Prvá časť listu sv. Pavla, ktorú sme dnes počuli, obsahuje množstvo mien a množstvo pozdravov. To ukazuje, že sa bratia a sestry prvotných kresťanských spoločenstiev poznali veľmi dôverne, často aj po menách a milovali sa navzájom. Nebola to len prirodzená príťažlivosť, ale láska, ktorá pramenila zo spoločnej viery v evanjelium. Napr. o Priske a Akvilovi, manželoch, ktorých opisujú aj skutky apoštolské v 18. hl., môže apoštol povedať, že nastavili vlastné šije za jeho život. Ďalej vidíme, že oni všetci svorne spolupracovali na šírení evanjelia spolu so sv. Pavlom. Teda šírenie evanjelia nebolo len vecou apoštolov, ale snahou každého veriaceho.
Pozdrav je adresovaný kresťanom v Ríme, z ktorých sa menovite spomínajú: Priska a Akvila, Epainet, Mária, Andronik a Juniáš, Ampliát, Urban a Stachys. V našom výbere sa spomínajú len tieto mená, ale v súvislom texte je ich omnoho viac. Pri niektorých menách je poznámka, že sú Pavlom milovaní v Pánovi. Sv. Pavol sa nehanbí vyznať lásku k cirkvi v jej konkrétnych členoch. Keď apoštol Pavol hovorí o svojich príbuzných Andronikovi a Juniášovi, podotýka, že už pred ním boli v Kristovi. Takto vyjadruje tajomstvo cirkvi: Cirkev to je spoločenstvo tých, ktorí sú v Kristovi, alebo v ktorých je Kristus. V ekumenickom českom preklade sa často poukazuje na to, že menovaní sa oddal Pánovi. Napr. o Epainetovi sa zmieňuje, ako o prvotine v provincii Ázia, ktorý sa odovzdal Kristovi.
List je adresovaný spoločenstvu v Ríme, ale odosielateľom je takisto spoločenstvo okolo apoštola Pavla. Menovite sa spomína: Timotej, Lúcius, Jáson a Sosipatros, Tercius, ktorý tento list zapisoval a dokonca sa spomína Erastos, ktorý bol správcom mestskej pokladne a ďalší bratia.
Na záver čítania sme počuli toto prehlásenie sv. Pavla: „A tomu, ktorý má moc utvrdiť vás podľa môjho evanjelia a hlásania Ježiša Krista na základe zjavenia tajomstva, ktoré bolo od večnosti skryté, ale teraz bolo zjavené a skrze Písma prorokov z príkazu večného Boha vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru, jemu, jedinému múdremu Bohu sláva skrze Ježiša Krista naveky.“ Bohu patrí naša oslava. Táto oslava má svoj základ v stvorení ale vrcholí vo vykúpení človeka.
Do tajomstva vykúpenia človek vstupuje vierou v evanjelium. Vstupnou bránou do Božieho kráľovstva je viera v evanjelium, viera v Bohočloveka Ježiša. Jedine Boh má túto moc utvrdiť nás v duchu blahozvesti o Ježišovi Kristovi. On to robí svojím Slovom, pretože podľa toho istého apoštola „viera je z počutia Slova.“ Existuje viera, ktorej sme schopní zo svojej prirodzenosti, ale existuje viera, ktorý je výlučne Božím darom.
Človek nie je schopný takto veriť čiste z prirodzených síl, pretože sa i na Boha díva skrze svoju hriešnosť. Takáto viera je nám dávaná ako zvláštny dar Ducha Svätého, ako charizma. Jedine Boh má moc utvrdiť nás v duchu blahozvesti o Ježišovi Kristovi.
O čo ide v „blahozvesti o Božom Synovi“? Ide o základnú pravdu Evanjelia, ktorú nachádzame v Jn 3,16: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Hovorí sa tu o Božej Láske a o Viere. Boh je Láska a Viera je primeraná odpoveď. Verím v Lásku. Verím v to Božie „tak Boh miloval svet…“ Sv. Pavol nás chce upozorniť na to, že Kristus svojím Vtelením tajomne zasiahol celé ľudstvo, že určitým spôsobom už vstúpil do všetkých ľudských životov. On tam už je a naša služba spočíva v tom, aby sme ľuďom hlásali toto úžasné tajomstvo: „A my ho ohlasujeme; každého napomíname a každého vo všetkej múdrosti učíme, aby sme každého človeka urobili dokonalým v Kristovi.“ (Kol 1,28) Cena každého človeka je práve v tom, že Kristus je v hlbinách ľudskej duše. Kristus je Život, Boží Program v ľudskej bytosti. V našom ohlasovaní ide o to, aby sme ľudí upozornili na túto užasnú šancu Života, pre ktorú sa treba ale úplne vedome a slobodne rozhodnúť. Toto mohutné Božie účinkovanie sa v nás neprejaví proti našej vôli a bez nášho výslovného súhlasu.
