Keď Pán Ježiš pochválil Máriu, sestru Marty, že si vybrala „lepší podiel“ a poukázal na to, že „len jedno je potrebné“, myslel na modlitbu ako stály dialóg lásky s Bohom. (zr. Lk 10,38-42) Je to dialóg, ktorý vedie k naplneniu kresťanského života, k plodnej službe lásky, k šťastiu a to napriek tomu, že žijeme vo svete, ktorý je Bohu odcudzený. Práve modlitba nás v tomto svete ponára do oceánu lásky, ticha a pokoja, v ktorom podľa apoštola „žijeme, hýbeme sa a sme“. (zr. Sk 17,28) František Osuna, jeden z františkánskych stredovekých mystikov, hovorí: „Uvedom si, že Boh ťa stvoril jedine pre modlitbu.“ Dá sa to takto radikálne vyjadriť? Dá, lebo celý svet bol stvorený pre človeka, ale človek bol stvorený pre Boha. Len stretnutie s Bohom a jeho dotyk môže spasiť a uzdraviť ľudskú dušu. Spása sveta je v poznaní Boha a to sa deje v modlitbe.
Partner v modlitbe: V každom normálnom vzťahu, keď sa pripravujeme na stretnutie s niekým, chceme dopredu vedieť a usilujeme sa zistiť: Kto to je, aký je, aké sú jeho silné a slabé miesta, atď. A je normálne, že to chceme vedieť aj o Bohu. Teda povedzme si: Kto a aký je náš partner v modlitbe? Kto je Boh? Nemôžeme ho zaradiť do žiadnej kategórie nami poznávaných vecí. Boh je nestvorenou skutočnosťou: Nadskutočno, Nadosobno. Boh je Duch ale aj to v inom zmysle ako duch človeka. Boh nie je obmedzený ani priestorom a ani časom, ani zákonmi prírody, fyziky alebo matematiky. Dokonca nieje obmedzený ani zákonmi psychológie a logiky. Boh – Láska, je sám sebe Večným zákonom. Všetko, čo koná, robí z Lásky.
Je Všemohúci. V knihe Sirachovej čítame: „Jeden je Najvyšší, Všemohúci Stvoriteľ, mocný a veľmi obávaný Kráľ, ktorý sedí na svojom tróne a vládne – Boh.“ (Sir 1,8) Boh je Najvyšší a Všemohúci Stvoriteľ, na to máme pamätať, keď sa modlíme, keď sa k nemu približujeme so svojimi prosbami. On je Najvyšší a Všemohúci. Od nikoho nieje závislý a nikým nie je obmedzený. Preto sa k nemu modlíme s dôverou. Keď sa k nemu približujeme, máme to robiť ako jeho stvorenia: „Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ. V jeho moci sú zemské hlbiny a jemu patria aj nebotyčné štíty. Jeho je more, veď on ho stvoril, i pevnina, ktorú stvárnili jeho ruky. Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril.“ (Ž 95,3-6).
Základ sveta a skutočnosti nie je materiálnej povahy ale duchovnej. Kvantová fyzika predpokladá, že celý svet leží v silovom poli Vedomia. To znamená, že vo svete, v ktorom žijeme, neexistuje žiadne nevedomé miesto, žiadny hluchý a bezmocný priestor, lebo v Bohu žijeme, dýchame a sme. Všetko sa odohráva pred tvárou Božou. Snáď ešte výstižnejšie môžeme povedať, že všetko sa odohráva vo Vedomí Stvoriteľa, ktorý je Všadeprítomnou a Vedomou Mocou Lásky. Vesmír, v ktorom žijeme je plný Božieho súcitu a Božej snahy zachrániť hriešneho a chorého človeka. Boh, v ktorého veríme je Život a Vzkriesenie a teda aj Uzdravenie. Bohu je všetko možné. Skúsme sa o Neho oprieť, skúsme ho vzývať a prosiť. Priestor, v ktorom existujeme a žijeme, je osloviteľný v modlitbe.
Kniha Genezis zjavuje, že ľudia po vyhnaní z raja prestali s Bohom komunikovať. Po prvotnom hriechu sa začali Boha báť. Ale On neprestal hľadať človeka. I Kaina oslovuje pred hriechom i po vražde Ábela. Vo 4. kap. knihy Genezis sa dozvedáme, že: „Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo. (zrov. Gn 4,25-26) Možno sa tak dialo pod vplyvom hrôzy z toho, čoho je človek bez Boha schopný, ľudia sa znovu začali modliť.
