V dnešnom druhom čítaní sme počuli prehlásenie sv. Pavla o skutočnosti, ktorá sa stala v určenom čase. „Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní.“ Kristus v určenom čase zomrel za nás bezbožných. Je to čas, ktorý určil Boh na našu záchranu. Sv. Pavol stav človeka po dedičnom hriechu charakterizuje, ako stav bezbožnosti a z toho plynúcej bezmocnosti. Možno niekto povie: „Nikdy som nebol bezbožný. Narodil som sa v dobrej kresťanskej rodine a od malička som bol pokrstený.“ Bezbožnosť, o ktorej hovorí sv. Pavol, nie je to isté ako ateizmus. Bezbožnosť, o ktorej píše sv. Pavol, sa dotýka každého z nás.
Je to bytostný stav neprítomnosti Božieho Ducha v našom srdci. Je to dôsledok prvotného hriechu. Teológia nás poučuje, že prvotný hriech síce nie je osobný, teda vedome a dobrovoľne spáchaný, ale každého človeka až veľmi osobne zasahuje. Je to strata zmyslu pre Boha svojho Stvoriteľa, je to strata svätosti a prvotnej spravodlivosti, ale napriek tomu ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je len poranená vo svojich vlastných prirodzených silách, podrobená nevedomosti, naklonená k hriechu. Všetci sa do tohto sveta rodíme bez Boha, na rozdiel od nášho praotca Adama, o ktorom Božie Slovo hovorí, že Boh mu pri stvorení vdýchol do nozdier svoj Dych, svojho Ducha. Teológia nás poučuje, že prví ľudia v raji žili na úrovni Bohočloveka. Mali v srdci Božie Slovo a žili v moci Ducha. Ale svojou nesprávnou voľbou stratili Božie priateľstvo.
Boh sa nemôže prejaviť v človeku bez jeho súhlasu, ako činná láska, lebo rešpektuje jeho slobodu. Bez Boha nemôžeme naplniť zmysel svojej existencie „stať sa Božím obrazom“. Nie je v nás Dobrota, Svätosť, Spravodlivosť. Bez Boha je človek bezmocný, vydaný do područia svojich hriešnych sklonov. Možno znovu niekto namietne: „Ale veď ja až tak ťažko nehreším!“ Problém je však v tom, že nie sme zlí len preto, čo robíme, ale aj preto, čo po hriechu sme. Hriech je v tom, že nie sme dobrí, že nie sme chrámom Ducha a obrazom Boha. Možno dokážeme byť slušní, ale bez Boha nemôžeme byť skutočne dobrí.
Kniha Genezis sa nám snaží vysvetliť drámu prvotného pádu pomocou symbolov, hovorí symbolickou rečou o „jedení zo stromu poznania dobra a zla“. Cirkev učí, že podstata prvotného hriechu tkvie v tom, že si človek prisvojil dispozičné právo na svoj život. Sám chcel rozhodovať o tom, čo je dobré a čo je zlé a na to nemá právo, lebo to je zjavené Božím Slovom. Človek urobil niečo podobné, ako keď niekto kupuje automatickú práčku a odmietne pri tom rešpektovať návod na použitie. Tomu, kto odmietne návod na použitie, nie je možné dať záruku.
V tom okamihu, keď človek vedome odmietol poslušnosť Bohu, stratil Božie priateľstvo. Stratil Božie uznanie ku svojmu životu. Nedostal Božiu záruku a Božie požehnanie ku svojmu životu. Stratil vedomie a poznanie svojho Stvoriteľa. Katechizmus to vyjadruje skutočnosťou, že sa mu rozum zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu a oči sa mu otvorili pre žiadostivosť. Človek sa stal neschopným konať dobro a bezmocným voči zlu. Kristus však svojou smrťou prelomil túto neschopnosť človeka obnoviť spojenie s Bohom, s Dobrom.
„Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ Boh však svoju lásku dokazuje tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli hriešni. Človek po hriechu stratil vieru v Božiu lásku, lebo nezažíval Božie priateľstvo. Neveril, že by ho Boh mohol milovať i za cenu bolesti a smrti. Neveril tomu, že by ho Boh mohol milovať v smrti. Toto všetko sa udialo prostredníctvom Pánovej smrti na kríži.
Ako sa pozeráme na kríž? Dívame sa naň ako na vyznanie lásky? Ako na dôkaz Božej lásky voči hriešnemu človeku? Kríž nechce byť našou obžalobou, kríž chce byť predovšetkým vyznaním dvojjedinej lásky. Lásky voči Bohu a to svojou poslušnosťou až na smrť, ale i lásky voči človeku. Dnes vám chcem zvestovať Božiu lásku, ktorá sa prejavila v Ukrižovanom Kristovi. Toto urobil pre nás, keď sa ešte nedalo hovoriť o žiadnej našej záslužnosti.
„Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou!“ Vždy keď prijímame odpustenie hriechov, toto si musíme uvedomovať. Ako draho sme vykúpení. Každá spovednica by mala mať zvnútra farbu krvi, aby sme si uvedomovali, že naše hriechy sú zmývané tým najdrahším a najúčinnejším čistiacim prostriedkom a to krvou Krista. Možno nám práve táto hrôza z preliatej krvi nevinného dá silu v boji proti hriechu. Sme ospravedlňovaní zadarmo, ale zároveň sme veľmi draho vykúpení, Kristovým životom a smrťou.
„Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie.“ Kto z nás je ešte znepriatelený s Bohom? Možno si povieme, že je to absurdná otázka, „my predsa chodíme do kostola“. Ale položme tú otázku iným spôsobom. Poslúchame Boha či hriech? Čo je našou podstatou Kristus alebo hriech? Čomu žijem a čomu venujem väčšinu svojho času, to je môj boh. Ak je ním Kristus, prečo ho neprijímame v Slove i vo Sviatostiach? Prečo dávam prednosť hriechu pred Kristom, ktorý za mňa zomrel? Na tieto otázky si musí odpovedať každý sám. Nikto z nás nemá prisľúbenú Spásu za to, že chodí do kostola. Ježiš hovorí: „Kto plní vôľu môjho nebeského Otca, ten mi je bratom, sestrou i matkou.“ Lásku k Bohu môžeme prejaviť len poslušnosťou jeho Slovu. Preto ho študujme, premýšľajme a uskutočňujme. Ak si nebudeme všímať Jeho Slovo, ani On si nevšimne naše slová, slová našich modlitieb. Boh nás miluje a svoju lásku voči nám dokázal svojou smrťou, my dokážme svoju lásku voči Nemu svojím životom.