Čítanie z Prvej knihy Kráľovskej ukazuje na jedno nebezpečenstvo, ktoré sa často objavuje v duchovnom živote. Prorok Eliáš takto charakterizuje túto chorobu: „Dokedy budete kuľhať na dve strany? Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, choďte za tým!“
Pán Ježiš trochu iným spôsobom formuluje tú istú požiadavku: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom!“ Nie je to dobre možné ani v bežnom živote. Možno v divadelnej hre: „Sluha dvoch pánov.“ Ale to je komédia.
Aj my žijeme často v tomto pokuľhávaní. Každý hriech nás usvedčuje, že sme neboli úplne na strane Boha.
Sluha dvoch pánov z divadelnej hry slúžil dvom pánom, ktorí si v zásadných veciach neprotirečili a ani nestáli proti sebe, ale my často chceme slúžiť Bohu i mamone, Ježišovi i diablovi. A toto je nebezpečné.
Každý z týchto ma inú cestu nasledovania a odlišný cieľ. Nemôžeme nasledovať obidvoch, lebo ich cesty majú opačný smer.
Keď Eliáš odhalil hriech svojho národa, ľud mlčal, pretože to bola pravda i keď veľmi nepríjemná. V dobe Eliášovej to bol problém pravého kultu. Nie je jedno, či sa obetuje Baalovi, alebo Bohu Izraela.
Možno si ľudia v jeho dobe hovorili, „boh ako boh“ všetko jedno. A to práve vôbec nie je jedno. Existuje len jeden pravý a živý Boh, ktorý zázrakom odpovedá na vzývanie. Žiadny iný Boh okrem neho neexistuje.
Ak chceme, aby naša modlitba bola vyslyšaná, musí byť adresovaná tomuto živému a pravému Bohu Izraela. Navonok sa môžu zdať kňazstvo i obrady zhodné, ale vnútorné zameranie je úplne iné. To isté vnútorné zameranie je dôležité aj pri prinášaní obeti.
Starovekí ľudia poznali tajomstvo, že Nebeská brána sa otvára kľúčom obety. Boli schopní, na rozdiel od nás, prinášať veľké obete. Keď si len uvedomíme, koľko dobytka bolo rituálne obetovaného v Jeruzalemskom chráme, alebo v iných chrámoch staroveku.
A predsa nie je jedno, či to robím z lásky, alebo z iného dôvodu. Či sa postím z lásky k Bohu, alebo mi ide predovšetkým o moju líniu. Vonkajším udalostiam dáva hodnotu ich vnútorné zameranie.
Znakom Živého Boha je skutočnosť, že odpovedá na úprimné vzývanie. Náš Boh je bohom zázrakov. Boh nám rozumie vtedy, keď sa mu prihovárame jeho rečou a tou je Božie Slovo.
Často máme zážitok nevyslyšaných modlitieb, preto lebo sa nemodlíme správne a nemodlíme sa ani k pravému Bohu. Boh našich predstáv nie je zhodný so skutočným Bohom.
Prví kresťania sa dovolávali Boha, o ktorom vedeli, že je to Otec nášho Pána Ježiša Krista. Dovolávali sa k Bohu, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista.
Eliáš svoju prorockú akciu zakončuje modlitbou za Izrael: „Pane, Bože Abraháma, Izáka a Izraela, dnes ukáž, že ty si Boh v Izraeli a ja som tvoj služobník a že som toto všetko urobil na tvoje slovo! Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma, nech sa tento ľud dozvie, že ty si Pán, Boh, a že ty si obrátil ich srdce späť!“
Máme chuť nasledovať proroka Eliáša v jeho mocných činoch, ktorými poslúžil Bohu i svojmu národu? Sme vo veľkom pokušení zvolávať oheň z neba?
Eliáš nezvolával oheň z neba na ľudí, ale na obetu, ktorú priniesol. Aby ju Boh prijal, aby sa stala znamením, ktoré by rozsvietilo plameň viery v národe.
Záver čítania je výkrik obrátenia: „Len Pán je Boh! Len Pán je Boh!“