Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane,
Tebe patria chvály, sláva a česť a každé dobrorečenie,
len Tebe patria, Najvyšší;
a nijaký človek nie je hoden vysloviť Tvoje Meno.
Buď pochválený, môj Pane, so všetkým tvojim tvorstvom,
najmä s pánom bratom Slnkom,
ktorý je dňom a skrze neho nám dávaš svetlo.
A on je krásny a žiari veľkým jasom;
o Tebe Najvyšší, je (nám) znamením.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru Lunu a hviezdy,
na nebi si ich utvoril jasné, vzácne a krásne.
Buď pochválený, môj Pane, za brata Vietor,
za vzduch i mračná, za jasnú oblohu i každé počasie,
čím dávaš svojim tvorom obživu.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu,
ktorá je veľmi užitočná, pokorná, vzácna a čistá.
Buď pochválený, môj Pane, za brata Oheň,
ktorým osvetľuješ noc.
Aj on je krásny, veselý i silný a mocný.
Buď pochválený, môj Pane,, za sestru našu, matku Zem,
Ktorá nás živí a stará sa o nás
A vydáva rozličné plody s farebnými kvetmi i trávu. (PieSln)
Obvyklé predstavujú Františka ako veselého, bezstarostného, potulného speváka, hudobníka a tanečníka. „Pieseň brata Slnka“ by potom bola výrazom tejto ľahkosti bytia. Lenže najstaršie a najspoľahlivejšie svedectvá o pôvodu tejto básne kladú jej zrod na koniec cesty temnou nocou.
Nachádzame sa v roku 1225, rok pred Františkovou smrťou. Nemoc ho pripútala na lôžko, je takmer úplne slepý. V San Damiano, v záhrade kláštora, kam ho prijala a kde sa o neho stará Klára, sa jednej bezsennej noci dostal až na dno telesného a duševného utrpenia. Akoby v agónii, hnaný súcitom k sebe samému, ako uvádza životopisec, sa František v modlitbe obracia k Bohu a v rozlete nádeje sa otvára istote života, ktorý prichádza a ktorý ho čaká. Spev, ktorý potom nadiktuje, je teda piesňou o víťazstve nad beznádejou, pohľadom ešte zaliatym slzami, ale už upokojeným, zahľadeným na krásu a harmóniu, ktoré Boh vo vesmíre tvorí.
Názov, ktorý je piesni niekedy dávaný, by nás mohol uviesť do omylu, že sa v nej chváli stvorenie. Avšak text je celkom obrátený k Bohu. S výnimkou záverečného refrénu: „Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu“, je vždy oslovovaný Boh, a nie stvorenie.
„Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane“ je vzývaný predovšetkým vo svojej vyvýšenosti nado všetkým, vo svojej vzdialenosti: je Pán (tak je nazvaný desaťkrát), jemu jedinému náleží chvála, sláva, česť a všetko dobrorečenie, jeho musí všetko stvorené chváliť, jemu dobrorečiť, jemu vzdávať vďaky a jemu slúžiť s veľkou pokorou. Opäť atmosféra chvály, ktorá je tak príznačná väčšine Františkových textov o Bohu.
Veľkosť Boha však nevylučuje blízkosť a nehu, lebo je to dobrý Pán. František najprv dáva Bohu štyri tituly, ale potom si uvedomí ľudskú neschopnosť uchopiť nedostupného Boha nejakým menom, preto končí tvrdením: „nijaký človek nie je hoden vysloviť (dať ti) Tvoje Meno“ Tak je vytýčená medza. Všetko vo stvorení, všetko v človeku sa vzpína k Bohu, všetko o ňom hovorí, všetko ho odkrýva, ale nič ho nikdy nemôže uzavrieť: ani do slova, ani do obrazu, ani do predstavy. Boh je vždy nad, ďalej, inde a iný. Jedine jemu patrí chvála, teda odhaľovanie Božích prejavov vo svete spojené s úžasom a nadšenou vďačnosťou. Veď vo všetkom stvorenom sa zračí niečo z jasu jeho slávy.
Potom František vymenováva šesť základných prvkov nášho dôverne známeho sveta, deň a noc, s ich zdrojmi svetla, denným — slnkom a nočnými — mesiacom a hviezdami. Ďalej je to vzduch v rôznych stavoch: viď oblaky, pokojné nebo. Nasleduje voda, oheň a zem so svojou vegetáciou trávou, kvetmi a plodmi. Zaujímavé, že nespomína zvieratá. Oslavované diela sú usporiadané do troch dvojíc, vždy s jedným mužským a jedným ženským členom.
