Dnešné evanjelium nám hovorí, že Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúš a povedal mu: „Poď za mnou!” On vstal a išiel za ním. Nieje to trochu zvláštne? Prechádza okolo vás človek, pozrie na vás a vy stratíte rozum, odhodíte všetky doterajšie istoty a idete na jedno jeho slovo za ním. Môžeme predpokladať, že Matúš už niečo počul o Ježišovi, ale osobne si myslím, že ho ešte viac presvedčil Ježišov zjav, jeho vyžarovanie. I pri povolaní ostatných apoštolov sa ukazuje to isté. Stretnú sa s Ježišovým pohľadom, počujú jeho pozvanie a idú. Opustia všetko a idú za ním. Evanjelia hovoria o jedinom prípade, keď sa Ježiš na kohosi pozrel s láskou, pozval ho a on nešiel, lebo bol bohatý, ale zároveň dodávajú, že odišiel domov smutný.
Hovorí sa, že človek apoštoluje viac tým, čo je, teda svojím bytím ako svojou rečou. Títo muži boli oslovení Božou Krásou, Krásou Vteleného Slova. Poznáme súťaže, v ktorých ide o pretekanie v tom, kto krajšie prednesie krásne slová. Ale prv, ako mohol prvý človek vysloviť svoje prvé slovo, vyslovil svoje Krásne Slovo Boh a vyslovil ho Duchom Svätým, Božím Dychom. Týmto Slovom bolo všetko stvorené. Všetko to dobré a krásne a aj my sami.
Kniha Múdrosti dáva Bohu titul: „Prapôvodca krásy“. Často bývame ohúrení krásou stvoreného sveta. Stretáme sa s rôznymi ochranárskymi hnutiami poukazujúcimi na rozumnosť prírody, na potrebu chrániť to, čo je. Ale niekedy akoby im chýbala základná schopnosť domyslieť skutočnosť. Sv. Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba, opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“
Boh je Prapôvodca krásy. V ňom má každá krása svoj pôvod. A On sám je ten Najkrajší, Najúžasnejší, Najpríťažlivejší. Až tak Príťažlivý, že človek, ktorý sa s ním stretne, je k nemu neodolateľne priťahovaný. Veľký ruský spisovateľ Dostojevský v jednom zo svojich románov vyslovil tušenie, že Boh nakoniec „spasí svet svojou Krásou“. Celé stvorenie, bude kapitulovať pri pohľade na jeho Krásu. Keď už človek, ktorý je často len chatrným obrazom Božím, nás vie ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha.
Boh je absolútne jednoduché bytie a Božie Slovo zjavuje, že toto absolútne jednoduché bytie je Láska, Trojica, Vzťah, Večný Zákon, Milosrdenstvo, Pravda, Krása, Život. Mohli by sme postupne menovať všetky pozitívne vlastnosti a zistili by sme, že v Bohu sú všetky jedno. V ňom nieje rozdiel medzi Krásou, Zákonom, Láskou, Životom, Pravdou, Svetlom, Spravodlivosťou a Milosrdenstvom. Boh je Krása práve preto, lebo je súčasne Večný Zákon Lásky.
Boh je sám v sebe Večnou Blaženosťou, ale môže sa stať aj Blaženosťou človeka a to natoľko, nakoľko ho tento miluje. Boh je Blaženosťou, ktorá sa nedá oddeliť od Pravdy, Spravodlivosti, Lásky a Zákona. Človek, ktorý opúšťa svoj egoizmus, miluje a koná Dobro, začína Boha prežívať vo svojom svedomí ako Radosť. Teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky, z tohto Milosrdného Večného Zákona. Naopak: človek, ktorý ostal z vlastnej vôle uväznený vo svojom egoizme a nehľadá Absolútne Dobro, dokonca má záľubu v zle, sa pri stretnutí s Bohom bude cítiť zaskočený a bude z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, Blaženosťou i Bolesťou a predsa je to stále ten istý a nemeniteľne Krásny Boh.
Prorok Ozeáš nás vyzýva, aby sme sa usilovali poznať Pána, lebo naša láska k Bohu je skutočne ako ranný mráčik a ako rosa, ktorá zrána pominie. Nemilujeme Ho, lebo ho nepoznáme. Nepoznáme Ho, lebo nemilujeme. Ak chceme poznať Boha, musíme rásť v Láske. Hriech je sebeláskou až po nenávisť k Bohu. Ak chceme poznať Boha, musíme zápasiť s hriechom a prikláňať sa k Láske.
Boh dokáže aj zlé veci našej minulosti obrátiť na dobro, ak ho hľadáme celým srdcom. Tak zachádzal aj s kráľom Dávidom, keď sa po svojom hriechu kajal a dokonca Dávidov poklesok zabudoval do Ježišovho rodokmeňu. Dávidova skúsenosť a skúsenosť každého kajúcnika, je dôkazom toho, že Boha nezaujíma minulosť človeka, keď sa k nemu celým srdcom obracia.
Náš rehoľný brat a váš rodák, P. Rudolf Dilong, sa takto vyslovil o Láske k Bohu. Tieto slová vyslovil ako starý a zrelý človek, ktorý poznal aj silu hriechu ale zažil aj veľkosť Božieho milosrdenstva: „Obdivujem Boha i tam, kde my ľudia nie sme. Milujem to neznáme. Milujem Boha vo veľkých priestoroch v celej jeho prítomnosti. Keď je Boh taký pokorný, že ma stvoril na svoj obraz a dal mi múdrosť, teda dal mi aj možnosť dívať sa na jeho výšky. Stvoril ich sám. Ale i mne dal tvorivú silu, aby som dovidel jeho dielo. Nehľadím na seba, keď tvorím Božie diaľky. Sila Božia vedie moju myseľ, keď sa dotýkam prahu všetkých svetov, ktorých by som sa v smrteľnom živote nevedel dotknúť svojou silou. Len pre fantáziu ľudskú nestvoril Boh vesmír. Blížime sa k tým svetom.
Mnoho budem môcť ešte poznať, preto sa teším na každé stretnutie s Bohom, preto milujem Boha šialene. Až do absurdity! Až tak, že keby ma Boh poslal do pekla za moje hriechy a povedal by mi: budeš zatratený, lebo milujem spravodlivosť, i vtedy by mi stačilo, že som počul z jeho úst „milujem” a so zadosťučinením by som prijal čin jeho lásky. Nič iné, len svedectvo vydávam o Bohu, že je veľký. Ja milujem veľké svetlo. Preto i v izbe mám rád veľké obloky, i večer pod hviezdami rád sa prechádzam. A čím je raj Boží ďalej, tým viac chcem hľadieť doň, keď len skulinou poézie. Viem si predstaviť, aké dobré svety sú inde, mimo našej zeme. Čítal si predsa, že som žil na jednej Hviezde a mám kopu zážitkov. A predsa sa mi bolo treba vrátiť, aj keď mám rád Boha v plnej kráse svetov. A keď je bieda ľudská príťažlivá, že i Boh sa nám v nej ukázal na zemi, aj to si musíme vážiť. Ako sa žije v nebi, to raz iste uvidíme. Ako žije Boh na zemi, to sme už videli. Až po Golgotu bol pred našimi očami.“ (Myšlienky prebraté z Dilongovho rozhovoru s Karolom Strmeňom, ktorý bol uverejnený pod názvom: „MILUJEM VEĽKÉ SVETLO!“ v časopise „Slovenské pohľady 2001“)