Modlitba ako rozhovor s Bohom: Hovorili sme, že modlitba je rozhovor s Bohom, ale nielen rozhovor. A predsa chcem teraz zdôrazniť modlitbu ako rozhovor s Bohom. Prečo? Lebo mnohí kresťania sa osobne s Pánom Bohom nikdy nerozprávajú. Ako deti sa naučili naspamäť rôzne modlitby a modlia sa stále ako malé deti, mechanický a formálne, hoci sú už dospelí ľudia. Nechcem tým poprieť hodnotu modlitieb, ktoré sme sa ako deti naučili, ani hodnotu modlitebnej knižky, ale často to vyzerá tak, ako keby sme v osobnej modlitbe stále chceli vychádzať zo šlabikára, ktorý sme ako prváci kedysi potrebovali. Ale dnes už nie sme prváci, aby sme v ruke stále držali šlabikár modlitby.
Boh čaká na naše vlastné slová. On nieje robot, ktorý potrebuje zachytiť určitý správne vyslovený a jednoznačný text. Boh je Otec, ktorý má srdce a chce počuť svoje deti. Chce počuť ľudské srdce, tvoje srdce. Sv. Ján Klimak tvrdí: „Nádhere modlitby sa nenaučíme od druhého. Ona sama je učiteľom. Boh udeľuje dar modlitby tomu, kto sa modlí“.
Predstavený trapistov takto spomína na deň, ktorý jednoznačne rozhodol o jeho povolaní: „Ako malý chlapec som chodieval do farského strediska mládeže. V istý zimný štvrtok, na zakončenie poludnia vyplneného zábavou, hovoril náš farár o modlitbe starším chlapcom, ktorí boli zhromaždení v kaplnke. Keď už všetci vyšli, ja som pod zámienkou, že mu chcem pomôcť pri upratovaní, zostal. V skutočnosti som sa chcel na niečo opýtať, ale nevedel som, ako to urobiť. Zametajúc izbu som konečne povedal. „Stále nám zdôrazňujete, že sa treba modliť, ale neučíte nás, ako to robiť.“ On odpovedal: „To je pravda. Chceš sa naučiť modliť? Potom choď do kaplnky a hovor k Nemu.“ Ten večer som išiel do kaplnky a musel som tam byť poriadne dlho, lebo si pamätám, že som sa veľmi neskoro vrátil domov a dostal som pokarhanie. Vtedy som sa prvýkrát modlil a zdá sa mi, že od vtedy som nikdy neprestal hovoriť k Nemu.“ Takto zakončil svoje rozprávanie starý šedivý mních.
Možno sa nám zdá rada kňaza banálna. Ale ten, ktorý mládencovi túžiacemu naučiť sa modliť, namiesto dlhej argumentácie radšej krátko poradil: „Hovor k Nemu“, musel byť človekom skúseným v modlitbe. Pretože, v modlitbe sa neprihovárame nejakému neskutočnému tieňu ale Živému Bohu. Musíme si byť vedomí jeho prítomnosti. Boh je stála prítomnosť a pozornosť voči nám. Stačí Ho osloviť, vzývať, aby sme Ho začali poznávať osobnou skúsenosťou. Je dobré urobiť to svojimi slovami a všímať si Božiu odpoveď. Zrazu pochopíme a pocítime, že Boh je a dokonca veľmi blízko. Takýmto spôsobom sa môže prebudiť aj v srdci neveriaceho človeka viera, keď sa pokúsi osloviť Neviditeľného. Boh sa vždy prejaví, keď ho vzývame.
Sv. Terézia z Avily sa čuduje: „Ako to, že sa neviete modliť? Veď je to nie ťažké! Viete sa rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom iste aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližšie ako Boh? Hovorte mu všetko! Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenia, úspechy, pády. Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, vyzdvihne vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Ako sa môžete báť Boha, ktorý vás miluje?! Nezabúdajte, že je len jedna blaženosť a to večná! Tak upustíte od mnohých vecí. Vaším želaním nech je vidieť Boha. Vašou obavou – zatratenie! Vašou radosťou nech je to, že vás Boh vedie k sebe!“
Treba si zapamätať, že modlitba je rozhovor a teda nemá byť len našou rečou k Bohu. Modlitba je dialóg, nie len náš monológ. Ešte vo väčšej miere má byť našou snahou počúvať Boha a to predovšetkým čítaním Písma ale aj pokorným mlčaním pred Bohom. Boh prehovoril vo svojom Slove, preto modlitba musí zaujať postoj k tomuto Slovu. Božie Slovo nám odhaľuje Boží zámer. Keď sa modlíme, Bohu sa prihovárame a počúvame ho, keď čítame Božie výroky. Zdravá modlitba je odpoveďou na Božie Slovo. Boh nám rozumie vtedy, keď sa mu prihovárame jeho rečou a tou je Božie Slovo.
