Zdravas, Paní, svätá Kráľovná, svätá Matka Božia Mana, ty si Panna, ktorá sa stala Cirkvou. Ty si vyvolená od Najsvätejšieho Otca z nebies, teba posvätil so svojím Najsvätejším milovaným Synom a Duchom svätým, Utešiteľom, v tebe bola a je celá plnosť milosti a všetko dobro.
Zdravas, jeho palác, zdravas, jeho svätostánok, zdravas, jeho dom, zdravas, jeho rúcho, zdravas, jeho služobnica, zdravas, jeho Matka. (PoM)
Vždy, keď sa František zahľadí na celosť tajomstva Boha a jeho diela vo svete (ako v dvoch predchádzajúcich meditáciách), vždy sa pred ním objaví aj postava Panny Márie. Je ako deliaca čiara medzi pred a po, brána, ktorou vstupuje do sveta Spása.
Jej meno, Mária, František obopína prívlastkami a prístavkami, ktoré podtrhujú jej dôstojnosť: je slávna, najblaženejšia, vždy Panna, svätá (NReg 23,3; 2LVer 4,5).
Okrem týchto prezentácii zasadených do dejín spásy (František nemôže hovoriť o spáse skrze Krista bez zmienky o Panne Márii na jej mieste, ktoré je veľké) sú jej výslovne venované dva krásne texty. Prvý je spev úžasu a chvály nazývaný Pozdravenie blahoslavenej Panne Márii. Neobsahuje žiadnu prosbu, žiadnu chválu, žiadne ďakovanie, len dokonale odpútané nazeranie, zamilovane sústredené na svoj predmet.
Prvá veta začína latinským ave (preloženým ako zdravas) a hromadí štyri mená: Pani, Kráľovná, Panna a Matka, kvalifikované adjektívom svätá. František sa na Pannu Máriu, Paní a Kráľovnú, obracia s veľkou zdvorilosťou a úctou. Veď to nie je žena ako iné, ale svätá Božia Rodička (Genitrix, grécky Theotokos); odtiaľ pramení jej nezrovnateľná dôstojnosť. František ju vidí v majestáte románskej madony.
Božia rodička je tiež Pannou, ktorá sa stala Cirkvou. Maria je pre Františka predzvesť, predobraz a ikona cirkvi: čím ona už je, tým sa cirkev má stať.
Slovo cirkev má vo francúzštine dvojaký význam: obec veriacich a budova, v ktorej sa táto obec zhromažďuje (dom cirkvi, hovorievalo sa v predošlých dobách). V našom texte sa obidva významy prelínajú. Ako Boží ľud a jej predchodca vo viere, Abrahám, bola i Panna Mana vybraná. Vyvolil si ju Najsvätejší Otec z nebies, ktorý má vo všetkom iniciatívu, pretože je princíp a počiatok všetkého.
Od vyvolenia prechádza František k posväteniu. Obraz cirkvi ako Božieho ľudu sa mení v obraz Božieho domu. Tento chrám, ktorým je Mária, je svätený počas veľkej slávnosti, pri ktorej koncelebruje Otec, jeho Najsvätejší milovaný Syn a Duch svätý, Paraklét. Dôvod Máriinho vyvolenia a posvätenia spočíva v tom, že je chrámom, v ktorom spočíva celá plnosť milosti a všetko dobro. V tejto súvislosti nie je možné nespomenúť si na Zvestovanie (Lk 1,26—38), keď Otec vysiela svojho posla k milosti plnej Márii a zatieňuje ju Duch svätý, aby v sebe nosila Božieho Syna, ktorý je všetko dobro.
Pretože František stotožňuje Máriu a cirkev, text prechádza od jedného k druhému. Čo sa hovorí o Márii, platí i o cirkvi a naopak. Rysy prisudzované Márii je možné objaviť aj v cirkvi. Maria je anticipovaním – uskutočnením toho, čím cirkev plne bude na konci časov. Keď František nazýva Máriu Pannou, ktorá sa stala cirkvou, dáva tak obidvom nielen rovnaké tituly ale rovnako vníma aj ich vnútornú skutočnosť, ich konečné tajomstvo.
František zrazu prechádza od kontemplácie veľkosti Panny Márie, danej jej vzťahmi s Bohom – s celou Najsvätejšou Trojicou, k vyjadreniu svojho obdivu. Kvôli tomu siaha po poetickom jazyku. Pannu Máriu pozdraví šiestimi rôznymi menami, vždy s ave na počiatku. Prvé tri sú spojené s predstavou stavby. Máriu postupne vidí ako palác, budovu priestrannú a skvelú; ďalej ako svätostánok, posvätný stan v púšti, prístrešie archy zmluvy; a konečne ako dom, pokorný a dôverne známy príbytok každodenného života. Mária je tiež šat, neposkytuje teda len prístrešie a steny ako budova, ale Boha oblieka, odieva ho svojím človečenstvom, aby ho zjavila, ochránila a ozdobila.
