Už v prvom čítaní vidíme zázrak vzkriesenia mŕtveho syna, ktorý sa udial po príhovornej modlitbe proroka Eliáša. Človek musí byť veľkým Božím priateľom, aby Boh na jeho prosbu zmenil prirodzené smerovanie života ku smrti. Eliáš prosil veľmi naliehavo a tak trochu aj z ohľadu na ľudskú vďačnosť voči svojím hostiteľom. Táto žena ho pritúlila do svojho domu a on ju chcel ochrániť pred zlom. Priateľ proroka sa takto stáva aj priateľom božím. Zázrak vzkriesenia posilnil jej dôveru: „Teraz viem, že si muž boží a že Pánovo Slovo v tvojich ústach je pravdivé“. Zázrak posilňuje vyvoláva a posilňuje vieru.
Dnešné evanjelium nám opisuje stretnutie Pána Ježiša so smrťou mladého človeka. Aj keď všetci vieme, že pozemský život musí mať akési zakončenie, ale zrejme by nevyznelo tak žalostne, ako sa to s nami deje po prvotnom hriechu. Asi by sa skôr podobalo Nanebovzatiu Panny Márie a možno by po smrti svätého človeka nastúpili akési malé Turice, kde by pozostalí získali nielen materiálne bohatstvo, ktoré zanechal, ale hlavne duchovné milosti, ktoré získal svojím spravodlivým životom.
Evanjelium hovorí, že Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Stalo sa to práve vtedy, keď išiel Ježiš okolo, aby zjavil svoj postoj ku smrti, aby potvrdil, to čo zjavuje už SZ, že Boh smrť neučinil a nemá v nej záľubu.
Mŕtveho vynášali z mesta, lebo mŕtvy už nemá účasť na dobrodení živých, na ľudskom spoločenstve. Evanjelista podotýka, že tento mŕtvy bol jediný syn matky, ktorá bola vdovou. V Staroveku túto ženu očakával veľmi ťažký osud. Žena bez mužského ochrancu bola takmer človekom bez práv. Prežila dvojnásobný žiaľ. Zažila bolesť nad stratou manžela a teraz vyprevádzala svojho jediného syna.
„Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!““ Možno pre svoje slzy nebola schopná ona vidieť Pána, ale evanjelium zjavuje, že si Ježiš všimol ju. Nejednal s ňou ako s cudzou a neznámou, ale ako so svojou vlastnou matkou, ako so svojou sestrou a dcérou. Keby sme mohli aspoň nachvíľu vstúpiť do Ježišovho srdca, objavili by sme v ňom Boží súcit s človekom. Boh sa v Ježišovi zjavuje aj ako Súcit. Pán Ježiš nás učí: Plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. V Ježišovom srdci je Všemohúci Boží Súcit, ktorý ústi do činov. Jeho súcit je zdravý a neochromuje jeho schopnosť konať, ale naopak prebúdza ju. Jeho Súcit je Všemohúci.
„Potom pristúpil a dotkol sa már.“ Stretnutie s Ježišom je takým veľkým dobrodením, že v jednom momente robí z hriešneho človeka svätca. V evanjeliu môžeme vidieť celú radu svedkov o tejto úžasnej premene. Sv. Mária Magdaléna, sv. Matúš, Zachej, Salome, Zuzana a mnohí ďalší. Ježiš pristúpil a dotkol sa már. Sám Život sa dotkol smrti a ona bola premožená: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Vstaň z mŕtvych, lebo sa ťa dotkol Život.
„Mŕtvi sa posadil a začal hovoriť“. Mŕtvi sú i preto mŕtvi, lebo nekomunikujú s ostatnými. Znakom života je pohyb a reč. Posadil sa a začal hovoriť. Viera je tou skutočnosťou, ktorá mŕtvemu dáva schopnosť reči. Vo svätom písme nachádzame výrok: „Uveril som a preto som povedal.“ Viera vedie ku svedectvu o tom, aké veľké veci nám urobil Boh.
„Ježiš ho vrátil jeho matke.“ Niet lepšieho miesta na zotavenie ako u matky. Panna Mária je našou matkou. Vrátiť ho matke znamená aj vrátiť ho životu. Máriina duša je prostredím, v ktorom sa najlepšie dary Životu. Ježiš je Život našej duše.
„Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a „Boh navštívil svoj ľud.“ Kiežby sa aj nás pri počúvaní Božieho Slova zmocnil tento spasiteľný strach z Božej Velebnosti. Prosme Pána, aby sme sa aj my mohli s ním takto stretnúť vo svätom prijímaní, aby sme na sebe prežili jeho oživujúci dotyk, aby sme z tohto svätého prijímania vyťažili maximum pre poznanie Boha a pre svoje posvätenie.