Predpokladom kontemplatívnej modlitby je mlčanie. Človek musí najprv umlčať svoju reč, ale tiež svoje myšlienky a predstavy, len takto vytvorí vo svojom vedomí priestor nato, aby sa mohol predstaviť Ten, ktorý je ľudský Nepredstaviteľný. Aj dnes, aj keď už máme v rukách Písmo sv., je stále potrebné učiť sa tomuto mlčaniu. Lebo Božie Slovo je živé a účinné. Boh v našom srdci nielen hovorí, ale aj tvorí to, čo vyslovuje.
Kontemplatívna modlitba vedie k vnútornej premene človeka, Božiemu zásahu do duše.
Modlitba ako stretnutie s Bohom: Modlitba je aj stretnutie s Bohom. Starí pustovníci tvrdili, že ak sa chce človek stretnúť s Bohom, musí sa najprv stretnúť sám so sebou. Na ceste k Bohu nemôže človek preskočiť seba samého a svoje problémy. Celý náš život aj s jeho problémami patrí do modlitby. Nemá byť rozdiel medzi naším životom, myslením a modlitbou.
Diabol vie, že modlitba je našou najmocnejšou zbraňou, preto nás chce od nej pod každou zámienkou odviesť. Keď sa konečne rozhodneme stráviť chvíľu v modlitbe, prídu nám na rozum všemožné pokušenie. Ak napriek týmto pokušeniam zotrváme na modlitbe, diabol zaútočí z druhej strany. Ukáže nám, čo všetko dobré by sme mohli urobiť, ale v tejto chvíli je to pokušenie opustiť Boha. Odísť pod hocijakou zámienkou od neho. Diabol veľmi dobre vie, že sme silný vtedy, keď sme s Kristom. Kristus v nás to je počiatok nového života, ktorý sa už nežije z ľudskej sily, ale moci Božej. Kristus je v nás vtedy, keď sme vôľou, myslením i citmi zjednotení s Božím Slovom.
U proroka Izaiáša v 54 kapitole sa o Bohu hovorí toto: „Tvoj Stvoriteľ je Tvojím ženíchom…” Moderný človek trpí osamelosťou, hoci žije v mestách, kde sú milióny iných ľudí. Boh zjavuje, že jedine On môže ukončiť osamelosť človeka. Človek je osamelý Bohom. Boh sa zjavuje ako Ženích, ako Boh večnej svadby. Nielen svadby, ktorá sa ustavične deje v samotnom Trojjedinom, ale Boh sa zjavuje ako Ženích ľudstva. Podobne ako si muž neuvedomuje, čo mu chýba a pochopí to, až keď sa prvý raz stretne so svojou budúcou, tak ani ľudia nepochopia, že ku svojmu šťastiu potrebujú Boha, dokiaľ ho nestretnú.
Každý človek má vznešené pozvanie a možnosť žiť s Bohom. Boh nám túži dať svoju lásku a teda seba samého. Boh je Láska a žiadna skutočná láska a ani ľudská láska nieje bez Neho a mimo Neho. Niektorí ľudia majú strach z večnosti. Na zemi nerád chodievali do kostola a nerád sa modlili a cítia akýsi podvedomý strach: Čo budem robiť vo večnosti a večne, keď už tu na zemi ma Božie veci nudia? Nudíš sa preto, lebo nepoznáš svojho Boha.
Boh je Láska a skutočná a očistená modlitba, to je milovanie s Bohom. Keď sa dvaja ľudia milujú, nepozerajú na hodinky, kedy to skončí. A ani si neželajú, aby sa to už skončilo. Po konci túžime vtedy a tam, kde sa objaví akékoľvek zlo, akákoľvek nedokonalosť, pretože to nás unavuje. Ale pohľad na dokonalú Krásu, poznanie absolútnej Pravdy, zážitok dokonalej Lásky, záchvevy večného Života nás určite nebudú unavovať. Bývame uchvátení krásou stvorených vecí natoľko, že sa nám nechce z tohoto sveta odísť: „Veď je tak krásne mať svoju ženu, ktorá vás ľúbi, svojho muža, ktorý vám rozumie a svoje dieťa!“ Uchvátený krásou stvorených skutočností zabúdame na to, o čo krajší musí byť ich Pôvodca.
