Starý zákon považoval za hriech krivú prísahu. Krivá prísaha sa aj v kresťanskom vedomí radí medzi závažné a ťažké hriechy. Prisahať znamená „dovolávať sa Boha za svedka pravdivosti svojho tvrdenia“. V podstate môže v správnom slova zmysle prisahať iba človek veriaci, teda ten, kto v Boha verí a kto ho považuje za posvätnú hodnotu. Prisahá sa vždy na vyššiu hodnotu, ako je človek sám.
Naša reč má byť jednoduchá: „Ale vaša reč nech je áno – áno, nie – nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ Veľmi jednoduché a zároveň veľmi zložité, hovoriť všade len áno alebo nie. Veď celá ľudská chytrosť je založená na tom, ako povedať áno, aby to áno nebolo. Jedine deti a blázni, teda ľudia mentálne nerozvinutí alebo duševne chorí dokážu hovoriť pravdu s jednoduchosťou malého dieťaťa. Človek, ktorý chce pravdu hovoriť, musí zabudnúť na seba. Pravda môže veľmi často priniesť utrpenie.
Druhé prikázanie zakazuje krivú prísahu. Prisahať alebo zaklínať sa znamená, že pozývame Boha za svedka na dosvedčenie svojho tvrdenia. To znamená, že sa dovolávame Božej pravdivosti ako záruky svojej vlastnej pravdovravnosti. V prísahe sa prepožičiavame Pánovo meno: „Pána, Boha svojho, budeš sa báť, jemu budeš slúžiť a len v jeho mene budeš prisahať” (Dt 6,13). Zavrhnutie krivej prísahy je povinnosťou voči Bohu. Boh ako Stvoriteľ a Pán je vzorom každej pravdy. Ľudská reč sa môže zhodovať s Bohom, alebo sa mu protiviť, pretože Boh je pravda sama. Ak je prísaha pravdivá a podľa zákona, stavia do svetla vzťah ľudského slova k Božej pravde. Krivá prísaha pozýva Boha, aby dosvedčoval klamstvo. Krivoprísažní je ten, kto pod prísahou dáva sľub a nemá v úmysle zachovať ho, alebo kto sa nepridŕža toho, čo pod prísahou sľúbil. Krivá prísaha znamená ťažký nedostatok úcty voči Pánovi každého slova. Ak sa niekto zaručí prísahou, že vykoná nejaký zlý skutok, dostáva sa do protikladu so svätosťou Božieho mena.
Ježiš vysvetlil druhé prikázanie v reči na vrchu. Ježiš učí, že každá prísaha obsahuje vzťah k Bohu a každá prítomnosť Boha a jeho pravdy sa musí uctievať v každom slove. Diskrétnosť pri odvolávaní sa na Boha v reči ide ruka v ruke s úctivou pozornosťou voči jeho prítomnosti, ktorú každou svojou výpoveďou potvrdzujeme alebo hanobíme.
Podľa svätého Pavla: „A čo vám píšem, hovorím pred Bohom, že neklamem“, cirkevná tradícia pochopila Ježišove slová tak, že sa nestavajú proti prísahe, ak sa koná z vážnej a spravodlivej príčiny napríklad pred súdom. „Prísaha, to znamená vyslovenie Božieho mena ako svedka pravdy, sa môže uskutočniť len v záujme pravdy, zo znalosťou veci a podľa spravodlivosti”. Svätosť Božieho mena vyžaduje, aby sme sa neutiekali k nemu v malicherných záležitostiach a neprisahali za okolností, v ktorých by sa prísaha mohla chápať ako schvaľovanie moci, ktorá žiada neoprávnené požiadavky. Keď prísahu žiadajú nelegitímne občianske autority, môže sa odmietnuť. A tak treba urobiť, aj keď sa požaduje pre ciele, ktoré sú v rozpore s dôstojnosťou osôb alebo cirkevným spoločenstvom.
Ak sa osočovanie, ktoré je v rozpore s pravdou, vyhlasuje verejne, nadobúda osobitnú závažnosť. Pred súdom sa stáva falošným svedectvom. Ak sa potvrdí prísahou, je to krivá prísaha. Podobné spôsoby konania majú následok „odsúdenie nevinného“, oslobodenie skutočného vinníka alebo zvýšenie trestu, ktorý má postihnúť obžalovaného. Ťažko poškodzujú vykonávanie spravodlivosti a správnosť súdnych rozhodnutí.