Stav dosiahnutý víťazstvom nad démonmi nazývajú duchovní autori rôzne: U Kasiána je to „čistota srdca“, u Benedikta „pokora“, u Atanáza „ataraxia – vyrovnanosť, sloboda od vecí, oprostenosť“ u Evagria „apatheia – nevášnivosť“. Povieme si ešte o niekoľkých znakoch tohoto stavu, ako vo svojom diele Praktikos popisuje Evagrius: „Ak sa začne intelekt (myseľ) bez rozptyľovania modliť, to signalizuje, že ustáva boj o emocionálnu časť duše – vo dne i v noci.“ Modlitba bez roztržitosti je pre Evagria najvyššou činnosťou ducha. Rozum je úplne pri sebe, nezakalený emóciami. Je schopný nazerať na Boha, emócie nami prestali hádzať sem a tam. Našli sme samých seba, nie v akomsi bezcitnom stave, ale v celkovom ukľudnení vnútra včítane našich citov, ktoré sú teraz úplne zamerané k Bohu.
„Dôkazom nevášnivosti – apatheie je stav, keď rozum – nous začína vidieť svoje vlastné svetlo, keď zostáva pokojný i tvárou v tvár fantazijným obrazom vo sne a na veci nazerá pokojne.“ Rozum vidí vlastné svetlo. Táto myšlienka je podstatnou témou evagrianskej mystiky. V Jungovom slovníku by to znamenalo asi: Človek našiel svoje vnútorne já (ja sám) a je si vedomý svojej osoby. Nesie v sebe obraz svojho vnútorného já. Sloboda od fantazijných obrazov je znamením pre skutočnosť, že sa nevedomie dostatočne začlenilo, takže už nevykonáva žiadny rušivý vplyv.
Oprostené nazeranie na veci popisuje Evagrius bližšie na inom mieste: „Práve tak ako zrkadlo zostáva nepoškvrnené obrazmi, ktoré odráža, zostáva i nevášnivá duša nepoškvrnená vecami tohoto sveta.“ Človek poznáva veci, ale ony v ňom už nevyvolávajú búrku. Dalo by sa povedať: Človek vidí veci, bez toho, aby do nich premietal svoje vlastné city a priania. Je schopný vidieť veci pokojne, bez toho aby ich miešal a kalil svojimi projekciami. Pretože svoje projekcie stiahol, veci v ňom už nerozvirujú city ani pudy, ktoré sa na dne každej projekcie skrývajú. Kto démonov premohol, pre toho je svet od nich zbavený. Démoni už nie sú schopný proti nemu bojovať vecami tohoto sveta. Mních (človek) tieto veci poznáva také, aké sú. Svojím víťazstvom nad démonmi oslobodzuje veci k bytiu sebou samými (Aby mohli byť tým, čím naozaj sú).
„Duša získala nevášnivosť (apatheia), ak je bez vášni nielen k veciam, ale je bez nepokoja (ataraxos) i vzhľadom ku spomienkam.“ Usporiadaný teraz nie je len vzťah k prítomným veciam a ľudom, ale aj k minulosti. Kto zvíťazil nad démonmi, uzdravil tým zároveň aj svoju minulosť, svoju životnú cestu. Spomienky už nie sú ranami, ktoré neustále bolestne víria problémy, nie sú už príčinami projekcii človeka, ale sú uzdravené a nepôsobia preto už zmätok, zahorklosť ani nevraživosť. Všetky pocity nenávisti a horkosti, ktoré sme si vybudovali ako obranné mechanizmy na utrpené urážky, boli vypustené na Božie Svetlo a tak ich Boh mohol uzdraviť. Už viac nemrzačia náš život. Stratili svoju účinnosť. Minulosť bola prijatá. Tak už ju démoni nemôžu využívať, aby nám nahnali strach, vyvolali rozladenie, hnev alebo smútok. Minulosť je uzdravená a preto sa môžeme k Bohu modliť bez rozptýlenia. V modlitbe sa už nevynárajú spomienky na vlastné zranenia, aby nás vzdialili od Boha. Sme schopní byť celkom prítomní a úplne sa otvoriť prítomnému Bohu.
