10. nedeľa cez rok „A“ – (Oz 6,3-6)

V dnešnom prvom čítaní z proroka Ozeáša sme počuli výzvu veľmi aktuálnu v každom čase. Rovnako ako sa týkala súčasníkov proroka, týka sa aj nás. Táto výzva zneje: „Usilujme sa poznať Pána…“

Na začiatok jeden príbeh: „Vnúčik rabína Barucha, Ezechiel sa hral so svojím priateľom na skrývačku. Ezechiel sa schoval veľmi dobre a čakal, kedy ho priateľ nájde. Po dlhom čase čakania vyšiel z úkrytu, lebo stratil trpezlivosť. Po kamarátovi ani chýru ani slychu. Ezechiel rýchlo pochopil, že jeho priateľ ho vôbec nehľadal. S plačom sa teda pobral ku svojmu dedovi žalovať na kamaráta. Vtedy rabín Baruch pozdvihol oči k nebu a povedal: „Tak isto sa žaluje Boh: „Skryl som sa, ale nikto ma nechce hľadať.“

Tento príbeh nám hovorí o Božej skrytosti a zároveň o túžbe Božského Srdca, aby sme ho hľadali. Keď človek hľadá diamanty, musí kopať hlboko v zemi. Vzácne a drahé veci obyčajne nebývajú ľahko dostupné a tak to má byť. Keby boli diamanty roztrúsené po povrchu zeme, asi by neboli tak vzácne a ich cena by klesla. V našich očiach má cenu to, čo bolo ťažko získané. Náš Boh je naozaj Boh skrytý. Nemožno ho nájsť nejakým lacným spôsobom. Jeho skrytosť súvisí s jeho absolútnou hodnotou. Cena, ktorú človek platí za nájdenie Boha je veľmi vysoká. Rovná sa ľudskému životu. „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho!“ V jednom okamihu musí opustiť všetko a ísť za ním. Všetkého sa zriecť a hľadať Boha. Toto má byť prvoradé úsilie každého človeka: „Usilujme sa poznať Pána!“

Nesmieme sa vo svojom živote uspokojiť zo zdanlivou neprítomnosťou Boha, či už v tomto svete, alebo priamo vo svojej duši. Bez Boha človek stráca hodnotu a zmysel. Akým spôsobom máme hľadať Boha? Ježiš nám hovorí, že ľudia čistého srdca uvidia Boha. Jedine čistým srdcom môže človek poznávať Boha. Ako ale máme pracovať na očistení svojho srdca? Pán Ježiš v evanjeliu sv. Jána hovorí apoštolom: „Vy ste už čistí, pre Slovo, ktoré som vám hlásal!“ Srdce očisťujeme tým spôsobom a natoľko, nakoľko ho očisťujeme od všetkých postojov, ktoré sa protivia Božiemu Slovu a keď si osvojujeme myslenie a chcenie Božieho Slova. Srdce je natoľko čisté, nakoľko v ňom sídli skutočná láska, ktorá sa zjavuje v Božom Slove.

Kto z nás môže zodpovedne povedať: „Poznám Boha!“ Toto poznanie sa nedá získať štúdiom teológie. Jedna sa o skúsenostné poznanie. Ide o stretnutie so Živým Bohom, spoločenstvo s Bohom. Prví kresťania ho veľmi intenzívne prežívali. Sv. Jan evanjelista píše svoj prvý list práve preto, aby nás poučil o tom, ako mať spoločenstvo s Bohom. Boha nemožno pochopiť, lebo ľudský rozum ho nemôže objať. Boh nie je myšlienka. Môžeme ho jedine zažiť, lebo Boh je Život. Nezakúsi Ho ten, kto nad ním premýšľa, ale ten, kto Ho žije. Teda, aby sme mohli Boha poznať, musíme svoj život zladiť s tým životom, ktorým je Ježiš. Máme postupne zjednocovať svoje srdce so Slovom Božím. Potrebné je tiež očistiť svoje chcenie a svoje túžby. Očistiť sa od všetkého, čo je proti Bohu, ale dokonca i od toho, čo nie je Boh.

Prorok nás napomína: „Usilujme sa poznať Pána; jeho príchod je istý ako zornica. Príde k nám ako dážď v pravý čas, ako dážď neskorí, čo zavlaží zem.“ Tak ako púšť alebo step zakvitne po daždi, tak duša človeka, ktorý sa stretol so živým Bohom, prináša ovocie Ducha, ktorým je láska, radosť, pokoj a šťastie. Názorný príklad toho, čo spôsobuje stretnutie hriešnika s Bohom nám ukazuje evanjelium o povolaní Matúša.

Sv. Béda Ctihodný takto uvažuje nad povolaním Matúša: „Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúš a povedal mu: Poď za mnou!“ No hľadel na neho nie tak telesným zrakom ako pohľadom vnútorného milosrdenstva. Videl mýtnika a pozrel naňho milosrdne a vyvolil ho. Preto mu povedal: „Poď za mnou!“ Ale to „poď!“ znamenalo „napodobňuj!“: to „poď!“ znamenalo nie tak vykročiť nohami, ale nasledovať mravmi. Veď kto hovorí, že zostáva v Kristovi, má aj sám žiť, ako žil on“.

„On vstal,“ hovorí, „a išiel za ním.“ Netreba sa diviť, že mýtnik na prvý Pánov pokyn zanechal pozemské zisky, o ktoré sa doteraz staral, pohrdol majetkom a pridal sa k družine toho, u ktorého nevidel nijaké bohatstvo. Lebo sám Pán, ktorý ho zvonka zavolal slovom, vnútri ho pohol neviditeľným vnuknutím, aby šiel za ním. Vlial do jeho mysle svetlo duchovnej milosti, v ktorom pochopil, že ten, ktorý odvoláva od časných veci na zemi, je schopný dať neporušiteľné poklady v nebi.

„Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi.“ Obrátenie jedného mýtnika bolo vzorom pokánia a odpustenia pre mnohých mýtnikov a hriešnikov. Bolo to krásne a pravdivé znamenie pre toho, ktorý mal byť apoštolom a učiteľom národov, že hneď na začiatku svojho nového života ťahá za sebou zástup hriešnikov ku spáse, že už pri prvopočiatku svojej viery začína úlohu hlásať evanjelium, ktorú mal plniť postupne napredovaním v čnosti.

Ale ak túžime skúmať hlbšie, čo sa tu stalo, zistíme, že neposkytol Pánovi iba telesnú hostinu vo svojom pozemskom dome, ale že mu v dome svojho srdca vierou a láskou pripravil oveľa milšiu hostinu, ako potvrdzuje On sám, keď hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“

Jeho hlas počúvame a otvárame mu vtedy, keď ochotne súhlasíme s jeho skrytými i otvorenými napomenutiami a usilujeme sa uskutočňovať to, čo spoznáme, že treba robiť. Vtedy vchádza, aby aj On s nami večeral aj my s ním, lebo skrze milosť svojej lásky prebýva v srdciach vyvolených, aby ich stále občerstvoval svetlom svojej prítomnosti tým väčšmi, čím viac rastú v nadprirodzených túžbach, a zasa On aby sa živil ich nebeským úsilím ako najmilším pokrmom.“