Kniha Múdrosti dáva Bohu titul: „Prapôvodca krásy“. Často bývame ohúrení krásou stvoreného sveta. Stretáme sa s rôznymi ochranárskymi hnutiami poukazujúcimi na rozumnosť prírody, na potrebu chrániť to, čo je. Ale niekedy akoby im chýbala základná schopnosť domyslieť skutočnosť. Sv. Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba, opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“
Boh je Prapôvodca krásy. V ňom má každá krása svoj pôvod. A On sám je ten Najkrajší, Najúžasnejší, Najpríťažlivejší. Až tak Príťažlivý, že človek, ktorý sa s ním počas svojho umierania stretá, je k nemu neodolateľne priťahovaný. Veľký ruský spisovateľ Dostojevský v jednom zo svojich románov vyslovil tušenie, že Boh nakoniec „spasí svet svojou Krásou“. Celé stvorenie, bude kapitulovať pri pohľade na jeho Krásu. Keď už človek, ktorý je často len chatrným obrazom Božím, nás vie ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha.
Človek dostal úžasnú možnosť a schopnosť milovať Boha. My môžeme milovať Boha. Boh, ktorý dal prvé prikázanie, miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, pre Lásku. Ten, ktorého poznávame rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný srdcom ako Milenec. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránim hriechu v akejkoľvek podobe. Všetko je hriechom, čo nás vzďaľuje od lásky k Bohu.
Sv. František takto chápal prosbu: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi“, aby sme ťa milovali celým srdcom, keď na teba budeme ustavične myslieť: celou dušou, keď po tebe budeme neustále túžiť: celou mysľou, keď k tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať tvoju česť: a celou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby tvojej láske a nikam inam: a aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého, keď strhneme všetkých, nakoľko to dokážeme, ku tvojej láske, a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.”
Čas modlitby: Nie je zbytočné pýtať sa, kedy sa treba modliť. Skúsenosť nám ukazuje, že keď sa človeku podarí mať presne stanovený čas a byť mu verný každý deň, začne kráčať pevne a s istotou po ceste modlitby. Človek, ktorý sa modlí, vie, že potrebuje každý deň stály čas na modlitbu. Je to čas stretania sa a prebývania v Pánovej prítomnosti, v pripravenosti hovoriť s ním a počúvať ho. Ak chce poznať Boha, rásť v láske k Nemu, a v skúsenosti lásky, ktorú prijíma od Boha, musí sa stať človekom modlitby. Treba sa usilovať nájsť si čas, v ktorom by nás nik nevyrušoval. Ideálny čas na modlitbu je vtedy, keď je naša myseľ svieža a myšlienky usporiadané, čiže v prvé hodiny ráno. Nesmieme zabúdať na to, že Boh je viac ako televízia, noviny, priatelia, kultúra, atd.. Tajomstvo úspechu je byť verný stretnutiam každý deň.
A predsa, keď sa pozrieme na Ježiša, na náš vzor, zistíme, že On sa modlil stále a v každom čase. Nebolo takej chvíle cez deň i v noci, ktorá by mu nebola vhodná na modlitbu. Veď modlitba je uskutočňovaním prvého prikázania lásky. Ak sa muž zaľúbi, spontánne začne myslieť na tú, ktorá ho svojim zjavom uchvátila. Vo vzťahu k človeku sa nám môže stať, že ten alebo tá, do ktorej sme sa zadívali, nám odkáže: „Ani na mňa nepomysli! Neľúbim ťa.“ Zakazuje nám myslieť na ňu, zväzovať ju svojimi myšlienkami a túžbami. Ale Boh, ktorý nás nesmierne a nekonečne prevyšuje, nám dovoľuje a dokonca nástojčivo prikazuje: „Mysli na mňa! Túž po mne! Teš sa na mňa! Miluj ma!“ Nám je dovolené na neho myslieť! Nám je prikázané po ňom túžiť! Ten, ktorý stvoril celé Univerzum chce, aby sme ho milovali. To je najväčšie a prvé prikázanie.
Podobný postoj ustavičnej modlitby učí i sv. Pavol: „Bez prestania sa modlite” (1 Sol 5,17) Často sa vyznávame vo sv. spovedi: „Zabudol som sa pomodliť ráno, na obed a večer“. Mohli by sme tento hriech vyznať aj takto: „Zabudol som na Boha“. Modlitba nieje niečo, čo môžeme po použití odložiť. Modlitba je ustavičná potreba našej duše, tak ako telo potrebuje ustavične dýchať, tak isto duša potrebuje ustavičnú modlitbu.