Záver: Z toho, ako boj s démonmi popísali Evagrius Pontský, sv. Atanáz a sv. Kasián poznávame, že staroveké mníšstvo malo mohutnú skúsenosť v zachádzaní so zlom, v zachádzaní s tieňom, s obsahom nevedomia (podvedomia). Mnísi dokázali pomenovať ohrozenia, ktoré im z nevedomia (podvedomia) hrozili. Nerobili jednú chybu, ktorú robíme my sami, že neriešime svoje problémy ani s ľuďmi ani pred Bohom. Všetko zlo, čo sme zažili, zatláčame do podvedomia bez ventilu úprimnosti voči Bohu i voči ľudom. Potom sa z nás stávajú nie ľudia milujúci ale do slova a do písmena tvrďasi, nemilosrdný, bezcitný, neurotický. Keď sa pozrieme na seba samých, zistíme, že nepôsobíme až tak príťažlivo na pohanov našej doby, aby ich to medzi nás tiahlo. Nie sme ľudia, ktorí sú príťažliví kvôli vyrovnanosti svojho života.
Často sú ľudia, ktorí chodia do kostola, podobný sudu pušného prachu. „Pozor nedotýkať sa.“ Vypadajú pekne, pretože na omši hovorí len kňaz, ale keď sa niekedy navodí v kostole atmosféra, že sa jednotlivci začnú otvárať sme zhrození nad ich životnými postojmi. Často sú naši ľudia tak zranení, že najmenší, čo i len slovný dotyk vyvolá u nich neprimeranú reakciu. Ideálom našich ľudí sa stala „bezvzťahovosť“: „Čo ťa do mňa Ježišu, prišiel si nás zahubiť?“ Toto je veľmi častá reakcia aspoň vo vnútri duše veriaceho človeka na Slovo kňaza.
Pán Ježiš hovorí: „Dávajte pozor ako počúvate!“ Keby ste boli v našom postavení kazateľov, veľmi často by ste sa stretli s javom, čo všetko ľudia vo vašej kázni počujú. Ešte dobre, že si kázeň obyčajne píšem. Pri počúvaní je veľké nebezpečenstvo projekcie. Premietame do druhého svoj svet a nepočujeme to, čo on skutočne hovorí, ale to, čo nejako chceme počuť. Na začiatku sme si hovorili, že jeden znak víťazstva nad démonmi je sústredenosť, neroztržitosť. Roztržitosť je znakom toho, že náš vnútorný svet nie je uzdravený, že je v ňom veľa nevyriešených vecí. Roztržitý človek nielen že nie je schopný sa modliť, ale nie je schopný ani počúvať.
Často chceme žiť svoj kresťanský život z ilúziou, ktorú nám Pán Boh nedal, s ilúziou o „dobrom človeku, ktorý sa volá Ja“. Samozrejme ak som ja, dobrý človek, tak sú všetci okolo mňa zlí, pretože mi nespravodlivo ubližujú, ale ak pochopím, že som človek hriešny, že som tak zlý, že Boh musel nado mnou vyniesť rozsudok smrti, že my všetci sme v podstate odsúdení do vyhnanstva a na smrť, až natoľko sme zlí a nebezpeční pre celý vesmír, až keď toto pochopím, vtedy sa ináč začnem dívať na Božiu výchovu v mojom živote. Potom skončím so sebaľútosťou. Izák z Ninive učí: „Kto vidí svoj hriech, je väčší ako ten, kto videl anjela.“
Ale vráťme sa k Evagriovi. Starovekí mnísi nepotlačovali zlo v sebe, ale ho priznávali pred sebou, pred druhými a predovšetkým pred prítomným Bohom. Na svojej ceste k Bohu prežívame vždy znovu a znovu fascináciu zlom, zakúšame ako sa nás snaží okúzliť. Psychológia popisuje aké psychické a fyzické javy sa sa pri tom odohrávajú. Čo alebo kto za touto fascináciou stojí – ono tajomstvo zla, ktoré sa odráža vo všetkých náboženstvách, filozofiách a mýtoch všetkých národov, to sa psychologickému bádaniu trvalo vymyká.
