V dnešnom evanjeliu nám Ježiš vo svojich blahoslavenstvách predkladá akýsi ústavný zákon Božieho Kráľovstva. Zjavuje nám inú stupnicu hodnôt. Je zvláštne, že hierarchia tejto stupnice je v protiklade s tým, o čo sa usilujú ľudia v tomto svete. Ak blahoslavenstvá číta niekto, kto sa vie v tomto svete „pohybovať“, skutočne sa mu môžu zdať a asi aj zdajú bláznovstvom. Blahoslavenstvá nie sú vyslovené v duchu tohto sveta, ale v Duchu Svätom. Či sme občanmi Božieho kráľovstva alebo ešte stále ľuďmi tohto sveta, poznáme práve podľa toho, nakoľko sa dokážeme stotožniť s blahoslavenstvami.
Blahoslavenstvá zobrazujú stavy, ktoré ľudia žijúci v tomto svete nehľadajú, nemilujú a neuznávajú. Napr. chudoba? Kto ju v tomto svete propaguje a po nej túži? Hľadajte v novinách články o dobrovoľnej chudobe? Nenájdete. A predsa, jedine ona, môže zachrániť svet pred ekologickou katastrofou. V záujme zachovania života a zdravia na zemi je potrebné, aby sa človek dobrovoľne uskromnil. Podobne plač, tichosť, smäd po spravodlivosti, milosrdenstvo, čistotu srdca, šírenie pokoja, prenasledovanie pre spravodlivosť, potupenie pre Krista. Je to úplne iný pohľad na to, ako sa stať úspešným. Mohli by sme povedať: Blahoslavenstvá nám odhaľujú, kto je úspešný v Božích očiach.
Ježiš hovorí: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Kto sú títo chudobní v duchu? Chudobní sú opakom bohatých. Hlavným znakom bohatstva je sebestačnosť a z toho vyplýva sebadôvera. Myslím si, že v oblasti materiálnej má toto blahoslavenstvo na mysli ľudí, ktorí sú vnútorné slobodní od bohatstva, od hmoty, ľudí ochotných opustiť hocikedy tento svet, keď Pán zavolá. „Ako ťažko vojde bohatý do Božieho Kráľovstva.“ Nie preto, že by sa nezmestil cez nebeskú bránu, ale preto, že jemu je milšia zem i s jej bohatstvom a rozkošami ako Božie Kráľovstvo. To je jeden druh bohatstva, ktorý bráni vstupu do Božieho Kráľovstva.
Avšak bohatstvo môže byť aj duchovné. Niektorí exegéti dávajú chudobe v duchu ešte iný a možno pôvodnejší význam: „Blahoslavení, ktorí stoja pred Bohom s prázdnymi rukami, ktorí nemajú vedomie záslužnosti pred Bohom.“ Vedomie toho, kto som ja. Vedomie toho, čo som všetko dobré urobil. Neuznanie toho, že všetko skutočné dobro pochádza od Boha. A týmto druhom bohatstva trpia mnohí veriaci. Chýba im poznanie, že sú hriešni ľudia, ktorí si pre svoj pomýlený spôsob života a hriešne bytie zasluhujú peklo. Nemajú v sebe postoj kajúceho lotra na kríži, že keď trpia, tak trpia spravodlivo, ale pýtajú sa, prečo práve ja, ktorý som bol taký dobrý, musím trpieť? Nejde o to, aby sme dobro nerobili, ale ide o to, aby sme si stále uvedomovali narušenosť svojej existencie, ktorá k tomu, aby bola skutočne dobrá, potrebuje Boha.
Ježiš prikazuje svojím učeníkom, aby mu dali prednosť pred všetkým a pred všetkými a navrhuje im, aby sa zriekli všetkého, čo majú, pre neho a pre evanjelium. Príkaz odpútať sa od bohatstva je záväzný pre vstup do nebeského kráľovstva. Všetci veriaci v Krista, a nielen my rehoľníci, sa majú snažiť správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku.
