Dnešné evanjelium nám zobrazuje zvláštne stretnutie s Ježišom. Mária Magdaléna, ktorá žila zlým spôsobom a nenachádzala v sebe samej silu opustiť svoj pomýlený životný štýl, sa uzdravuje v kontakte s Kristovým telom. Pre úctu, ktorú preukázala Ježišovmu telu, sú jej odpustené hriechy. Všetci evanjelisti hovoria o tomto zvláštnom pomazaní. Keď si porovnáme jednotlivých evanjelistov, zistíme, že ide o jedno a to isté pomazanie. Marek i Matúš zhodne tvrdia, že sa to udialo v dome Šimona Malomocného v Betánii. Udialo sa to podľa nich bezprostredne pred Judášovou zradou. Meno ženy tu nie je spomenuté. Olej bol veľmi drahý a žena ho vyliala na Ježišovu hlavu. Ježiš si jej skutok cení a hovorí, že to urobila pre deň jeho pohrebu a že vždy, keď sa bude ohlasovať evanjelium, bude sa hovoriť aj o tomto jej skutku. Evanjelista Lukáš hovorí, že sa to udialo v dome farizeja, ktorého Ježiš oslovuje menom Šimon. Môže ísť teda o tú istú osobu ako v predošlých rozprávaniach. Rozdiel je v tom, že žena pristupuje zozadu a slzami umýva a vzácnym olejom maže Ježišove nohy. Doslova: „Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.“ U evanjelistu Jána sa táto udalosť odohráva takisto v Betánii. Ide o hostinu, ktorú urobili na počesť Ježiša, ktorý vzkriesil Lazára. Ešte pred vzkriesením Lazára sa hovorí o jeho sestre Márii, že to bola ona, ktorá pomazala Pánovi nohy a utrela mu ich svojimi vlasmi. A potom sa v ďalšej kapitole podrobne opisuje tento skutok. Znovu sa hovorí o nohách a o utieraní vlasmi. Udalosť vyúsťuje do konfliktu s apoštolom Judášom.
Keď som meditoval nad touto udalosťou, myslel som, že vám vyrozprávam ako žila Magdaléna pred tým, než sa stretla s Kristom. Ale Božie Slovo hovorí o odpustení hriechov. Sám Boh sľubuje, že ak sa hriešnik odvráti od svojich zlých ciest, že si už na jeho hriechy nespomenie. A preto si myslím, že ani ja nemám právo spomínať na jej hriešnu minulosť. Meditoval som nad tým ako chápať to, čo urobila Magdaléna? Určite to bolo prejav jej ľútosti, ale zároveň aj vyznanie lásky a oddanosti. Pohľad na Ježiša ju dojíma a zráža na kolená. Prichádza k Ježišovi ako stratená existencia, ktorá už odsúdila samu seba. Slzy, ktorými bola schopná umývať nohy, museli tiecť poriadnym prúdom. A Ježiš nič nenamieta a prijíma ju, lebo jej počínanie vychádza z viery a lásky.
Veľmi zvláštny je aj spôsob utierania Ježišových nôh. Mária Magdalena neváha použiť svoje vlasy, o ktorých sa hovorí, že sú korunou krásy každej ženy na to, aby utrela Ježišovi nohy. To, na čo bola možno najviac pyšná a načo najviac dbala, prináša ako obetu Ježišovi. Jej utieranie Ježišových nôh môžeme pochopiť ako ľudskú a teda telesnú lásku vyjadrenú veľmi nežným spôsobom. Ježiš tento jej prejav nezavrhol, ale prijal. Tým nám chce povedať, že láska k Bohu nemá hraníc. Človek sa v záujme vlastného seba zachovania musí obmedzovať vo všetkých svojich túžbach a láskach, len v láske k Bohu neexistuje žiadne obmedzenie, kde by sme mohli povedať: „Už dosť”. Prikázanie lásky k Bohu hovorí: „Milovať budeš“ a nie „miluj“. V láske voči Bohu sme stále nehotoví. Prikázanie hovorí tiež „celým srdcom, celou dušou, zo všetkých síl“. Láska k Bohu sa má prejaviť aj naším telom. Aj telom môžeme a máme milovať Boha. Napr. keď sa z lásky k Bohu postíme, keď z lásky k nemu premáhame svoje zlé sklony, keď z lásky k nemu trpezlivo znášame utrpenie. Alebo tancujeme na väčšiu česť a slávu Božiu. Môže sa nám niekedy stať, že tým, že sa snažíme umŕtvovať a seba zapierať, stratíme schopnosť oslavovať, stratíme zmysel pre radosť i pre nežnosť. Kresťanský život nie je len askéza. Človek je pozvaný tešiť sa s každého dobra so svojím Bohom.