Modlitba nespočíva v tom, že musím stále hovoriť k Bohu. Aj keď na začiatku sa naša modlitbe bude podobať skôr tomuto ustavičnému dialógu s Bohom. Ide o to, aby sme sa naučili chodiť s Ním, žiť ustavične vo vedomí Božej prítomnosti. Ale to najdôležitejšie je žiť ustavične vo vzťahu lásky k Bohu. Základom modlitby je tento vzťah, ktorý nesmie byť nikdy prerušený. Akonáhle ťažkým hriechom prerušíme toto životodárne spojenie, je potrebné ho okamžite obnoviť ľútosťou a vyznaním hriechov.
Len ustavičná modlitba vedie ku spáse. Kto sa ustavične nemodlí, sa podobá človeku, ktorý sa ráz nadýchne a potom prestane dýchať a upadne do agónie. Modlitba to je pravidelné dýchanie našej duše. Naša duša žije z Božieho Ducha, ktorý vstupuje do nás skrze našu túžbu prejavenú modlitbou. Ak naša modlitba nie je ustavičným chodením s Pánom, nevedie k čistote srdca a teda nevedie ani k radosti. Modlitba má byť ustavičná tak isto ako láska. Len ustavičná modlitba vedie do Božej blízkosti. „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí!” – hovorí jedno staré ruské príslovie. Ustavičná modlitba, to je život pred Božou tvárou a stály ohľad na Boha.
Sv. Ján z Kríža hovorí o tých, ktorí dávajú prednosť aktivite pre modlitbou: „Všimnite si tých, ktorí sú veľmi aktívni, ktorí chcú obrátiť svet svojím kázaním a vonkajšími skutkami. O koľko viac úžitku by priniesli Cirkví a boli by milší Bohu, keby nechali bokom dobrý príklad, ktorým chcú byť, a keby len polovicu toho času zotrvali s Bohom v modlitbe. Tak by urobili viac a s menšou námahou jedným skutkom ako s tisícimi, zaslúžiac to svojou modlitbou a čerpajúc v nej duchovnú silu. Lebo inak všetko je len plieskanie a robenie trochu viac ako nič a mnohokrát nič a ešte veľakrát aj škody.“
Problém roztržitosti pri modlitbe: (Mk 1,29-39) Prosba apoštola Petra za jeho chorú svokru nám dáva dobrý príklad, ako máme zachádzať so svojou roztržitosťou. Pán Ježiš prišiel do Petrovho domu, aby s ním hovoril o Božom Kráľovstve, ale Peter bol v myšlienkach stále pri svojej svokre, ktorá mala vysokú horúčku. Čo urobil Peter a jeho domáci? Evanjelista píše: „Hneď mu (Ježišovi) povedali o nej!” A ako to povedali Ježišovi? Hovorili s ním ako ľudia. Boh sa i preto stal človekom, aby sme pochopili, že sa s ním môžeme rozprávať ako s človekom. Toto je najlepší spôsob ako sa oslobodiť od nepríjemnej roztržitosti pri modlitbe.
Keď sa dobre pozrieme na roztržitosť, ktorá nás obyčajne prepadne práve pri modlitbe, zistíme, že obsahuje v sebe kus nášho života, naše starosti a problémy, rôzne veci a udalosti, s ktorými sme sa ešte nevyrovnali, a ktoré sme vnútorne neprijali. Všetky tieto veci môžu byť strávené a spracovane jedine s Božou pomocou, preto práve oni patria do modlitby, patria pred Božiu tvár. Je dobré zo všetkých svojich myšlienok urobiť modlitbu. Nemyslieť monologický ale dialogický. Uvedomiť si, že Boh je naše „Ty“. On je ustavičnou pozornosťou voči nám. Veľkou výhodou takejto ustavičnej modlitby je skutočnosť, že hneď ako problémy vznikajú, môžeme ich akoby za horúca odovzdávať Bohu. Tak ako nám to radí ten istý Peter vo svojom liste: „Na Boha uvaľte svoje starosti, On sa už postará”.
Sv. František sa modlil: „Všemohúci, Večný, Spravodlivý a Milosrdný Bože, dopraj nám úbohým, aby sme pre teba konali to, o čom vieme, že to ty chceš a vždy chceli to, čo sa tebe páči, aby sme tak vnútorne očistení, vo vnútri osvietení a ohňom Ducha Svätého zapálení, mohli nasledovať šlapaje Tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista a len tvojou milosťou dôjsť k tebe Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojici a jednoduchej jednote žiješ a kraľuješ a si oslavovaní ako Všemohúci Boh na veky vekov.“
Modlitba osobných spomienok: Veľmi často je však problém našej roztržitosti omnoho zložitejší. Týka sa vecí už dávno minulých, ktoré neboli do dnešného dňa prijaté a spracované. Tu nám môže pomôcť zvláštny druh modlitby, ktorú opisuje P. Dávid Hassel so SJ v knihe: „Radikálna modlitba”. Ponúknem vám spôsob, ktorý si môžete vyskúšať na domácu úlohu a overiť, či nezmizne kus vašej roztržitosti. Ide o tak zvanú modlitbu osobných spomienok.