Sv. Gregor Nyssenský vyslovil myšlienku: „Domnievam sa, že Božie Slovo nazýva chudobou v duchu dobrovoľnú pokoru ducha a ako príklad tejto pokory nám apoštol predkladá chudobu Boha, keď hovorí: „Ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným.“ Ježiš si sťažuje na bohatých, lebo nachádzajú svoju útechu v hojnosti majetkov.“ Sv. Augustín hovorí: „Nech teda pyšní vyhľadávajú a obľubujú pozemské majetky: Blahoslavení však chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“. Odovzdanosť do prozreteľnosti nebeského Otca oslobodzuje od ustarostenosti o zajtrajšok. Dôvera v Boha pripravuje človeka na blahoslavenstvo chudobných. Oni uvidia Boha.
Pozrime sa na ďalšie z Ježišových blahoslavenstiev: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ Ak prežívame tento svet ako svoj domov a cítime sa tu dobre, nevieme o čom je v tomto blahoslavenstve reč. Ak si však stále uvedomujeme, že „žijeme vo vyhnanstve, ďaleko od Pána“, ak berieme vážne biblickú zvesť o raji, kde bol človek zjednotený s Bohom a ak touto odlúčenosťou trpíme, hovorí toto blahoslavenstvo aj o nás.
Ako je možné zmocniť sa Ducha Blahoslavenstiev a teda aj Ducha Svätého? Predovšetkým je potrebné uveriť s istotou Božiemu Slovu. Uveriť, že toto sú hodnoty, ktoré uznáva Boh, náš Stvoriteľ a Vykupiteľ. Musíme ku svojmu životu pristaviť inú stupnicu hodnôt, ako nám ponúka svet. Viera nás učí dívať sa na svet Božími očami. Ak uveríme blahoslavenstvám, dostaneme zvláštnu schopnosť radosti, ktorá je nezávislá na vonkajších okolnostiach. Tak ako to čítame o apoštoloch: „Oni odchádzali natešení z Veľrady, že mohli trpieť pre meno Ježišovo“. Istota viery a poslušnosť Božiemu Slovu vedie k radosti a jasotu uprostred súženia. K radosti, ktorá nepochádza z citov ale z viery. Radosť v utrpení. Človek, ktorý žije v Duchu Božieho Kráľovstva a teda v Duchu Blahoslavenstiev, úplne ináč vidí a hodnotí svet a jeho udalosti.
Možno nás niekto bude podozrievať, že utekáme od reality tohto sveta. Z Božieho zjavenia vieme, že tento svet netvorí celú realitu. Súčasne so svetom je tu Božie kráľovstvo. Viditeľný svet tvorí len čiastočnú realitu. A podľa biblickej teológie je tu ešte Boh = „Nadskutočno“. Boh je nezrovnateľne reálnejší ako tento svet. On je duchovnou príčinou a základom všetkého hmotného.
Na záver vypočujme kratučké napomenutie od sv. Františka: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Je mnoho tých, ktorí sú horliví pri modlitbe a bohoslužbe a ukladajú svojmu telu mnoho pôstov a umŕtvovania, pohoršujú sa však pre jediné slovíčko, ktoré sa zdá pôsobiť krivdu ich ja, alebo pre nejakú vec, ktorú im niekto vezme a hneď sa nad tým rozčuľujú. Tí nie sú skutočne chudobní v duchu; lebo, kto je skutočne chudobní v duchu, nenávidí sám seba a miluje i tých, ktorí ho bijú do tváre.
Pán povedal Adamovi: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobrého a zlého nejedz.“ Z každého rajského stromu teda mohol Adam jesť a nezhrešil, dokiaľ sa neprevinil proti poslušnosti. Lebo ten je zo stromu poznania dobrého a zlého, kto si privlastňuje svoju vôľu a vychvaľuje sa všetkým tým dobrom, ktoré Pán v ňom hovorí a pôsobí a tak sa mu našepkávaním diabla a prestúpením, zákazu dostáva ovocia poznania zla, za to neujde trestu.“