Kto nám toto môže dosvedčiť. Kto mal takúto skúsenosť s Božou Láskou. Bola to predovšetkým Panna Mária, ktorá prvá uverila a zakúsila to „tak Boh miloval svet“. V Tajomstve Zvestovania nás práve ona učí, ako správne odpovedať Bohu. Modlitba Panny Márie, ktorú najlepšie vystihuje práve ono: „Nech sa mi stane, podľa tvojho Slova!“, nám odhaľuje najzákladnejšiu prekážku našich modlitieb. A to je: Neznalosť a neprijatie Božieho Slova, II. Božskej Osoby. K neznalosti poviem len toľko, že Boh nám nerozumie, ak v nás nieje jeho Slovo. Ak chceme hovoriť s Angličanom, musíme sa naučiť anglický. Ak sa chceme správne a účinne modliť, musí byť Božie Slovo v našej hlave. Doslova sa ho musíme učiť naspamäť. Sám Ježiš to potvrdzuje a sľubuje: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to.“ (Jn 15,7) Ak sa chceme v modlitbe rozprávať s Bohom, musíme ovládať Božie Slovo, v ktorom sa nám zjavuje spôsob Božieho uvažovania. Božie myšlienky, nie sú naše myšlienky, a preto sa musíme učiť prenikať do Božieho myslenia. Boh kladie dôrazy na iné skutočnosti ako my. My sa chceme mať momentálne dobre a za každú cenu, Boh nás chce večne spasiť aj za cenu nášho utrpenia.
Druhá prekážke je neprítomnosť Božieho Slova v našom srdci, neprijatie Ježiša ako svojho Pána, teda stav živočíšneho človeka. Po dedičnom hriechu sa my všetci rodíme do tohoto sveta, síce po stránke telesnej živí, ale na úrovni duchovnej mŕtvi, pretože nieje v nás život ducha a tým je Božie Slovo. Na tróne nášho srdca vládne naše Ego. Ak nieje na tróne nášho srdca Božie Slovo, nedá sa hovoriť o Božom priateľstve voči nám, ale ako hovorí sv. Pavol „sme dietkami Božieho hnevu“. V liste sv. Pavla Efezanom čítame: „I vy ste boli mŕtvi pre svoje viny a hriechy, v ktorých ste predtým žili podľa behu tohoto sveta, poslušní vládcovi nadzemských mocnosti, ducha, pôsobiaceho dosiaľ v tých, ktorí vzdorujú Bohu. I my všetci sme k ním kedysi patrili: žili sme sklonom svojho tela, dali sme sa viest svojimi sebeckými záujmami, a tým sme nutne prepadli Božiemu hnevu tak ako ostatní. Ale Boh, bohatý v milosrdenstve, z veľkej lásky, ktorou si nás zamiloval, prebudil nás k životu spolu s Kristom, keď sme boli mŕtvi pre svoje hriechy. Milosťou ste spasení! Spolu s ním nás vzkriesil a spolu s ním uviedol na nebeský trón v Kristovi Ježišovi.” (Ef 2,1-6) Samozrejme, že z týchto najzákladnejších prekážok, vyplývajú všetky ostatne, pretože vždy sa jedná o niektorú formu neprijatia Božieho Slova.
