V minulú nedeľu sme si hovorili o Božom pláne s nami. Sv. Pavol v liste Efezanom v I. kapitole v 6. verši učí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Človek je predurčený na to, aby sa podobne ako Ježiš stal „obrazom neviditeľného Boha”. (Kol 1,15). Počas misií sme spolu prežívali katechézy, ktoré nám odhaľovali rôzne oblasti a prostriedky na dosiahnutie tohto slávneho predurčenia. Všetko, čo sme hovorili, sa má diať na chválu a slávu Božej milosti a my sa máme stať ľudom, ktorý hlása Božiu Slávu. (Iz 43,21)
Boh nás povolal skrze evanjelium, aby sme získali slávu nášho Pána Ježiša Krista. Teológia nás poučuje, že Ježiš Kristus je Pravý Boh a pravý človek – Bohočlovek. Dokonalý človek, v ktorom sa uskutočnil Boží plán, a súčasne Boží obraz – Zjavenie Boha. Krásnu úvahu o tomto poslaní Božieho Syna nachádzame u sv. Ireneja v traktáte: „Proti bludom”: „Nik nemôže poznať Otca bez Božieho Slova, čiže bez Synovho zjavenia a ani Syna bez Otcovej priazne. Otca, ktorý je pre nás neviditeľný a nevymedziteľný, poznáva jeho vlastné Slovo a hoci je nevysloviteľný, Ono nám ho vyslovuje… Lebo zjavenie Syna je pravda o Otcovi. Veď skrze Slovo sa zjavuje všetko.
A Otec na to zjavil Syna, aby sa skrze neho zjavil všetkým a tých, čo mu veria, spravodlivo prijal do neporušiteľnej večnej blaženosti, ale veriť mu znamená plniť jeho vôľu.” Sv. Irenej tvrdí, že skrze Kristovo ľudské telo sa stáva neviditeľný Boh viditeľným, Abstraktný konkrétnym, Nepochopiteľný zrozumiteľným. Ten, ktorého nemôže objať celý vesmír sa stáva Objateľným. Často nemôžeme nadviazať spojenie s Bohom, pretože máme falošnú predstavu o Ňom. Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca.”
V dnešnom evanjeliu sa stretávame so Saducejmi, veľkou židovskou náboženskou a politickou stranou. Prvú a najväčšiu skupinu tvorili farizeji, ktorých často stretávame na stránkach Písma. Farizeji verili podobne ako my v duchovný svet a vo vzkriesenie tela. Ich hlavný problém spočíval v tom, že duchovný život žili len svojimi vlastnými silami a pre ľudské uznanie. Dokázali byť slušnými ľuďmi, ale bez prijatia Ježiša sa nedokázali stať dobrými ľuďmi. Saduceji, na rozdiel od farizejov, neverili vo zmŕtvychvstanie a v duchovnom svete uznávali len Boha Stvoriteľa, neverili ani v existenciu anjelov. Z Písma svätého uznávali len päť kníh Mojžišových. Podstata ich bludu spočívala v tom, že úsudok o Bohu si robili len čiste zo svojich rozumových úvah o svete, v ktorom žili. Zaujímavé, že táto strana sa tvorila prevažne z kňazskej triedy. Pán Ježiš im vytýka, že nepoznajú ani Božie Slovo a ani Božiu Moc.
Prípad, ktorý predniesli pred Pána, bol zrejme niečím, na čo nevedeli odpovedať farizeji. Vychádzali v ňom z bežnej situácie. Išlo o takzvané levirátne manželstvo. Toto manželstvo prikazoval Mojžišov zákon. Slobodný brat si bol povinný zobrať vdovu po svojom bratovi, ak ten nezanechal potomstvo. Mal sa usilovať vzbudiť potomstvo svojmu bratovi, aby tak jeho pamiatka v Izraeli zostala. Z tohto predpisu chceli vyvodiť pravdivosť ich tvrdenia, že neexistuje zmŕtvychvstanie, keďže nebolo prípustné aby jedna žena patrila viacerým mužom, nebolo teda možné, aby nastalo vzkriesenie, veď komu z nich by patrila, keď ju mali siedmi. Podľa nich smrť patrila k realite života.