Modlitba osobných spomienok, to je odovzdanie svojich spomienok Ježišovi. P. Dávid tvrdí, že túto modlitbu si prvýkrát uvedomil, keď čítal „Vyznania“ sv. Augustína. Pri ich čítaní ho prekvapili náhle Augustínove modlitebné výbuchy, kým neobjavil, že „Vyznania“ ako celok sú jednou dlhou modlitbou, v ktorej Augustína zaplavuje vďačnosť alebo potreba chváliť Boha. V spomienkach Augustín vyvoláva celý svoj život a robí akúsi revíziu z pozície štyridsaťpäťročného zrelého muža, približne dvanásť rokov po svojom obrátení, v čase, keď bol už biskupom. Jeden moderný životopisec sv. Augustína povedal, že „Vyznania“ sú vlastne Augustínovou autobiografiou ale písanou pod vedením svojho lekára, ktorým je Kristus. Toto znovu prežívanie svojho života pod Kristovým pohľadom, má uzdravujúci účinok.
Pre sv. Augustína sú spomienky najmocnejším dynamizmom v živote, pretože oni nie sú len strnulými fotografiami minulosti v nejakom zažltnutom obrázkovom albume. Sú skôr dynamickou a prítomnou pripomienkou minulých udalostí. Spomienky sú zhodnotením vyvolaného zážitku, ktorý pulzuje v podvedomí, plný farebných detailov z minulosti ale ovplyvňuje naše postoje k súčasným situáciám, k iným ľuďom, udalostiam a veciam. Postoj je tou silnou hodnotou, ktorá sa z nejakej udalosti zakorenila do našej pamäti. A práve postoje môžu silne vplývať na všetky prítomné rozhodnutia človeka. Ak pri takomto spomínaní zistíme, že spomienka, na ktorú sme napr. 25 rokov nepomysleli, sa zrazu z podvedomia vyplaví ako živá, svetlá a pretekajúca citom, môžeme si byť istí, že svojou vnútornou silou pôsobila v mnohých našich rozhodnutiach počas celých 25 rokov.
Modlitba osobných spomienok zreteľne pôsobí v tom centre, kde človek rozhoduje o svojom živote. Ako príklad uvediem: Asi 35 ročná žena nemohla pochopiť, prečo cíti tajnú antipatiu voči svojej matke, a pri tom ju má súčasne aj veľmi rada. Vždy pociťovala voči nej podráždenosť, čo znepríjemňovalo ich vzťah. Počas modlitby osobných spomienok zistila, že v detstve sa veľmi hnevala na matku, pretože si nikdy nevedela nájsť čas hrať sa s ňou, hoci iné matky to robievali. Neskôr si spomenula, že jej matka po večeroch chodila do práce, aby ona mohla chodiť do súkromnej školy. Keď sa táto dávno pochovaná neznášanlivosť dostala na povrch vedomia, dovolila Ježišovi, aby uzdravil jej príčinu. Tak jej modlitba pomohla zbaviť sa dlhodobého hnevu a pocítila vo vzťahu k matke vďačnosť a láskavosť. Silná spomienka, ktorá pracovala v podvedomí, bola teraz vedome prijatá, prehodnotená, očistená od naboja hnevu a ona sa stala láskavejšou.
Ak sa tento uzdravujúci proces uskutoční s väčším množstvom spomienok, osobnosť modliaceho sa človeka sa stane schopnejšou lásky a vďaky. Pretože nahromadené spomienky sa stávajú súčasťou našej osobnosti. Akonáhle si človek uvedomí, odkiaľ pramenia jeho nesprávne reakcie, získava už nad nimi aspoň čiastočnú kontrolu. Na duchovnej úrovní platí: čím viac som si vedomý sám seba, tým lepšie chápem, koho, vlastne v modlitbe odovzdávam Pánovi.
Modlitba osobných spomienok je znovuprežitie vlastných zážitkov v prítomnosti Krista, takže modliaca sa osoba znovu príjme svoj život, ale teraz už oveľa zrelším spôsobom. Očami Kristovými lepšie pochopíme aj svoje neúspechy. V zdieľaní spomienok s Kristom sa modliaca osoba s nim hlbšie zjednocuje, podobne ako dvaja ľudia, ktorí spolu chodia, sú si stále bližší tým, že sa jeden o druhého viacej zaujíma a že si vzájomne zdieľajú svoje osobné hodnoty, postoje, nádeje, prežité utrpenie i radosti. Vzájomné zdieľanie prináša do denných aktivít a rozhodnutí hmatateľnejšie Kristovu prítomnosť, čím osobnosť človeka získava nový zmysel, formu a smer.