Evanjelium zo Zvestovania nám na príklade Panny Márie ukazuje, že sa človek môže stať rovnocenným partnerom Boha v láske a môže sa dokonca stať jeho matkou. Sv. František nám odkazuje: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú druhým žiariť ako príklad… Ako je sväté a ako milé, ľúbezné, pokojne a sladké, roztomilé a nadovšetko žiadúce, mať takého brata a takého syna, nášho Pána Ježiša Krista!“
Láska k Bohu je prvým prikázaním. Sv. František hovorí: „Nič iného si teda nežiadajme, nič iného si neprajme, v ničom inom nenachádzajme zaľúbenie a potešenie, než vo svojom Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, jedinom pravom Bohu, ktorý je plnosťou dobra, všetko dobro, celé dobro, pravé a najvyššie dobro, ktorý jediný je dobrý, milostivý a dobrotivý, láskavý a milý, ktorý jediný je svätý, spravodlivý, pravdivý a verný, ktorý jediný je dobrotivý, bez hriechu a čistý, od ktorého, skrze ktorého a v ktorom je celé odpustenie, všetka milosť, celá sláva pre všetkých kajúcich, všetkých spravodlivých a všetkých blažených, ktorí sa radujú v nebi.“
Už malé deti chodia vo svadobnom obleku na prvé sväté prijímanie. Skôr ako človek uzavrie ľudské manželstvo, je pozvaný, aby sa vydal Bohu, aby dovolil Bohu v sebe pôsobiť. Možnosť priateľstva s Bohom je tu skôr ako ľudské manželstvo, a bude aj potom, keď manželstvo s človekom stratí svoj zmysel. Božia milosť je lepšia ako život. A aj to najlepšie ľudské manželstvo je len predobrazom Lásky Božej a školou, kde sa človek učí sebe odumierať. Človek by nemal uzatvárať pozemské manželstvo, dokiaľ nie je upevnený vo vzťahu k Bohu, lebo len tak bude schopný skutočnej lásky, ak Boh bude na prvom mieste. Ľudské manželstvo nemá byť uzatvárane navzdory tomuto Božskému, ale v ňom a v moci Lásky, ktorú dáva Boh.
Naša modlitba má byť, podľa vzoru modlitby Panny Márie, predovšetkým priestorom, v ktorom dovolíme Bohu v sebe konať. Akási ochota ľahnúť si na operačný stôl Božieho Slova. Nie presadzovať svoju vôľu. On je Pán a ide o to, aby sme mu dovolil v sebe konať. On v nás už je. Od okamihu svojho Vtelenia vstúpil do každej ľudskej duše. Je v nás ako gén nového Života, ako možnosť Nového Života, ako šanca obnovy. Preto je dôležité poznať Božie Slovo, aby sme pochopili, čo chce Boh budovať v našom živote a na toto Božie Slovo je „dôstojné a správne“ odpovedať tak, ako Panna Mária v Tajomstve Zvestovania: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
Sledujme Pannu Máriu, ako ona počína z Ducha Svätého. Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Bez lásky k Božiemu Slovu, nie je možné prijať Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: Sacramentum audibile – sviatosť počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli, v myslení, v citoch. Sv. František hovorí, že „skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa“ Duch Svätý. Božie Slovo nám zjavuje Boží charakter, ale Duch Svätý nám ho dáva, ak po ňom túžime. Nemôže počať z Ducha Svätého, kto nemiluje Slovo. P. Mária stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína tam, kde človek prijíma Krista. Ona je vzorom a matkou našej duchovnosti.
Všimnime si jednotlivé slová jej odpovede: „Nech sa mi stane“ vyjadruje jej odovzdanosť. Panna Mária nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to urobím“, „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže urobiť a ani žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás právom vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Všemohúce. Po určitých skúsenostiach začíname chápať, že napriek svojmu najlepšiemu úsiliu, sme nevychovali a nevyšľachtili z opice človeka. Zázrak vnútornej premeny človeka sa nedocieli drezúrou, ale milosťou, darom. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás skrze svoje Slovo a svojho Ducha.
Máriina odovzdanosť nesmeruje k nejakému nevyspytateľnému osudu. Boh predsa zjavuje svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Mária sa odovzdáva Bohu, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. Len ten, kto nečíta Písmo Sväté, môže mať strach z Neznámeho Boha. Sv. Hieroným tvrdí, že kto nepozná Písmo Sväté, nepozná Krista. Ale Panna Mária dobre poznala a pozná Slovo Božie. Vedela k čomu hovorí svoje „fiat“ a vedela tiež, Komu ho hovorí. Panna Mária je plná túžby po Bohu, a preto plná Boha, plná Lásky, Panagia – celá svätá. Teda prosme oň, túžme po ňom aj my a prijmime Boží Dar. Vtelením sa Boží Syn stal z lásky k nám človekom, aby sa človek mohol stať Božím Synom.
