10. nedeľa cez rok „B“ (Mk 3,22-30)

V dnešnom evanjeliu vidíme zákonníkov, ktorí sa vyjadrili o Ježišovi nasledovne: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ On si ich zavolal a hovoril im v podobenstvách. Pán Ježiš apeluje na ich schopnosť logicky myslieť: „Ako môže satan vyháňať satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť.“ A na záver sme počuli: „Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.” Lebo hovorili: „Je posadnutý nečistým duchom.““

V dnešnom evanjeliu sa stretávame so zvláštnou kategóriou neodpustiteľných hriechov. Z jednej strany nám Ježiš zvestuje úžasnú zvesť, že všetko bude ľuďom odpustené, teda všetko, čo človek spáchal, môže byť odpustené. Z druhej strany hovorí o hriechoch neodpustiteľných a túto skupinu hriechov charakterizuje ako rúhanie Duchu Svätému. Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že sa jedná o hriechy „neodpustiteľné preto, že vylučujú to, čím sa dosahuje odpustenie hriechov“ – teda ľútosť a obrátenie. V týchto hriechoch sa nejedná o to, že by ich Boh nechcel odpustiť, a tiež nie o to, že niekto povedal nejaké nerozvážne slovo o Duchu Svätom, v týchto hriechoch sa jedná o vedomú zatvrdnutosť v zlom. Pôsobenie Ducha Pravdy, ktoré má za cieľ spasiteľné „ukázať svetu, čo je hriech“, sa stretáva v človeku, ktorý je v takomto stave s vnútorným odporom, akoby s nepreniknuteľnosť svedomia, so stavom duše, ktorá zatvrdla v tom, prečo sa slobodne rozhodla. Ak sa človek vedome rozhodne odmietnuť spasiteľné usvedčenie z hriechu, zároveň odmieta aj príchod Tešiteľa. Písmo sväté to zvyčajne nazýva „tvrdosťou srdca“. Rúhanie proti Duchu Svätému teda spočíva práve v radikálnom odmietnutí prijať odpustenie, ktorého je práve On rozdávateľom a ktoré predpokladá obrátenie.

Keď Pán Ježiš hovorí, že rúhanie proti Duchu Svätému nemôže byť odpustené ani v tomto živote, ani v budúcom, je to preto, že toto „neodpustenia“ súvisí s nekajúcnosťou, čiže s rozhodným odmietnutím obrátenia. Je to akési skrývanie sa pred Bohom. Rúhanie Duchu Svätému značí odmietnutie siahnuť do prameňov Vykúpenie, ktoré Ježiš svojou smrťou otvoril. Je hriešnym stavom, z ktorého pramenia ďalšie hriechy. Človek sa v ňom domáha práva zotrvať v zlom – v akomkoľvek hriechu – a tak odmieta Vykúpenie. Ono zabraňuje človeku opustiť väzenie svojho hriechu, do ktorého sa úplne dobrovoľne uzavrel.

Duch Svätý je Podstatné a Evidentné Dobro, teda Nepopierateľné Dobro, a preto rúhať sa Duchu Svätému môže znamenať vedome sa stavať proti Dobru, proti Pravde, proti Láske, proti Božej tichosti a pokore. Rúhanie Duchu Svätému znamená odmietať Boha v jeho Božstva, a teda odmietať Spásu. Hovorí sa, že práve takého hriechu sa dopustili padlí anjeli. V liste Kolosanom čítame: „Ježiš je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“. (Kol 1,15-16) Podľa tohto citátu je človek Ježiš a s ním celé ľudstvo, zmyslom a cieľom celého kozmu. Anjeli boli postavení do služby tohto plánu Spásy.

Simeonovo prorocké slovo k P. Márii tvrdí: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč.“ (Lk 2,34) V tomto verši je reč o proteste, ktorý zasahuje ľudstvo, ale ešte predtým svet anjelov až do najvyšších hierarchií. Protest patrí dieťaťu na rukách Matky. Jedným je na pád, iným na povstanie. V liste Hebrejom je naznačené, že anjeli sú vyzvaní pokloniť sa Vtelenému Božiemu Slovu. „..keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“ (Hebr 1,6) Anjeli vo svojom poznaní, ktoré preniká kozmické súvislosti, existujúci mimo čas, vidia všetko z nadhľadu. A tak im bolo dané nahliadnuť do plánu, ako sa Boh v Ježišovi Kristovi stane človekom s ponukou takéhoto Boha uznať za svojho Pána a za svoju Spásu. Z toho vyplýva, že kritériom možnosti mať účasť na večnej Božej blaženosti je Ježiš, Vtelené Božie Slovo. Anjeli mohli spoznať: „Taký je Boh, toto nepatrné dieťa, tento muž, ktorý svojim učeníkom pokorne umýva nohy, milujúci aj nepriateľov, tento bičovaný, posmievaný, opľuvaný, tento na kríž pribitý.“ Spoznali, že Boh sa zjavuje ako nesmierne ľudský človek. A ako zareagovali anjeli, keď nazreli do Božích plánov, vedomí si pri tom vlastnej nesmiernej prevahy nad človekom?