Sv. Otec Ján Pavol II takto uvažuje vo svojej katechéze: “Keď Ježiš skríži životnú cestu človeka, vyruší jeho svedomie, číta v jeho srdci, ako sa to stalo Samaritánke, ktorej povedal‚ všetko, čo porobila. Predovšetkým spôsobuje zrod pokánia a lásky, ako sa to odohralo so Zachejom, ktorý polovicu svojho majetku rozdal chudobným a tým, ktorých poškodil, vrátil štvornásobne. Tak sa to prihodilo aj kajúcej hriešnici, ktorej boli odpustené hriechy, pretože veľmi milovala, a cudzoložnici, ktorá nebola odsúdená, ale dostalo sa jej povzbudenia, aby viedla nový, od hriechu vzdialený život. Stretnutie s Ježišom je akoby prerod: dáva zrod novému stvoreniu schopnému nového kultu, ktorý spočíva v adorácii Otca v Duchu a pravde.“
I keď máme byť vnútorne slobodný a dokonca chudobný, i keď máme žiť šetrne, na úcte k Božiemu Telu nemáme šetriť. Tak nás učí aj sv. František: „Uvedomme si my všetci duchovní, akého veľkého hriechu nevedomosti sa mnohí dopúšťajú proti Najsvätejšiemu Telu a Krvi nášho Pána Ježiša Krista a jeho presvätým menám a napísaným slovám, ktoré toto Telo sviatostne sprítomňujú. Vieme, že toto Telo nemôže byť, dokiaľ nie je sviatostne sprítomnené slovom. Veď na tomto svete máme a vidíme telesne z Najvyššieho len jeho Telo a Krv, mená a slová, ktorými sme boli stvorení a vykúpení zo smrti k životu.
Všetci tí, ktorí spravujú tieto presväté tajomstvá a zvlášť tí, ktorí ich spravujú bez patričnej úcty, nech vo svojom vnútri uvážia, aké úbohé bývajú kalichy, korporále a plátna, na ktorých sa obetuje Telo a Krv nášho Pána. A mnohí ich uchovávajú na nedôstojných miestach, prenášajú neúctivo, nehodne prijímajú a podávajú druhým bez rozlišovania. Tiež jeho napísané mená a slová bývajú niekedy pošliapané, pretože človek telesne zmýšľajúci neprijíma tieto veci, ktoré pochádzajú od Božieho Ducha. Či vás nepohne k milujúcej oddanosti to, že On, dobrotivý Pán, sám sa našimi rukami podáva a my sa ho dotýkame a denne svojimi ústami prijímame? Alebo nevieme, že sa dostaneme do jeho rúk?
Preto sa vo všetkých týchto i ostatných veciach rýchlo a dôkladne polepšíme. A kdekoľvek je najsvätejšie Telo nášho Pána Ježiša Krista uchovávané nedôstojným spôsobom alebo len tak ponechané ležať, nech je odtiaľ odnesené, uložené na drahocennom mieste a starostlivo uzavreté. Tak isto, ak sa nájdu napísané mená a slová Pána na nečistých miestach, nech ich zoberú a uložia na čestnom mieste.
A my vieme, že toto všetko máme pred všetkým inými vecami zachovávať podľa prikázania Pána a ustanovenia matky Cirkvi; a kto to nerobí, nech vie, že za to bude musieť zložiť účty v súdny deň pred naším Pánom Ježišom Kristom. A kto tento list nechá opísať, aby bol lepšie zachovávaný, nech vie, že za to dostane požehnanie od Boha nášho Pána.“ (List Všetkým duchovným).