Bratia a sestry, dnes začíname čítanie druhého listu apoštola Pavla Korinťanom. Skúsme sa pozrieť na jeho teologické bohatstvo. Na začiatku sa apoštol predstavuje: „Pavol, z Božej vôle apoštol Krista Ježiša, a brat Timotej Božej cirkvi v Korinte aj všetkým svätým v celom Achájsku:“ Pavol prízvukuje, že nie je apoštolom zo svojej ľudskej vôle, ale z Božej vôle. I keď nepatril medzi dvanástich apoštolov, ktorí k tejto úlohe pozval sám Ježiš počas pozemského života, predsa sa môže nazývať „apoštol Krista Ježiša“, lebo sa mu zjavil a ho k apoštolátu povolal oslávený Ježíš.
Ešte v inom zmysle môže sám seba označiť za apoštola Krista Ježiša, pretože jeho apoštolát spočíva v ohlasovaní Krista Ježiša, Života ľudskej duše. Ježiš je Život, ktorý má svoju vitalitu. Ak ho ako svoj život príjmeme, prejaví sa v človeku, ako darovaná spravodlivosť, ako Láska a z nej prameniace čnosti.
Pavol dáva veriacim v Krista titul „svätý“. Ak sme prijali Krista ako svoj život, máme účasť aj na jeho svätosti. Postupne sa jeho svätosť prejaví i v našom živote a chovaní. Napriek ľudskej hriešnosti, ktorá sa prejavuje i v nás a v celej cirkvi, sme naštepení na Svätý kmeň, ktorým je Kristus. Tento Svätý kmeň má silu znovu a znovu meniť ľudské životy i skrze tú cirkev, ktorá je tvorená hriešnymi ľuďmi.
„Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista.“ Pavol vyprosuje a ohlasuje milosť, ktorá je v Kristovi. Zákon, ktorý bol daný skrze Mojžiša dokázal viesť ľudí k slušnosti, ale milosť je skutočný návrat k Božej dobrote. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď Boha skrze súhlas s Kristom, súhlas s Božím Slovom, prijímame. Milosť vedie k pokoju. Tento pokoj je dôsledkom dosiahnutia dokonalosti. Je to pokoj, ktorý svet nemôže ani dať, ale ani vziať. Je to pokoj v najhlbšej oblasti našej duše. Objavuje sa v človeku, keď trón srdca uvoľní Bohu.
„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy!“ Podobne ako P. Mária i apoštol Pavol, zvelebuje Boha. Človek, ktorý sa pred Bohom a jeho Spásou uzatvára, ma tendenciu k reptaniu voči Bohu a preklínaniu. Človek, ktorý dovolí Bohu pokračovať v jeho Stvoriteľskom diele i po prebudení svojho vedomia a slobody, rastie do zvelebovania Boha. Tento život sa žije vedome a slobodne, vždy keď dáme Bohu prednosť pred sebou. Máme sa stať Božím obrazom a tým sa stávame, keď sa staneme, podobne ako sv. Ignác Antiochijský, bohonosičmi. Máme sa stať nosičmi Boha.
Boh, pre ktorého sme určení je presne charakterizovaní: „Otec nášho Pána Ježiša Krista..“ Sám Ježiš učí: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Ako Boží Syn je presnou podobou Boha Otca. Boh Otec nemá inú tvár ako tvár Ježiša Krista, nemá iní charakter ako charakter Ježiša Krista.
Boh ktorého máme nosiť na tróne svojho srdca je zároveň „Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy.“ Boha nemusíme o jeho milosrdenstvo úpenlivo prosiť, ale máme ho v milosrdenstva napodobovať, „máme byť milosrdní, ako je On sám“. Boh je nazývaný „Otcom milosrdenstva“, lebo plodom Božieho Otcovstva je Milosrdenstvo, ktoré sa prejavuje v dare Božieho Syna. Milosrdenstvo je jeho podstatou, pretože každý plodí zo svojej podstaty. A toto nám dáva poznať Boha, ako zdroj a prameň všetkej útechy.
„On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás.“ Ako nás potešuje Boh? Nie je dobré, keď naša viera stojí na citoch, to znamená, keď sa mám dobre, verím, ale keď prežívam akési súženie, pochybujem, prestávam veriť. Ale je dobré, keď naše city stoja na viere a viera sa opiera o stálosť božieho Slova. Nie city nesú vieru, ale viera nesie city. City sú takto v moci viery a nie nálad. Ovocím viery je jasot, ktorý je založený na Božom prísľube, dokonca môžeme povedať na Božej výzve: „Radujte sa a jasajte v ten deň, lebo máte hojnú odmenu v nebi.” Takáto viera je dôsledkom prijatia Ducha Svätého. Duch Svätý nám dáva istotu v Božom Slove.
Je to zvláštne, „Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha.“ Možno teraz lepšie pochopíme túžbu sv. Františka po mučeníctve. Lebo ako sa v nás rozmnožuje Kristovo utrpenie, tak (teda úmerne tomu) sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha.
„Ak sme teda sužovaní, je to na vašu potechu a spásu; ak sme potešovaní, je to vám na potešenie, ktoré sa prejavuje v znášaní takých istých utrpení, aké znášame aj my. (potešenie a to pôsobí, že trpezlivo znášate také isté utrpenie, ako aj my znášame).” Túto myšlienku, by sme mohli vyjadriť aj ináč. Nikdy nás neopúšťa vedomie, že „všetko napomáha k dobrému, tým ktorí milujú Boha“.
„A naša nádej, vzhľadom na vás, je pevná, veď vieme, že ako máte účasť na utrpeniach, tak budete mať aj na úteche.“ Žijeme v očakávaní „blaženej nádeje”. Položme k svojmu životu, tento obrátený hodnotový rebrík (stupnicu) a začneme sa tešiť zo všetkých tých situácii, ktoré sme do teraz chápali len ako deptajúce a nás ochudobňujúce. V Božích očiach má cenu sebazápor a obeta!