Dnešné evanjelium hovorí o dobrom zvyku, ktorý aj Pán Ježiš praktizoval. „Podľa svojho obyčaja vošiel v sobotný deň do Synagógy a povstal, aby čítal z Písma Svätého.“ Je dobré denne sa kontaktovať so Slovom Božím, ale predsa zvláštnym spôsobom je na to určený práve deň sviatočný. Tento deň by mal výraznejšie, ako iné, patriť modlitbe a čítaniu P9sma Sv.. Modlitba a čítanie Písma Svätého tvoria akési duchovné dýchanie, alebo akýsi dialóg. Duchovný život tvorí komunikácia – rozhovor s Bohom. Teda nielen k Pánovi v modlitbe volať, ale ho aj počúvať v Písme Sv.. Jedine vtedy nás Boh vyslyší, ak aj my vyslyšíme Jeho. V Písme Svätom sú zjavené všetky podmienky, za akých nás Pán počuje a vyslyší.
Pán Ježiš sa snaží pretlmočiť a vyložiť prečítané Slovo Božie svojím blízkym. A toto by malo byť zvykom v každej kresťanskej rodine. Podeliť sa svojím duchovným poznaním s partnerom a s deťmi, aby sme ich učili spôsobu božieho myslenia a nie chytrosti tohto sveta.
Všimnime si ďalšiu maličkosť. Keď Ježiš držal v ruke zvitok, tak určite nemal v ruke NZ ale SZ text. SZ sa často v našich katolíckych rodinách podceňuje a zabúdame na to, že prvotná cirkev vyrástla do svojej krásy vo formácii SZ textov. Mali v rukách SZ zvitky a pred sebou živého Ježiša a jeho hlásanie. Ježiš je kľúčom k pochopeniu SZ textov.
Písmo Sväté až vtedy začína byť účinné, keď si človek uvedomí, že to Slovo je adresované osobne jemu a že sa týka práve dneška. Tak ako Pán Ježiš cituje: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Treba sa snažiť o to, aby sa aj dnes splnil kúsok Božieho Slova v našich životoch. Toto sú kroky viery. Sv. František sa snažil ihneď to, čo teoretický poznal z Písma, naplniť praktický skutkom. Píše sa o ňom, že raz keď čítal evanjelium o viere, ktorá horu prenesie, ihneď zvolal: „Kde je tá hora, chcem ju preniesť!“ Pán Ježiš mu vtedy odpovedal: „Tou horou je tvoje pokušenie.“
Ak sa kresťan o toto snaží, potom nastúpi sila svedectva a objaví sa aj Slovo milosti. V opačnom prípade je účinok nepatrný. O Pánu Ježišovi počujeme: „Všetci mu prisvedčovali a divili sa slovám milosti, vychádzajúcim z jeho úst.“ Keď človek najprv sám robí, to čo druhým káže, jeho slovo dostáva závlahu Božej milosti. Sám Boh sa hlási k jeho hlásaniu.
Sv. Pavol takto charakterizuje svoje hlásanie: Ani ja bratia, keď som prišiel k vám, neprišiel som vám hlásať Božie tajomstvá nadnesenými slovami alebo múdrosťou. Rozhodol som sa totiž, že medzi vami nebudem vedieť nič než Ježiša Krista a to Krista ukrižovaného.“ Ukrižovaný Kristus to je celá pravda potrebná k našej Spáse. To je výpoveď o Božej láske voči nám. Pri hlásaní máme používať ukrižované slová, tak ako bol Ježiš na kríži zbavený svojich pekných šiat, tak aj naše slovo ohlasovania musí byť zbavené všetkého pátosu a nadsádzky. Musia to byť úprimné slová, ktoré vychádzajú z poznania Boha i seba samého, Božej veleby i vlastnej biedy. Len úprimné slovo vyvolá spasiteľný nepokoj, ktorý človeka vedie ku Spáse. Božie Slovo je ostrejšie ako dvojsečný meč.
Prítomnosť Božej pravdy môže bolieť. Ale je to spasiteľná bolesť, ktorú keď pretrpí, nájde cestu ku Spáse. Sv. Augustín hovorí, že človeku sa najprv zdá, akoby Božie Slovo bolo jeho nepriateľom, a až neskoršie pochopí a zistí, že je príčinou jeho Spásy.