V dnešnom evanjeliu nám Pán Ježiš hovorí, ako sa máme zachovať voči majetkom tohto sveta. Kladie nám zároveň otázku o hodnote vecí? Či sú majetky naozaj tak veľkou hodnotou, pre ktorú sa oplatí hnevať sa a dokonca sa navzájom zabíjať. Čo je viac? Materiálne bohatstvo alebo osoby a vzťahy? Čo je dôležitejšie: byť či mať? Pán Ježiš nás dnes vyzýva, aby sme si nezhromažďovali poklady na tomto svete, kde ich môľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. Zem naozaj nie je dobrým úkrytom pre poklady, ktoré v konečnom dôsledku podliehajú skaze. A to, čo nezničí hrdza a mol, to ukradnú zlodeji. Ale aká je skutočná cena toho, čo bolo stvorené z ničoho? Z hľadiska kvantovej fyziky povstalo všetko z ničoho. Teológia dodáva, že sa tak udialo Božím Slovom a z Božej vôle sa to hocikedy môže znovu zvrátiť do ničoty. A to nielen poklady tohto sveta ale všetko okrem samého Boha.
Sv. Pavol v Prvom liste Timotejovi hovorí: „Veď nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť. Uspokojíme sa s tým, že máme čo jesť a čo si obliecť. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti.“
Dôveru v bohatstvo, ktorá sa prejavuje ako lakomstvo, apoštoli počítajú medzi modlártsvo. Láska k bohatstvu môže človek zničiť tak, ako falošná viera, ako blud. Viera je na opačnej strane ako láska k bohatstvu. Vyjadrujú to aj dve slová hebrejského pôvodu, znejúce veľmi podobne ale pritom úplne rozdielneho významu. „Amen“ a „Mamon“. Slovom amen vyjadrujeme vieru v Boha a v jeho Slovo. Mamon vyjadruje bohatstvo tohto sveta. Františkánstvo žije slobodu od peňazí, nedôveru v silu peňazí na jednej strane a na druhej absolútnu dôveru v Boha a jeho prozreteľnosť.
Máme si zhromažďovať poklady v nebi, tam ich nezničí ani hrdza ani mol a ani zlodeji nedobyjú a neukradnú. Skutočnú cenu má to, čo je vzácne aj v Božích očiach, čomu sám Boh pripisuje hodnotu. Je isté, že pozemské poklady sa do neba ešte nikomu nepodarilo preniesť. V nebi platia iné zákony, ktoré výstižne vyjadruje modlitba pripisovaná sv. Františkovi: „Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých, len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenie, len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu.“ Je v tom paradox: Všetko to, čo sme v tomto živote obetovali z lásky k Bohu a k blížnemu, nájdeme na druhej strane v nebi, v Bohu samom a to nekonečne hodnotnejším spôsobom. Pretože jediné pravé bohatstvo je Boh sám. On sám stačí.
Kto má svoje poklady na tejto zemi, kto srdcom visí na tejto zemi, bude zranený a zradený práve touto zemou. Aj v duchovnom živote platí zákon príťažlivosti a zotrvačnosti. Aj po smrti nás bude priťahovať to, čomu sme v tomto svete neodumreli. Či už ide o drogy mäkké alebo tvrdé, či ide o alkohol alebo o cigaretu. Či sa jedná o nezvládnutú sexuálnu žiadostivosť, alebo o nezriadenú lásku rodičov ku svojím deťom. A ako človek žije, tak i umiera. Ako hovorí slovenské príslovie: „Strom padá na tú stranu, na ktorú sa celý život nakláňal.“
„Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!“ O akej tme to hovorí Pán Ježiš. Tak, ako sú živé tvory priťahované svetlom, tak ľudská duša je priťahovaná Večným svetlom. Ak človek miluje niečo viac ako Večné svetlo, smeruje do tmy. Nevidí svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet. Duša človeka je zahladená do sveta a nevie sa podívať nad seba. Čisté oko, to je čistá duša, ktorá nie je priviazaná k ničomu okrem Boha. Zakončím myšlienkou zo Siracha: „Nad lakomca niet väčšieho podliaka. Prečo si pyšne počína prach a popol? Niet väčšej neprávosti nad lásku k peniazom, lebo taký má aj svoju dušu na predaj a zaživa vyvrhuje svoje vnútornosti.“