Pán Ježiš nám v dnešnom podobenstve prehlasuje o Božom kráľovstve toto: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu.“ Božie kráľovstvo je ústredným očakávaním celých Dejín Spásy. Židia i kresťania prvých stáročí si na základe Božieho zjavenia lepšie uvedomovali to, čo nám často uniká, že žijeme vo vyhnanstve, ďaleko od Pána. I my sa predsa denne aj viackrát modlíme: „príď kráľovstvo tvoje, buď tvoja vôľa ako na nebi tak i na zemi…“ Každý deň znovu a znovu prosíme o to, aby prišlo Božie Kráľovstvo. Keby náš svet bol s ním totožní, nemuseli by sme tak úpenlivo prosiť, aby aj na zemi zavládlo to, čo je v nebi, aby sme aj na zemi mohli prežívať to, čo prežívajú blažení v nebi. Je to vôbec možné? Je možné, prežívať nebo tu na zemi? Každý deň sa za to modlíme. Myslíte si, že nás Ježiš naučil modlitbu, ktorá by nemohla byt vyslyšaná? Keď ráz apoštoli položili Ježišovi otázku: „Kedy príde Božie kráľovstvo?“, dostali veľmi prekvapivú odpoveď: „Kráľovstvo Božie je vo vás! Kráľovstvo Božie nepríde pozorovatelne!“
Aj skúsenosť Panny Márie potvrdzuje, že to možné je. Ona sama nám vo svojom chválospeve svedčí: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“ Panna Mária potvrdzuje, že už teraz môžeme mať v srdci radosť, ktorú majú nebešťania v nebi. Zem síce stále ostáva vyhnanstvom, ale v našich srdciach sa už teraz objavuje Božie kráľovstvo v tej miere, v akej sa podriaďujeme a odovzdávame Ježišovi. Už v tomto svete sa prežíva Božie Kráľovstvo všade tam, kde svoju vôľu podriaďujeme vôli Božej, všade tam, kde uznávame Ježiša za svojho kráľa a prijímame požehnanie jeho vlády. Kráľ už prišiel, treba ho len za kráľa uznať a podriadiť mu svoj život.
Kráľovstvo Božie nespočíva v tom, že sa my sami začneme horlivo cvičiť v čnostiach a tak sa staneme lepšími. Božie kráľovstvo má svoj základ vo viere a v odovzdanosti, vo svätom prijímaní alebo v prijatí Ježiša Krista a v našom následnom vydaní. Ježiš je Život. Nie život, ktorý by sme mali silou svojej vôle napodobovať a kopírovať, ale Život, ktorý má vlastnú silu a vitalitu, ktorý rastie tak, že ani nevieme ako. Je len jeden Život a tým je Boh sám. Bez Boha neexistuje žiadny život, len živorenie ku smrti. Ak sa človek usiluje žiť bez Boha, nutne zomiera a schopnosti jeho duše sa nerozvíjajú. Ale keď sa odovzdá Bohu, keď uzná Ježiša za svojho Pána a príjme ho, ako svojho Spasiteľa, vtedy sa v jeho živote objavia veľké veci, ktoré mu urobí Pán. Podobenstvo doslove hovorí o tom, že človek ani nevie ako v ňom začne existovať nejaká čnosť, alebo nejaký dar Ducha Svätého. Od nás sa žiada s ochotou prijať Slovo. Slovo Božie je ako duchovný gén. Ono v sebe obsahuje informáciu, podľa ktorej v nás bude Duch Svätý vytvárať osobnosť Ježiša Krista. Od nás sa očakáva, že ho zasadíme, že ho do seba prijmeme, že ho budeme zalievať túžbou po podobnosti s Ježišom, teda láskou k Nemu a že nebudeme myslieť, chcieť a konať opačne. Keď sme prijali tento nový život, keď sme prijali Ježiša do svojho srdca, máme s nim chodiť, tak ako keď sa dvaja ľudia do seba zaľúbia a chodia navzájom spolu.
Každý hriech nás vrhá znovu do otroctva, pod moc zlého ducha. Všetci mi dáte za pravdu, že hriech ešte nikoho neurobil šťastným. Myslím si, že o tom by vedeli veľa povedať spovednice. Hovorili by o ľudskom nešťastí, ktoré spôsobil hriech a diabol v našom živote, v našej duši. Diabol zakaždým sľubuje človeku akési evanjelium naopak: „Keď pôjdeš po ceste svojej vôle a svojich chúťok, budeš ako Boh!“ My však už veľmi dobre vieme, čo nasleduje potom: Otvorenie očí, poznanie zla, bolesti, smrti, strachu, depresie, vyhnanie z raja, strata Božieho priateľstva.
Spása človeka spočíva v tom, že znovu prijme Ježiša do seba, znovu sa v poslušnosti podrobí Božiemu zákonu. Toto je skúsenosť všetkých tých, ktorí vo svete uskutočňujú vôľu Božiu. Keď kráčame cestou Božích prikázaní, rastie v nás vnútorný pokoj, rastie náš zážitok vnútorného šťastia, dokonca rastie naša odolnosť voči hriechu, rastie účinnosť našich modlitieb, rastie láska k Bohu a jeho Slovu. Toto všetko spôsobuje Ježiš, ktorého sme prijali ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to presne tak ako hovorí: „semeno klíči a rastie“ a človek ani nevie ako.
A predsa tu musí byť jedno. A o tom nám hovorí sv. Pavol vo svojom liste: „Preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme mu blízko a či ďaleko“ Úsilie „páčiť sa“ je veľmi dôležité všade tam, kde ide o lásku, či sa už jedná o manželstvo alebo priateľstvo. Úsilie „páčiť sa“ to je práve to podstatné pri vzájomnom chodení a preto toto vzájomné chodenie patrí k najkrajším obdobiam ľudského života. Mohlo by to pokračovať ďalej, keby manželia nezabúdali na to, že chodiť s niekým nekončí v manželstve. Aj v manželstve má pokračovať chodenie spolu. Aj tam musí byť stále úsilie páčiť sa. Ale platí to aj v duchovnom živote. Ak vo mne vyhasne toto úsilie „páčiť sa“, to úsilie čosi investovať do vzťahu k Ježišovi, môže sa stať, že začnem prežívať svoje povolanie ako nepodarené manželstvo.
Dôležité pre správne pochopenie nášho pozemského živote je aj to posledné, čo hovorí sv. Pavol. „Veď všetci sa musíme ukázať pre súdnou stolicou Kristovou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už to bolo dobré a či zlé.” Život každého jedného bude podrobený súdu, a preto žime zodpovedne. Uznajme už teraz v našom živote vládu Božieho Slova, aby keď príde čas súdu, bol v nás jeho život.