Jazyk starých mníchov si nenárokuje na dokonalé vedecké preniknutie týchto javov, snaží sa človeku podať pomocnú ruku, aby s nimi dokázal správne zachádzať. Jung sa domnieva, že mnoho neurotických porúch je spôsobených tým, že v našom nevedomí existujú obsahy, pre ktoré dodnes nemáme pomenovanie. Sú teda neosloviteľné a nevypovedateľné, preto nemôžu vystúpiť do vedomia a pôsobia na naše vedomie rušivo. Pokiaľ mnísi hovoria o boji s démonmi a nazývajú menom rôzne pokušenia, pudy a emócie včítane ich príčin, rozväzujú tým jazyk obsahom, ktoré sú ukryté v podvedomí každého človeka a ovplyvňujú odtiaľ jeho vedomie. Jung považuje za správne a nášmu psychickému zdraviu užitočné, že i dnes hovoríme pri jednaní s podvedomím (nevedomím) v náboženských pojmoch, pretože nám to pomáha previesť nevedomé obsahy do vedomia a tam ich ozrejmiť a zintegrovať. Pokiaľ k tomu totiž nepríde, začne ich veľmi často silná energia pretekať do vedomia a zvýši ich intenzitu na chorobný stupeň. Vznikajú tak zdanlivo nepodložené fóbie a obsesie, strachy, nutkavé predstavy, chorobné odpory, tak isto i prepjaté názory, zvýšená precitlivelosť (idiosynkrásia), hypochondrické predstavy a intelektuálne perverzity, ktoré sa maskujú podla okolností sociálne, náboženský či politický.
Mnísi pri svojom popise zápasov s démonmi rozväzujú jazyk skutočnosti, ktorej musíme čeliť všetci. Na ceste k Bohu zakusujeme, že nás mnoho z toho, čo prechovávame vo svojom vnútri, chce od Boha vzdialiť. Nesieme v sebe pudy, žiadostivé túžby, prehnane potreby, mocenské chúťky, negatívne city, ktoré nás robia slepými na skutočnosť, máme v sebe i prudké afekty, ktoré nás mätú a skresľujú náš pohľad na Boha. Mnísi zakúsili, a poznali, že sa k Bohu nedostaneme, pokiaľ sa s týmito pudmi a emóciami nestretneme, nevyrovnáme. A nie je možné ich potlačovať, je nutné si ich priznať a naučiť sa s nimi zachádzať.
Styk so zlom pritom prijíma rôzne formy – niekedy ich do seba vpustíme, aby sme ich mohli presne pozorovať a následne i premôcť. Inokedy existuje jediná možnosť, jednoducho povedané, negatívnu skutočnosť odrezať, démona vyhnať. Potreby ohlasujúce sa v pudoch si musíme priznať a priznať im správnu mieru. So svojimi túžbami a afektami musíme hovoriť, aby sme mohli do nich priniesť poriadok. Potom už nebudú tvoriť prekážku v našom úsilí otvoriť sa Bohu, dať sa viesť a premeniť Božiemu Duchu.
Je úplne jedno, ako všetky tieto prekážky, ktoré nás zdržujú od Boha a tým zároveň od nášho sebauskutočnenia, nazveme. Podstatné je aby sme sa im postavili na odpor a nepodľahli pokušeniu vôbec ich nebrať na vedomie vo svojom pomýlenom idealizme alebo ich potlačovať. Skúsenosť starovekých kresťanov nám pomôže rozlíšiť pokušenie a nájazdy zla, dopomôžu nám k víťazstvu nad všetkým tým, ak budeme zo všetkých síl zápasiť o vnútornú čistotu a bezpodmienečnú otvorenosť voči Bohu, aby sa naše srdce stále viac otváralo Božiemu Duchu a Božej Láske.