Posledné dve pomenovania sú už z tradičného slovníka: služobnica a matka. Služobnica je jediné označenie, ktoré si Mana sama dáva, a to pri Zvestovaní (Lk 1,38) a v Magnifikate (Lk 1,48). Ostatní ju nazývajú Paní a Kráľovná, ona sa však vidí len ako služobnica, to je jej chvála. Matkou Máriu po prvý raz nazvala jej sestrenica Alžbeta (Lk 1,43) Hľa, matka môjho Pána… Preto ju zaplavuje celá plnosť milosti a prebýva v nej všetko dobro, teda jednorodený Syn, plný milosti a pravdy(Jn 1,14).
Tento text (je to vôbec modlitba?) nám stavia pred oči pôsobivý výjav: Theotokos, ktorej tvár je tvárou cirkvi tiež panenskej, tróni, avšak v pozícii služobnice a Otec so Synom a Duchom ju pomazávajú a korunujú, Takto sa Františkovo čisté srdce norí do žiarivých hlbín tajomstva pokornej Márie.
Maria je spojená so svojím Synom, Otcom a s Duchom, napriek tomu ďalej patrí k „početnému zástupu svedkov“. Je jeho stredom. Vypovedá o tom tato pasáž Nepotvrdenej rehole: „Pre tvoju lásku pokorne prosíme najslávnejšiu, najblaženejšiu vždy panenskú Matku Máriu, blaženého Michaela, Gabriela a Rafaela a všetky chóry blažených. serafínov, cherubínov, trónov, panstiev, kniežat, mocnosti, síl, anjelov a archanjelov. blaženého Jána Krstiteľa, Jána Evanjelistu, Petra, Pavla, blažených praotcov, prorokov, neviniatok, apoštolov, evanjelistov, učeníkov, mučeníkov, vyznávačov, panien. blažených Eliáša a Henocha a všetkých svätých, ktorí boli, budú a ktorí sú, aby ti vzdávali vďaky.. tak, ako sa páči Tebe Bohu Najvyššiemu a Pravému, Večnému a Živému, s tvojím milovaným Synom. našim Pánom Ježišom Kristom a svätým Duchom Paraklétom, na veky vekov. Amen. Aleluja.“ (NReg 23,6)
František tu vzýva „nesmierny zástup všetkých svätých“ a nalieha na nich, aby pre Božiu lásku vzdávali vďaky Otcovi, Synovi a Paraklétovi. Prosba je to dozaista ojedinelá. Františka k nej priviedlo konštatovanie ľudskej neschopnosti ospevovať Boha tak, ako mu právom náleží. Preto sa obracia ku svedkom, ktorí už dosiahli skutočný život a poznanie.
Mária tejto slávnej nebeskej liturgii predsedá. Okolo nej sa tiesní nebeský duchovia, z ktorých traja sú známi po mene: Michael, Gabriel a Rafael, ostatní sú zoskupení v biblických deväť chórov.
Medzi svätci je na prvom mieste menovaný „najväčší z ľudí Ján Krstiteľ, sprevádzaný Miláčikom Pána Janom Evanjelistom. Ten je tu uvedený pred Petrom a Pavlom, ktorí bývajú v obvyklom poradí prví. František si asi spomenul na svoje krstné meno Ján. Potom sa už v bežnom litaniovom usporiadaní snaží zachytiť všetky podoby kresťanskej svätosti. Nezabúda ani na časové rozdelenie: litánie cez prítomnosť prepojujú minulosť s budúcnosťou: ktorí boli, budú a ktorí sú. Dve nezvyklé mena, Eliáš a Henoch, evokujú sväté posledných dní: tí, ktorí nezomreli (Gn 5,24; 2 Kron 2,11), sa majú vrátiť na konci časov a umierajúci ich vzývajú ako svedkov budúceho života.
Kontemplácia tajomstva Panny Márie v Božom pláne nám umožňuje lepšie vidieť, ako sa v Márii prelínajú dve dimenzie: na jednej strane trojičné hlbiny, na druhej prítomnosť uprostred ľudí. To s ňou, s Ježišovou matkou (Sk 1,14)) máme vytrvať v modlitbe, ktorá je predovšetkým dobrorečením, chválou a ďakovaním.