Niektorí sa rozhodli pre svoju presilu a proti takému Bohu a proti človeku, ako možnému „Obrazu – Zjaveniu Boha“. Vzbúrili sa proti Božej tichosti a pokore. Odvrat od Boha, od Lásky, ktorá sa kvôli človeku dá ukrižovať, sa prekrýva s ich rozhodnutím: človeka vytrhnúť jeho Stvoriteľovi a v bezodnej nenávisti ho zničiť, a tým zasiahnuť aj samotného Boha. Tak sa vzbúrili proti princípom Lásky, na ktorých je vybudované Nebo, aby silnejší pomáhal a slúžil slabšiemu, aby múdrejší pomáhal neskúsenému, aby ten, kto chce byť prvý, slúžil ostatným. Týmto spôsobom slúžiacej spolupráce by anjeli dosiahli svoje vlastné posvätenie a dokonalosť. Pád anjelov spočíva v slobodnom rozhodnutí radikálne odmietnuť Boha, ktorý sa zjavuje v Kristovi a jeho vládu. Ich vzbura je vzburou proti Božiemu charakteru a to je hriech proti Duchu Svätému.

Ježiš pred očami farizejov urobil veľa nepopierateľného dobra. Dokonca urobil divy, o ktorých samotní učili, že ich dokáže urobiť jedine Mesiáš a ktoré považovali za jeho znamenia. Medzi ne patrilo uzdravenie malomocného, vzkriesenie Lazára na štvrtý deň, vyhnanie zlého ducha z hluchonemého, otvorenie očí slepému od narodenia a ďalšie. To všetko boli nepopierateľné znaky Kristovho Mesiášstva a dokonca Božstva. A preto mohli, keby vedome nezatvárali svoje oči, rozpoznať Krista ako Mesiáša a Pána. Lenže im sa Kristus nehodil, lebo odhaľoval ich skazenosť a hriešnosť. Človek má vo svojej duši schopnosť rozpoznať svojho Pána a Boha. Človek má schopnosť skrze logické myslenie dosiahnuť Pravdu a skrze svedomie dospieť až k Najvyššiemu morálnemu Dobru, ktorým je Boh. Ľudská duša má v sebe schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom a táto schopnosť ju neomylne vedie k Bohu. Ak však človek poprie, že dobro je dobro, tak predstiera nevedomosť, ktorá síce vyhovuje jeho hriešnosti, ale v skutočnosti ňou netrpí.

V našich časoch tomuto postoju mysle i srdca zodpovedá to, čo nazývame „strata citlivosti pre Boha“. Je márne dúfať, že sa upevní citlivosť pre hriech voči človeku a ľudským hodnotám, ak chýba citlivosť pre urážku spáchanú voči Bohu. V kontexte dnešného evanjelia je rúhanie voči Duchu Svätému, neochotou uznať Pravdu, uznať Dobro, ktoré sa zjavilo v osobe Ježiša Krista. Preto Cirkev neprestáva vyprosovať od Boha milosť, aby sa nestrácala správnosť svedomia ľudí, aby sa neotupovala jeho zdravá citlivosť pre dobro a zlo. Správnosť a citlivosť svedomia sú hlboko spojené s vnútorným pôsobením Ducha Pravdy. V tomto svetle nadobúdajú osobitnú výrečnosť napomenutia apoštola: „Ducha neuhášajte …!“ „Nezarmucujte Ducha Svätého …!“ A tiež prosí za to, aby sa vo svete nerozrastal ten hriech, ktorý evanjelium nazýva „rúhanie voči Duchu Svätému“, ale naopak aby ustupoval v ľudských dušiach a uvoľňoval miesto otvorenosti svedomia, ktorá je potrebná pre spasiteľné pôsobenie Ducha Svätého.