Každý človek má v sebe dve osoby, tú lepšiu sa snažíme všade so sebou vodiť, všade ju ukazujeme, ale máme v sebe ešte tú druhú, za ktorú sa hanbíme, o ktorej nerád hovoríme, ku ktorej sa bojíme aj priznať a predsa sa v určitých spontánnych reakciách objaví. V tomto zmysle je modlitba spomienok nebezpečnou procedúrou, lebo dovolí tomu druhému človeku, aby sa ozval. Aj tento a práve tento človek potrebuje Spasiteľa. Práve v tejto modlitbe ide o to, vpustiť Krista do týchto najzraniteľnejších oblastí, kde sme slabí a kde najviac trpíme.
Pod vedením Ducha Sv. modlitba osobných spomienok ticho píše na srdce modliacej sa osoby jej autobiografiu. Človek si postupne privlastňuje svoju minulosť a viac si uvedomuje seba samého. Modlitbu, ktorá sa začala pasívnym otvorením sa Kristovmu Duchu, vedie sám Kristus. On je sprievodcom pri objavovaní a hodnotení spomienok. Modliaci sa človek pomaly začína vidieť svoju minulosť i seba samého tak, ako ho vidí Kristus, teda oveľa reálnejšie a s väčšou láskou.
„Človeče, neodvažoval si sa zdvihnúť svoju tvár k nebu, klopil si oči k zemi a odrazu si dostal Kristovu milosť: všetky hriechy ti boli odpustené. Z neverného služobníka sa stal dobrý syn… Pozdvihni teda oči k Otcovi, ktorý ťa vykúpil prostredníctvom svojho Syna, a povedz: Otče náš… Ale nenárokuj si nijaké privilégium. Osobitným spôsobom, akým nás stvoril je Otcom jedine Synovi. Hovor teda aj ty s vďakou: Otče náš, aby si si zaslúžil byť jeho synom. (Sv. Ambróz, De sacramentis 5,19)
Sila jednomyseľnej modlitby: Pán Ježiš nám dáva zvláštne prisľúbenie, ktoré sa týka našej modlitby: „Ak dvaja z vás na zemi budú jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,19-20) Možno sa už dlhé roky modlite za určité veci a nič sa nedeje. Pán Ježiš nám dnes odhaľuje, čo chýba naším modlitbám, aby boli vyslyšané.
Prvá podmienka hovorí o tom, že prísľub vyslyšania sa netýka každého človeka a to dokonca ani nie každého, kto chodí do kostola, ale len tých, ktorí sú Ježišovi učeníci, teda ľudia, ktorí sa otvárajú Božiemu Slovu a snažia sa podľa neho žiť. Niečo iné je chodiť do kostola a niečo úplne iné je v praktickom živote denne a namáhavo uskutočňovať Božie Slovo.
V evanjeliu sv. Jána nájdeme takto vyjadrenú túto zásadu: „ Ak moje Slovo bude vo vás, proste, čo len chcete, dostanete to od môjho Otca…“ Táto prvá podmienka hovorí o tom, že musí v nás byť Božie Slovo. Božie Slovo je Božou rečou. Tak ako mi Angličan pravdepodobne nebude rozumieť, ak sa mu prihovorím po slovenský, tak mi ani Boh nerozumie, keď v mojom srdci a v hlave nie je Božie Slovo.
Druhá podmienka tejto úžasnej modlitby je jednomyseľné spoločenstvo: „dvaja z vás“. Pred Bohom má väčšiu cenu to, čo je spoločné, čo je ovocím spoločenstva. Máme sa angažovať v modlitbe iných. Božie Slovo v našich srdciach vytvára z nás spoločenstvo, teda ľudí, ktorí sú v tomto zmysle jednomyseľní. Len takíto ľudia sa dokážu správnym spôsobom približovať k Bohu a preto ich modlitba je úžasne silná.
V Skutkoch apoštolských vidíme apoštolov, že sa modlili ako spoločenstvo za veľké a mimoriadne veci: „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.“ (Sk 4,29-31)
Pýtame sa, či to niej e pokúšanie Boha. Pán Ježiš hovorí: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14,12-14) Zmyslom týchto vecí je oslava Otca, nášho Pána Ježiša Krista a umocnenie hlásania evanjelia.
