V dnešnom čítaní z Prvej knihy kráľovskej vidíme, ako zlá túžba plodí hriech. V tomto prípade nejde o túžbu po zle, pretože túžiť po záhrade nie je zlo, ale ide o zlú túžbu v tom zmysle, že človek túži po záhrade, ktorá nieje jeho. Možno si myslíme, že túžbou nemôžeme predsa nikomu uškodiť. V tomto zmysle je Mojžišovo Desatoro ďaleko pred naším obmedzeným rozumom. Záver Desatora obsahuje práve takúto postupnosť: skutky (Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!) slová (Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!) a túžby (Nepožiadaš manželku svojho blížneho! Nepožiadaš dom svojho blížneho ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!) Posledné dve prikázania sa týkajú oblasti ľudskej túžby. Toto sú totiž zárodky hriešnych slov a skutkov.
Hriech je previnením proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to porušenie opravdivej lásky voči Bohu a voči blížnemu, ktoré pochádza zo zlého priľnutia k určitým dobrám. Raní prirodzenosť človeka a negatívne vplýva na ľudskú vzájomnosť. Hriech sa definuje ako „slovo, čin, alebo túžba, ktoré sa protivia večnému zákonu”.
Ľudská túžba sa má zastaviť tam, kde narazí na vlastníctvo druhého. Achab urobil chybu v tom, že rozvíjal predstavu o cudzej záhrade. Vysníval si zeleninovú záhradu v cudzej vinici. Urobil veľkú chybu, že skôr ako si túto vec vysníval, sa neopýtal na názor druhej strany. Nemal snívať a spriadať plány, dokiaľ nemal istotu, že môže legálne vinicu kúpiť. Pre Nábota to nebol len problém obchodu, ktorý mohol byť celkom atraktívny a výhodný. Pre neho to bol problém morálny. Veď táto vinica bola posvätným dedičstvom otcov. Možno Achab vôbec nerátal s takouto možnosťou, veď bol bohatý a bol presvedčený o tom, že za peniaze sa dá kúpiť všetko. A počuli sme ako sa situácia vyvíjala ďalej.
Desiate prikázanie zakazuje nenásytnosť a nemiernu túžbu po pozemských majetkoch; zabraňuje nezriadenej žiadostivosti, ktorá sa rodí z prehnanej túžby po bohatstve a moci. Zakazuje tiež túžbu dopúšťať sa takej nespravodlivosti, ktorou by sme poškodili blížneho na jeho časnom majetku. Prikázanie prikazuje, aby sme zo svojich túžob vylúčili všetko, čo nám nemôže patriť. Nie je porušením tohto prikázania, ak túžime získať veci, aké vlastnia iní. Naša túžba sa však musí viazať na spravodlivé prostriedky. Desiate prikázanie vyžaduje, aby sa z ľudského srdca vypudila závisť.
Závisť môže viesť k najhorším zločinom. Aj smrť vstúpila do sveta len pre diablovu závisť. Závisť je jeden z hlavných hriechov. Je to zármutok, ktorý pociťujeme, pri pohľade na majetok iného, a nezriadená túžba prisvojiť si ho, hoci aj nesprávnym spôsobom. Je smrteľným hriechom, ak ju sprevádza želanie ťažkého zla blížnemu. Svätý Augustín videl v závisti „typický diabolský hriech”. Zo závisti sa rodí nenávisť, ohováranie, osočovanie, radosť z nešťastia blížneho a zármutok, ak sa mu darí”.
Máme sa usilovať o miernosť. Miernosť je mravná čnosť, ktorá mierni príťažlivosť rozkoší a zaisťuje rovnováhu pri užívaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad inštinktmi a túžby udržiava v hraniciach počestnosti. Mierna osoba usmerňuje svoje citové náklonnosti k dobru, zachováva zdravú zdržanlivosť, nesleduje svoj „inštinkt” a „nechodí za tým, po čom srdce túži” (Sir 5,2). V SZ je často miernosť vychvaľovaná: „Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle” (Sir 18,30). V NZ sa nazýva „umiernenosťou” alebo „striedmosťou”. Máme sa zrieknuť „svetských žiadostí” a žiť „v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne” (Tit 2,12).