Cirkevný učiteľ Origenes hovorí: „Čo mi prospeje, že sa Kristus raz narodil v Betleheme, ak sa nenarodí vierou v mojej duši.“ Máriino Božské materstvo sa realizuje v dvoch rovinách, telesnej a duchovnej. Mária je nielen Božou Matkou, pretože nosila telesne Boha vo svojom lone, ale tiež preto, že ho najsamprv počala vierou vo svojom srdci. Sám Kristus vyhlásil: „Moja Matka a moji bratia sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 8,21)
Mária svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Boha duchovne, skôr než ho počala telesne. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Jeho Slovu, z Ducha počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín hovorí: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ K tomuto sme povolaní. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela je len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, čo prijímajú Božie Slovo a praktizujú ho. Sv. Maxim Vyznavač hovorí: „Kristus sa ustavične tajomne rodí v duši, lebo si berie telo z tých, ktorí sú spasení a dušu, ktorá ho rodí, robí panenskou matkou.“
Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Robíme to v každom svätom prijímaní, ale nie vždy dokonale. Iba to prijímanie je skutočne sväté a životodárne, ktoré je trvalé a ktoré sa odohráva v prostredí Máriinej duše. Sv. Ambróz nám radí: „Ak chceš prijať Ježiša do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Sväté je to prijímanie, ktoré sa deje v Duchu svätom a v ovzduší Máriinej duše. Máriina duša, to je duša úplne odovzdaná a preto úplne zahrnutá milosťami. Pravda o Božej láske, o Bohu Láske je podstatou evanjelizácie. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc.
Každý jeden z nás môže prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium o Zvestovaní. Niečo podobné tomu, čo prežila Panna Mária.
Sv. Bonaventúra rozviedol túto myšlienku v spise pod názvom: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša!“ V úvode spisku hovorí, že: „Duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec predstaviť Otcovi v chráme“.
Na inom mieste hovorí, že: „Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb, a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Vtedy došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stále odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie začať „nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“
Všetky sviatosti Cirkvi, všetko ohlasovanie Božieho Slova, slúži tomu, aby sa v nás objavil Kristus. Kristus v nás je zároveň Nádejou našej Slávy. Sv. Augustín tvrdí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“
Pamätajme si: Krista nemáme napodobňovať, ale Ho máme žiť. Napodobňovať máme Bohorodičku, aby sme sa stali takými, akými nás Boh pôvodne chcel. Nasledujme Pannu a Matku Božiu. Začnime si vážiť naše človečenstvo a plán, ktorý preň Boh pripravil. Veď jedna z nás sa stala Bohorodičkou, prinesúc ľudstvu spásu v jej Synovi. Nosme aj my Boha vo svojom srdci, nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sú plodnými pre Boha.
V Žalme 100 počujeme výzvu: „Jasaj na chválu Pánovi celá zem, s radosťou slúžte Pánovi.” My všetci a s nami celá zem, sme vyzvaní k jasotu. Čo je to jasot? Jasot je radosť ducha. Tak ako telesná radosť pochádza z telesného uspokojenia, tak radosť ducha pochádza z duchovného uspokojenia. Jednu vec môžem s istotou prehlásiť, že jasot nepramení z tejto zeme, jeho základ nespočíva v životných okolnostiach a dokonca môžeme povedať, že je nezávislý od životných okolnosti.
P. Mária poznala túto radosť, keď v Magnificáte vydáva svedectvo: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ K čomu nás teda žalmista vyzýva? Vyzýva nás k radosti, ktorá pramení z viery. Keď s istotou uveríme vo všetko, čo nám Ježiš zjavuje, vtedy sa v duši objaví jasot. Je nutné s istotou uveriť, aby sme dokázali jasať aj uprostred zložitých okolností života. Máme jasať na chválu Pánovi. Každý náš smútok zatemňuje Božiu slávu, slávu nášho Stvoriteľa. Nemáme byť prečo smutní. Podriaďme svoj život Pánovi. Buďme ochotní poslúchať Boha a objaví sa v našom živote radosť. S radosťou sa slúži Pánovi.
„S plesaním vstupujte pred jeho tvár”. Jasot sa rodí z istoty viery, plesanie sa však rodí z nazeranie. Plesanie sa rodí ako ovocie poznania Božej tváre. Jasot, ktorý je nezávislý od okolností života a rodí sa z istoty viery, ktorá je víťazstvom nad svetom, tento jasot samovoľne prechádza k nazeraniu a plesaniu. Nazeranie nieje zmyslové poznanie. Nazeranie je schopnosť duše poznať Boha skrze jeho Slovo. Nazeranie je schopnosť preniknúť za Slovo do oblasti Ducha Svätého. Preto sme pozvaní: „S plesaním vstupujte pred jeho tvar.“ Jasot záleží od našej viery, plesanie je ovocím nazerania.