Pán Ježiš im vytýka, že sa veľmi mýlia a to z dvoch dôvodov: nepoznajú ani Písmo Sväté a ani Božiu moc. Chýbalo im poznanie Boha zo Zjavenia. V Zjavení sa Boh sám predstavuje. Predmetom viery nemá byť len to, na čo prídeme vlastným rozumom. Keby ľudský rozum nebol zatemnený a keby svet nebol ranený hriechom, možno by sa dalo aj čiste ľudským uvažovaním neomylne prísť k Pravde. Ale Slovo Božie nám zjavuje, že človek zhrešil a jeho rozum sa zatemnil. Veľmi často sa táto saducejská zbožnosť objavuje aj v nás a medzi nami kresťanmi, a to vtedy, keď si pojem o Bohu vytvárame len zo sveta, ktorý je narušený hriechom. Vychádza nám akýsi boh, v ktorom nájdeme ospravedlnenie pre svoju vlastnú narušenosť. Niečo ako pohanské modly.
Napr. o smrti, o ktorej si väčšina kresťanov myslí, že patrí k prirodzenosti človeka a dívame sa na ňu ako na prejav Božej vôle aj keď sa nám zdá krutá a pre nás sa stala každodennou realitou, hovorí Božie Slovo, že ju Boh neučinil, že prišla na svet závisťou diabla a teda nieje prirodzená. Pán Ježiš im vytýka, že nepoznajú Božiu moc. Základná prosba modlitby „Otče náš“ je : „posväť sa meno tvoje…“ Touto prosbou Pán Ježiš vyjadruje skutočnosť, že nemáme správnu predstavu Boha. Nemáme vo svojom vedomí Boha, pred ktorým by sme dokázali s úctou pokľaknúť a už vôbec nie takého, ktorého by sme dokázali vrúcne milovať, hoci je to najväčšie prikázanie. Pán Ježiš nám ponúka pomoc, keď hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca!“
Ako som už spomenul, prameň bludu a omylu saducejov spočíval v tom, že nepoznali ani Božie Slovo a ani Božiu Moc. Božie Slovo predsa jasne hovorí, že svet sa po prvotnom hriechu dostal do moci zlého a my to zlo môžeme dnes vidieť v chorobách, vo vojnách, v hriechoch, v hlade, v prírodných pohromách. Dokonca ho nachádzame sami v sebe, vo svojom vnútri, v tele i v duši. Nachádzame v sebe chuť ku hriechu a nechuť k dobru. Mnoho kresťanov si myslí, že keď chcú byť milovníkmi Boha, že sa musia stotožniť s týmto svetom a predsa Božie Slovo jasne hovorí: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska.“ (1 Jn 2,5)
Ďalší blud saducejov spočíval v tom, že si posmrtný život predstavovali ako do nekonečna predĺžený ľudský život. Večný život je však čosi úplne iné ako pozemský život. Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“
Niekedy sa v nás objavuje strach z večnosti, lebo si ju predstavujeme ako pozemský život predĺžený do nekonečna. Ale svet sa pomíňa pre svoju narušenosť a to je správne. Tam, kde je nejaká narušenosť, tam človek nechce byť večne, ale tam, kde narazí na Absolútne Dobro a Krásu, tam čas nemeria ani nevníma, tam si koniec ani neželá.
Večnosť to je zaľúbený pohľad na Boha. Je to pohľad na Absolútnu Krásu a Dokonalosť a zakúšanie Absolútnej Radosti z Lásky, z Milovania. Pán Ježiš hovorí, že sa už nebudú ani ženiť a ani vydávať. Človek považuje manželstvo za najväčšiu skutočnosť na tomto svete. Mohamedáni si dokonca predstavujú posmrtný život ako jeden Veľký Hárem. A predsa manželstvo hovorí o nesebestačnosti a nedokonalosti človeka. V podstate človek, aj vo svojom manželstve, podvedome hľadá Boha. Človek potrebuje len Boha a sám Boh mu stačí k dokonalému naplneniu a spokojnosti. V budúcom veku bude dokonalosť a tým pádom aj nesmrteľnosť.
Do večného života sa vstupuje na základe Božieho uznania, ak nás Boh uzná za hodných, ak v nás rozpozná svojho Syna, ktorého sme prijali a z ktorého sme žili, ktorý sa pre nás stal naším chlebom. Pozemský život, aj keď ešte nieje večným, predsa nieje provizóriom, na ktorom nezáleží. A teda vôbec nieje jedno ako žijeme. Ide o vernosť v malom a cudzom, aby sme dostali veľké a naše.
Pán Ježiš dáva saducejom argument z kníh, o ktorých oni sami tvrdili, že im veria. Pri svojej argumentácii vychádza z Mojžišových kníh a to z opisu zjavenia Boha Mojžišovi na vrchu Horeb. Boh sa predstavuje Mojžišovi, ako Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov. Teda ako Boh praotcov. A Boh je predsa Bohom živých a nie mŕtvych, lebo jemu všetci žijú. Boh je Život a jeho nezaujímajú mená ale životy. Keď sa sám označuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, robí tak preto, lebo jemu všetci a všetko žije a skrze životy patriarchov ho môžeme lepšie poznať.
Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku: „V tom sa ukázala Božia láska k nám, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme mali život skrze neho” (1 Jn 4,9). On je záväzným pravidlom NZ. Sv. Irenej tvrdí: „Pre toto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a bol prijatý za syna, tak sa stal Božím Synom.” Sv. Atanáz hovorí ešte priamejšie: „Lebo On sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ Sv. Tomáš Akvínsky to vyjadruje podobne: „Keďže Boží Syn chcel, aby sme aj my mali účasť na jeho Božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.”
Ježiš ako Bohočlovek nám zjavuje úžasne pravdy aj o človeku. Hovorí o sebe ako o Ceste a to znamená, že my všetci ho môžeme nasledovať. Zjavuje sa nám ako Pravda, pravda o Bohu i o človeku i o ich vzájomnom vzťahu. Zjavuje, že Boh a človek môžu spolu prebývať v ľudskej prirodzenosti, že ľudská prirodzenosť je schopná prijať Boha, Lásku ako svoj Život. Vo Vtelení sa Boh stal svojím Stvorením, stotožnil sa so Stvorením. Skutočnosť Vtelenia ukazuje, že Boh chce prebývať v ľudskej prirodzenosti a napriek ľudskému zlyhaniu nestratil záujem o človeka ako o svoj možný obraz. Skutočná dokonalosť a veľkosť človeka je v Bohu.
Celé Dejiny spásy ukazujú, že Boh do nášho ľudského sveta vstupuje skrze človeka, doslova môžeme povedať v závislosti na človeku. Svet, ktorý nám Boh dal, je naozaj naším ľudským svetom a Boh sa v ňom viditeľne prejaví skrze našu vieru, nádej a lásku, skrze to, čo sme dobré v živote vykonali. Už v Starom Zákone môžeme vidieť, že Boh chce zjaviť skrze človeka nielen svoju lásku a spravodlivosť, ale aj svoju moc. Mojžiš je potrestaný za svoje zaváhanie, pretože s istotou neuveril Bohu a vierou Boha neoslávil. Podobný postoj zaujme Ježiš voči apoštolom, keď si nevedia poradiť s posadlým:
„Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!” (Lk 9,19) A v prípade slepého od narodenia Ježiš zdôvodňuje jeho chorobu tým, že sa na ňom majú zjaviť Božie skutky. Niekedy obviňujeme Boha, že nezasahuje do tohto sveta postihnutého zlom, ale zdá sa, že toto je naša parketa, za ktorú nesieme pred tvárou Božou zodpovednosť. V tomto svete sa má prejaviť naša viera, nádej a láska.
Sv. Ján Zlatoústy sa pýta: „Aká je to teda bytosť, ktorá bola stvorená s takou vážnosťou? Je to človek, veľká, obdivuhodná a živá postava, ktorá má v Božích očiach väčšiu cenu než všetko ostatné stvorenie: je to človek a pre neho existuje nebo i zem a more a celé stvorenie: jeho spáse prikladal Boh takú dôležitosť, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna. Veď Boh neúnavne používal všetky prostriedky, aby dal človeku vystúpiť až k sebe a posadil si ho po svojej pravici.“ Ježiš je tým človekom, o ktorom hovorí sv. Ján Zlatoústy, že Boh ho posadil po svojej pravici.
Sv. Pavol v liste Filipanom tvrdí: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána.“ Každé stretnutie s inou osobou zanecháva v nás svoju stopu. Naše kontakty nás tvarujú, či chceme alebo nechceme. Všetky stretnutia dobré i zlé majú na nás vplyv. V živote apoštola Pavla bolo jedno stretnutie veľmi dôležité. Stretnutie s osláveným Pánom pri Damasku. Je to stretnutie, ktoré ho natrvalo poznačilo. Toto stretnutie urobilo z agresívneho náboženského fanatika, človeka plného lásky a súcitu. Od stretnutia pri Damasku sa objavuje u neho tak vysoké a jasné poznanie Krista, že podobné hlboké pochopenie Kristovho tajomstva nenachádzame ani u jedného z apoštolov. Nedá sa to ináč vysvetliť, ako tým, že pri Damasku naozaj videl Slávu a Velebu Božieho syna.
Stretnutie s Pánom je pre neho takým veľkým dobrodením, že všetko ostatné považuje za smeti. „Pre neho som sa zriekol všetkého a všetko ostatné pokladám za odpadky (teda za veci, ktoré môžem postrádať, ktoré môžem zahodiť), aby som získal Krista a žil v ňom”. Pavla Kristus uchvátil. Pre Pavla je Kristus jedinou nádherou, pre ktorú sa oplatí žiť. V Kristovi je plnosť života a bytia. On ho chce získať tak, ako zaľúbený svoju milú. A chce žiť v ňom. Lebo božia milosť je lepšia ako život. Priateľstvo s Bohom je čímsi omnoho úžasnejším ako život na tejto zemi, ako čiste prirodzený ľudský život.
