Dnes sme počuli z úst Pána Ježiša: „Počuli ste prikázanie: „Nescudzoložíš.“ Ale ja vám hovorím: Každý, kto žiadostivo hľadí na ženu, už s ňou vo svojom srdci scudzoložil.“ Pán Ježiš nám chce ukázať, že hriech začína už v srdci. Hriechom je už nesprávna túžba a preto sa má človek umŕtvovať už vo svojich túžbach. Túto oblasť veľmi často vo svojom duchovnom zápase zanedbávame a preto aj často hrešíme. Koreň hriechu je v nesprávnej túžbe. Preto je potrebné odovzdať Bohu na uzdravenie i svoje túžby.
Ľudové príslovie hovorí: „Čo oko nevidí, to srdce nežiada!“ Túžba vzniká prostredníctvom videného. Muž je v tejto oblasti veľmi zraniteľný tvor, pretože na rozdiel od ženy ho vzrušuje už vizuálny vnem. Vzrušuje ho to, čo vidí. Vyžaduje to určitú mravnú vyspelosť, aby dokázal vidieť a súčasne nežiadostiť. Ženy by mali mužom pomáhať tým, že ich nebudú zbytočne provokovať výstredným oblečením. Dievčatá chodia polonahé a potom sa čudujú, že sa ich ktosi pokúsil znásilniť. Na mnohých miestach sveta, chytrí ľudia žiadajú od pápeža aby dovolil rozvod a zdôvodňujú svoje tvrdenia ľudskou múdrosťou. Obviňujú ho, že je konzervatívny. Ale ani pápež nemôže rozhodnúť proti Božiemu prikázaniu.
Pán Ježiš nám hovorí dnes jasne: „Každý, kto prepustí svoju manželku, ibaže by sa dopustila smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si prepustenú ženu vezme, cudzoloží.” Už jasnejšie nám to Ježiš nemohol povedať. Aj keď sa to úplne prieči našej zmyselnej povahe. Vieme, čo je rozvod a vieme, že je hriešny. Dosť často sa však aj v našich kresťanských rodinách objavuje skutočnosť, že jeden z manželov odmieta partnera a pritom sa z toho ani nespovedá, ani to za hriech nepokladá. Zlo spočíva v tom, že týmto spôsobom, vystavuje svojho partnera hriechu. Preto sa aj pri rozvedených skúma, kto zavinil rozvod. A ak sa zistí, že ide o trvalý hriešny stav, to znamená, že dotyčný svojím životom vystavuje svojho zákonitého partnera hriechu, zabraňuje sa mu prístup ku sviatostiam.
Tak ničivý je tento hriech, že Ježiš vraví: „Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď, lebo je lepšie pre teba ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa dostalo celé tvoje telo do pekla.” Oko a ruka sú zaiste dôležité a potrebné údy, ale predsa v porovnaní s večným životom neznamenajú nič. Zamyslime sa, ako ľahostajne pristupujeme k týmto hriechom, pred ktorými nás Ježiš tak veľmi vystríha, že strata zraku a ruky je maličkosťou v porovnaní s ich následkami. Koľkí strácajú svoje oči pri pozeraní pornografických časopisov a pornoprogramov v televízii. Je pravdou, že keď Pán Boh stvoril človeka, stvoril ho nahého. Mnohí si pamätajú len toto. Zabúdajú na to, čo hovorí Písmo o dôsledkoch prvotného hriechu. Písmo Sväté hovorí, že keď Adam zhrešil a stratil vnútorné šťastie z Boha, prepadol sa do žiadostivosti a cítil, že už nevie byť nahým a nevie sa dívať na nahotu. Prví ľudia si urobili z figového lístia zásteru. A keď to Boh videl: „zľutoval sa nad človekom a spravil mu koženú suknicu“. Šaty sú prejavom Božej ľútosti nad nami. Každá nahota vzbudzuje v nás žiadostivosť a potom sme rozbití, neschopní nezištnej lásky. Dávame sa viesť len tím, čo je príjemné.
Keď hovorí Pán Ježiš o hriechu a z neho vyplývajúcom pohoršení, pôvodný grécky text používa slovíčko „scandalum“. Zmysel tohto slova je „postaviť niekomu prekážku do cesty“. Ide vlastne o vytvorenie hriešnej situácie, v ktorej druhý pre svoju krehkosť môže padnúť. Napr. viem o niekom, že má problémy s alkoholom a ja mu ponúknem pohárik. Pohoršenie je teda postoj alebo správanie, ktoré vedie iného ku konaniu zla. Kto pohoršuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho. Je to útok na čnosť a spravodlivosť; môže spôsobiť bratovi duchovnú smrť. Pohoršenie je ťažkým hriechom, ak privádza druhého do ťažkého hriechu priamym skutkom alebo nejakým zanedbaním. Pohoršenie nadobúda osobitnú závažnosť vzhľadom na autoritu tých, ktorí ho spôsobujú, alebo na slabosť tých, ktorí mu podliehajú. To inšpirovalo nášho Pána k ostrému odsúdeniu: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny” (Mt 18,6). Pohoršenie je ešte závažnejšou vinou, ak ho spôsobia tí, čo už svojim prirodzením poslaním a postavením majú učiť a vychovávať iných.
Pohoršenie môže vyvolať aj zákon alebo nariadenie, móda alebo verejná mienka. Preto sa prehrešujú pohoršením tí, čo ustanovujú také zákony a sociálne štruktúry, ktoré vedú k úpadku mravov alebo k rozkladu náboženského života, teda vytvárajú také podmienky života spoločnosti, ktoré zámerne alebo aj nechtiac sťažujú, ba prakticky znemožňujú kresťanské správanie, založené na prikázaniach. To platí, samozrejme, aj o vedúcich podnikov, ktorí vydávajú nariadenia podnecujúce ku krádežiam, o učiteľoch, ktorí pohoršujú svojich žiakov, ale tiež o tých, ktorí manipulujú s verejnou mienkou a odvracajú ju od mravných hodnôt. Ten, kto má moc a disponuje ňou takým spôsobom, že podnecuje k páchaniu zla, je vinný pohoršením a je zodpovedný za zlo, ktoré priamo, alebo aj nepriamo napomáhal. „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú” (Lk 17,1).
Veľmi často vytvára pohoršenie móda, ktorá sťažuje mužom – kresťanom, zápas o čistotu. Už nielen výstredne šaty a minisukne, ale ešte aj na tých minisukniach nástrih. Kto sa takto oblieka vzbudzuje pohoršenie a berie si na svedomie hriechy tých, ktorí pre ženskú márnivosť padajú do osídla hriechu. Nech nehovoria o sebe, že sú našimi sestrami, ak spolu s Kristom neukrižovali svoje telo aj s jeho vášňami.