlad tak v sebe samom, ako aj s ostatnými ľuďmi a všetkým stvorenstvom.
Nasledujúc sv. Pavla, Cirkev vždy učila, že nesmierna bieda, ktorá gniavi ľudí a ich náchylnosť k zlu a podriadenosť smrti sa nedajú pochopiť bez spojenia s Adamovým hriechom a so skutočnosťou, že na nás bol prenesený hriech, a jeho nákazou sa všetci rodíme a ten spôsobuje „smrť duše”. Pre túto istotu viery dáva Cirkev Krst na odpustenie hriechov aj malým deťom, ktoré sa ešte nedopustili osobného hriechu. Prvotný hriech nemá v žiadnom Adamovom potomstve charakter osobného hriechu. Je stratou svätosti a pôvodnej spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je poranená vo svojich vlastných prirodzených silách, podrobená nevedomosti, naklonená k hriechu. Krst, ktorý dáva život Kristovej milosti, zotiera prvotný hriech a navracia človeka Bohu, lenže následky pre prirodzenosť, oslabenú a náchylnú k hriechu, v človekovi pretrvávajú a vyzývajú ho k duchovnému zápasu.
Skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť. Vidíme, čo spôsobil jeden človek. Ako dôležitý je každý človek. „Ale s darom to nie je tak ako s previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar.“ Znovu máme pred sebou jedného človeka a aké úžasne ovocie jeho spravodlivého života. Už Abrahámovi je prisľúbené, že skrze neho budú požehnané všetky národy zeme. O čo viac skrze Ježiša Krista.
Milosť chápeme ako niečo zadarmo dané a nezaslúžené, ale zároveň aj ako niečo, v čom človek môže vzrastať. Božia milosť je lepšia ako život. Božia milosť je niečo omnoho lepšie ako náš pozemský život. Je to vyššia kvalita života. Je to život v ovzduší Božieho priateľstva. O Ježišovi čítame, že rástol v múdrosti a v milosti pred Bohom i pred ľuďmi. Skrze Ježišovo človečenstvo vstupuje do nášho sveta nesmierna milosť. Do reality tohto sveta vstupuje Duch Svätý, ktorý je Božou Slávou a Božím uznaním. Jeden jediný stačí nato, aby spasil svet, aby sa skrze neho vyliala milosť na mnohých. Stačila poslušnosť jedného jediného, aby sme my všetci mohli dosiahnuť ospravodlivenie.
Možno stojí za to, zmieniť sa ešte o jednom probléme. Problém šírenia hriechu a šírenia milosti. Hriech je natoľko spojený s ľudskou prirodzenosťou, že ho do slova dedíme. Dedíme nielen talenty ale aj hriešne sklony. Hriech je do slova a do písmena vpísaný do našich génov. Rodíme sa s narušenou prirodzenosťou. Nikto nás nemusí hriechu učiť. Ak nás niekto pokúša, naše vnútro sa ozýva, pretože zlo je v nás. Hriech dedíme na úrovni genetickej i spoločenskej, ale milosť musí prijať každý osobne, začlenením do Kristovho tajomstva. Preto sme vyzvaní prijímať ho vo všetkých sviatostiach cirkvi. Sviatosti sú znameniami milosti. Bez prijímania Krista nie je spása. Prijímanie je predpokladom Spásy.
Na tomto mieste si môžeme položiť otázku na zamyslenie: „Čo skrze mňa osobne vstupuje do tohto sveta? Hriech a skrze hriech smrť, alebo milosť a skrze milosť večný život? Každý z nás môže buď zhoršiť situáciu tohto sveta svojím osobným zlyhaním, alebo naopak, tým, že nadviažeme vrúcnejší vzťah k Bohu, pozdvihneme celý svet.