Podľa svojho symbolického rodu sú stvorenia oslovované brat, sestra a matka. Aká geniálna intuícia umožnila Františkovi, aby ako prvý v dejinách spozoroval v neživých bytiach akoby svojich pokrvných príbuzných? Označenie brat, sestra, matka totiž v sebe zahrňujú okrem dôvernej blízkosti a istej nehy, rovnakú látku a rovnaký pôvod. Oslavované súčasti prírody sú utvorené z rovnako tajomnej látky ako my a vznikli v tom istom stvoriteľskom hnutí. Medzi nimi a nami nie je žiadna radikálna nespojitosť, ale zväzky, na ktoré je treba poukazovať.
Tak je popísaná krása a jas lúčov pána brata Slnka a jeho zvláštne postavenie je zdôraznené slovom pán: vládca, pán. František v ňom vidí jedinečný symbol Božej slávy. Veď nosí Božie znamenie.
Luna a hviezdy, ženské postavy, „tešiteľky v temnote noci“ (sv. Augustín), sú jasné, vzácne a krásne. Vetru síce František nedáva žiadny prívlastok, zato podrobne opisuje nikdy neustávajúci pohyb v ovzduší: vzduch, oblaky, pokojné nebo. Voda je slúžka: veľmi užitočná, pokorná, cenná a čistá. Krásny brat oheň prežaruje noc radosťou, ktorá sa šíri z jeho mohutného a silného srdca. Ak je náš brat slnko nazvaný pánom, naša sestra Zem je matka, živiteľka. Jej plodnosť; tráva, kvetiny, plody, nás udržuje nažive a uvádza nás do úžasu.
Buď pochválený môj Pane za tých,
čo odpúšťajú pre tvoju lásku
a znášajú slabosť a trápenie.
Blahoslavení tí, čo to pokojne znášajú,
Lebo Ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.
Buď pochválený môj Pane, za sestru telesnú Smrť,
ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť.
Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch.
Blažení tí, ktorých nájde v tvojej svätej vôli,
Lebo druhá smrť im neublíži.
Ako tieto dve slohy kontrastujú s predchádzajúcimi veršami plnými úžasu nad krásou stvorenia! Zo sveta prírody sa prechádza k človeku. Ale nie k človeku krásnemu a silnému, ale k človeku zranenému, zasiahnutému chorobou a úzkosťou, vydanému smrti, pred ktorou žiadny živý človek nemôže uniknúť. Ako protiklad žiarivej harmónie vecí sa tu vynára ríša negativity: ľudské utrpenie a jeho zákonité vyústenie – smrť. Tieto verše sú výrečným svedectvom o tom, že František prechádzal nocou. Chválospev tryská zo srdca zraneného človeka. Jedine zjavenie lásky umožňuje „odpúšťať z lásky k tebe“, zabudnúť na ublíženie, a v pokoji zniesť nemoc a útrapy. Na konci bolestnej cesty sa rysuje koruna, víťazná trofej.
Sama smrť, nežne nazvaná „sestra telesná smrť“, ako by tu bola skrotená. Pretože sa jej nedá uniknúť, o to skôr je treba vstúpiť do jej temného tajomstva, odovzdať sa do Boží vôle, s istotou, že keď raz prekročíme jej prah, vojdeme do miesta, kde už smrť nie je; druhá smrť im neublíži. František teda môže ďalej, jedným dychom s tým, čo vyspieval predtým, chváliť Boha. Jeho chvála teraz len vychádza z prijatia ľudské trpnosti, ktorá ústí do nádeje.
Jas a sláva oslovenia prvých šesť veršov potemňuje. Objavuje sa tragický rozmer sveta ľudí: vzťahové zranenia, ktoré je treba odpustiť, choroby, úzkosť, smrť. Ale nad týmto bojovým polom znie upokojujúca melódia. Spieva o láske, odpustení, mieri, korune slávy, presvätej Božej vôli. Dvakrát sa tu, akoby ozvena blahoslavenstiev plačúcich a prenasledovaných, vracajú slova „blažení sú“.
Jednota tohto spevu pochádza vo svojej kontrastnej harmónii z toho, že obe tváre reality sú tu spojené a zmierené. Boh sa prejavuje v nádhere stvorenia, tak isto ako uprostred ľudskej noci, ak je prijatá. Nemožno odhodiť ani jedno ani druhé. Chvála Boha môže vytrysknúť tak isto z pohľadu na obdivuhodný poriadok stvorenia, ako z hlbín ľudského utrpenia, keď človek pozná a príjme jeho skrytý zmysel.
Vo všetkých situáciách platí výzva posledného verša:
„Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu,
ďakujte mu a slúžte mu s veľkou pokorou.“