„Vedzte, že náš Pán je Boh!“ Sme si plne vedomí toho, že náš Pán je Boh? Buďte si v tom úplne istí, že neexistuje žiaden iný Boh, okrem nášho Pána, ktorý sa zjavil v osobe a v živote človeka Ježiša. On sám nám hovorí: „Kto mňa vidí, vidí Otca!” Ježiš, náš Pán, je Boh. Boh, ktorému je všetko možné. Boh, ktorý nepozná problém. Boh dokonale blažený a dokonale milujúci. Dokonale krásny, dokonale príťažlivý. Až tak príťažlivý, že človek je k nemu neodolateľne priťahovaný. Keď nás vie už druhý človek ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha. Božia milosť je lepšia ako život.
Filozofia nás poučuje o tom, že Boh je absolútne jednoduché bytie a teológia, že toto bytie je Láska, Vzťah, Večný Zákon, Milosrdenstvo, Pravda, Krása. Mohli by sme postupne menovať všetky pozitívne vlastnosti a zistili by sme, že v Bohu sú všetky jedno. V ňom nieje rozdiel medzi Krásou, Zákonom, Milosrdenstvom, Spravodlivosťou, Láskou, Životom, Pravdou, Svetlom. Nieje v ňom žiadne napätie medzi Milosrdenstvom a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je súčasne Večný Zákon Lásky.
Stáva sa našou Blaženosťou natoľko, nakoľko ho milujeme. Blaženosťou, ktorá sa nedá oddeliť od Pravdy, Spravodlivosti, Lásky a Zákona. Človek, ktorý miluje a koná Dobro, opúšťa svoj egoizmus, začína Boha prežívať vo svojom vlastnom svedomí ako Radosť, teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky, z tohto Milosrdného Večného Zákona. Naopak človek, ktorý ostal z vlastnej vôle uväznený vo svojom egoizme a má záľubu v zle, je z Boha nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, Blaženosťou i Bolesťou a predsa je to stále ten istý a nemeniteľne Krásny Boh.
„On je náš Stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda”. Boh si nás stvoril. Neboli sme a sme. Aký úžasný zázrak sa stal? A z jeho lásky budeme večne. Ako vďační musíme byť voči Tomu, ktorý nás povolal k bytiu? On je náš Stvoriteľ a jemu patríme. Sme Boží a to je ďalší dôvod vďačnosti. On je náš dobrý Pastier. Nikto iný nemá také právo na nás, ako Ten, ktorý nás zo svojej nesmiernej dobroty stvoril. Eucharistia je vďakyvzdávaním. Motívom vďačnosti nemá byť len to, čo pre nás niekedy Boh urobí, ale naša vďačnosť má mať svoj prameň v tom, čo pre nás Boh urobil. Všetko je príliš veľkolepé vzhľadom na ničotu, z ktorej to Boh Stvoril.
„Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno”. Ako vstupujem do jeho brán? Prichádzam sem čiste z povinnosti, prichádzam sem z otrockého strachu, aby ma Boh nezatratil? Aké úbohé sú motívy môjho vstupu do jeho brán? Možno mi niečo bráni vo velebení Boha. Možno sa bojím toho, čo bude so mnou až sa s ním stretnem? Možno sa bojím večného zavrhnutia, pretože nič dobrého v sebe nenachádzam.
„Chváľte ho a velebte jeho meno. Lebo Pán je dobrý.” Boh je Dobro. Niekedy si zamieňame vieru v Boha, s vierou vo vlastnú dobrotu. Keby som bol dobrý, nepotreboval by som Spásu. My sme uverili, že Boh je Dobrý a v tejto viere je naše ospravodlivenie. V Bohu nieje nič zvrhlé, nič nespravodlivé. Nič, čo by skutočne ubližovalo. On je len dobrota a každý jeho skutok je dokonalý. Preto sa prestávam báť pekla, lebo peklo je zvrátenosť a Boh ho nestvoril. Utrpenie je priamo úmerne veľkosti sebelásky a sústredenosti na seba. Tam, kde je vďačnosť voči Bohu, tam je nebo v duši.
„jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie”.
Prestaňte sa obávať o svoju večnosť a chváľte Boha za všetko, čo vám pripravil. Chváľte ho za to, že môžete byť jeho obrazom, že sa vo vás zjaví čosi z nesmiernej múdrosti, dobroty a milosrdenstva Stvoriteľa. Ak ste svoj život odovzdali Ježišovi, ste pod milosťou, ste jeho ľud a ovce z jeho stáda a On vás vedie ku splneniu blaženej nádeje. Boh je verný. On splní každé svoje prisľúbenie. Jeho Slovo sa vždy stane telom. U Neho nieje žiadna neserióznosť. On je verný. A Jeho vernosť je z pokolenia na pokolenie.