V tom istom liste akoby apoštol vášnivo kričal: „Chcem poznať Krista a silu jeho Zmŕtvychvstania a spoločenstvo s jeho utrpením, podobať sa mu v smrti, a tak dúfať, že dosiahnem vzkriesenie z mŕtvych.” Máme aj my v sebe túto stravujúcu túžbu poznať Krista a skrze neho úplne inú kvalitu nehynúceho života? Chceme poznať Krista? Robíme všetko preto, aby sme ho mohli poznať a podobne ako sv. Pavol všetky ostatné veci považujeme za odpadky, ktoré môžeme zahodiť? Alebo je to presne naopak:
Všetkému dávame prednosť pred ním? Usilujeme sa poznať všetko ostatné a stretnutia s Kristom sa bojíme? Aké je to pomýlené. Kristus je tou najúžasnejšou skutočnosťou Stvoreného i Nestvoreného sveta a my dávame prednosť niekomu alebo niečomu pred ním. Nechcem aby ste išli domov so zlým svedomím ale s predsavzatím: „Chcem poznať Krista, chcem sa ho zmocniť!”
Určite všetci máme jednu výhradu voči Bohu a táto výhrada sa týka smrti a chorôb. A Boh ma tiež výhradu voči nám ľuďom a ta sa označuje slovom „hriech“. A naša výhrada voči Bohu, a jeho výhrada voči nám veľmi úzko súvisia. „Ovocím hriechu je smrť!“ Umierame, nielen preto, lebo niekto kedysi ráz zhrešil. Umierame predovšetkým preto, lebo naša existencia je narušená. Nielen robíme zlo, ale sme zlí, ako to potvrdzuje sám Ježiš: „Vy hoci ste zlí, viete dobre veci dávať svojím deťom…“ My všetci musíme prejsť bránou smrti, aby bol raz koniec tejto narušenej hriešnej existencie. Keby sme neboli narušení, nemuseli by sme tak žalostne schádzať z tohoto sveta.
Boh a smrť to sú dva protiklady, ktoré sa vylučujú.“ Kde je Boh, tam nieje smrť.“ Pretože On je Život. Až do Veľkonočných udalostí to platilo aj opačne: „Kde je smrť‘, tam nieje Boh.“ Toto už po smrti Pána Ježiša neplatí, pretože On zostúpil do našej ľudskej smrti, aby ju premohol, aby nás z nej vyviedol, aby nám vlial novú a živú nádej, že je možné žiť večne. Početné tvrdenia Nového zákona, že Ježiš „vstal z mŕtvych” (1 Kor 15, 20) predpokladajú, že pred svojím vzkriesením sa zdržiaval na mieste pobytu zosnulých. „Preto sa evanjelium zvestoval o aj mŕtvym…” (1 Pt 4,6).
Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiašského poslania, fázou zhustenou v čase, ale nesmierne rozsiahlou svojím skutočným významom, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení. Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili. Ježiš, Pôvodca života, „svojou smrťou zničil toho, ktorý vládol nad smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou” (Hebr 2,14-15). Vzkriesený Kristus má odvtedy „kľúče od smrti a podsvetia” (Zjv 1,18) a „na meno Ježiš” sa zohýna „každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí” (Flp 2, 10).
Na záver jeden príklad, ktorý by nám mohol dobre poslúžiť na to, aby sme sa presvedčili o moci Vzkrieseného Pána. Stalo sa to v Rusku počas hlbokej totality na niektorej dedine. Na dedinu prišiel prednášať ateistický prednášateľ, celá dedina aj so svojím pravoslávnym duchovným musela povinne prísť na prednášku. Keď lektor skončil, provokatívne odovzdal slovo kňazovi, ktorý sa mal k jeho argumentom vyjadriť. Kňaz sa ujal slova a pomaly ale dôrazne prehlásil: „Christus voskres!“ Na to všetci prítomní dedinčania zborovo odpovedali: „Voistino voskres!“ A celá ateistická propaganda vyšla nazmar. Naša viera nevisí vo vzduchoprázdne. „Kristus vstal zmŕtvych“. Aj ja tento dnešný príhovor zakončím tvrdením, ktorého Pravdu, každý môže overiť vo svojom vlastnom srdci: Kristus, vstal zmŕtvych! A na toto zvolanie odpovedzme: Skutočne vstal!