Pre mnohých ľudí je potrebné zažiť zázrak, aby dokázali uveriť. Nie zázrak v zmysle senzácie alebo akejsi cirkusovej atrakcie, ale zázrak v zmysle prelomu Božej moci do nemoci alebo neschopnosti človeka. Zázrak je prienikom Božieho kráľovstva a Božieho poriadku do nášho sveta, ktorý leží v moci zla. Nie je niečím okrajovým pri hlásaní evanjelia. Je akoby preukazom vyslancov Božieho kráľovstva. Apoštoli sa modlili za to, aby sa aj skrze ich ruky diali veľké veci, aby tak mohli viacerých ľudí priviesť na správnu cestu.
Zázrak síce nevedie automatický k viere. Tak to pozorujeme i u členov Veľrady. Bolo im nad slnko jasnejšie, že sa stal skrze apoštolov zázrak, zjavný všetkým obyvateľom Jeruzalema a nemohli to poprieť. Ale oni nechceli Ježiša a preto im nepomohol ani zázrak. Ich náboženstvo im bolo cennejšie ako Zjavujúci sa Boh. Ostatní ľudia oslavovali Boha za to, čo sa stalo, lebo zázrak je zážitkom Božej dobroty a moci už tu na tejto zemi, kde ešte vládne hriech a smrť. Sv. Ján Chryzostom hovorí: „Nič nie je také cenné ako modlitba: ona totiž robí možným to, čo je nemožné, ľahkým to, čo je ťažké“
Modlitba za ľudský neriešiteľné problémy: V čítaní (2 Kral 19,9-36) vidíme ako má vyzerať reakcia veriaceho človeka na hroziace nebezpečenstvo. Ku kráľovi Ezechiášovi prichádzajú poslovia asýrskeho kráľa a snažia sa podkopať najsilnejšiu stránku jeho osobnosti a tou je viera. Posolstvo začína akoby dobre mienenou radou: „Aby ťa nepodviedol tvoj Boh, na ktorého spoliehaš!“ A tá rada sa dokonca opiera o skúsenosť: „Veď si počul, čo urobili asýrski králi všetkým krajinám, ako ich spustošili! Len ty by si sa teda zachránil.“ Toto je reálna hrozba, lebo naozaj asýrski králi úspešne dobíjali jedno kráľovstvo za druhým.
„Keď vzal Ezechiáš z rúk poslov písmo a prečítal si ho, vystúpil do Pánovho domu, rozprestrel ho pred Pánom a modlil sa pred jeho tvárou.“ Kráľ Ezechiáš zobral obsah posolstva na vedomie, ale nenechal, aby ho gniavilo a tlačilo v jeho srdci. Nedovolil, aby ho ovládol strach. Vystúpil do Pánovho domu. Modlitba je výstupom k Bohu a z Božej perspektívy mnohé veci vyzerajú úplne ináč. Posolstvo sa odvoláva na skúsenosť národov, ktoré sa spoliehali na svojich bohov a nič im to nepomohlo. Práve túto najtemnejšiu stránku posolstva musí Ezechiáš Bohu odovzdať. Zo začiatku Bohu nič nehovoril, len posolstvo pred ním rozprestrel. Takto je to najmúdrejšie. Sú situácie keď sa človek ani nevie modliť. Obavy akoby ho ochromili. Preto je niekedy vhodnejšie nič v modlitbe nehovoriť, len ukázať Bohu problém. Rozprestrieť svoj problém pred tvárou Boha.
A predsa vo vedomí Božej prítomnosti sa človeku vracia schopnosť vyjadriť slovami svoju modlitbu. Aj kráľ sa začal modliť pred tvárou Boha: „Pane, Bože Izraela, ktorý tróniš nad cherubmi! Len ty si Boh všetkých kráľovstiev zeme; ty si stvoril nebo i zem.“ Zozačiatku sa snaží vo svojej modlitbe uvedomiť si s kým má tu česť. Jedná sa o posvätenie Božieho mena. Bohu dáva zvláštny titul. Boh je Bohom všetkých kráľovstiev zeme. Možno by sme to dnes vyjadrili iným spôsobom. Náš Boh je aj Bohom politiky. Boh, ktorý riadi aj politické rozhodnutia národov. Vzhľadom na naše okolnosti, v ktorých žijeme, by sme mohli svoje oslovenie Boha vyjadriť aj takto: Len ty si Boh Európskej únie, lebo ty si stvoril nebo i zem. Boh je ten, ktorý všetkému dáva bytie a nikto tak dokonale nepozná skutočnosť, ako ten, ktorý všetko drží svojou vôľou a vo svojom stvoriteľskom vedomí.
„Nakloň svoj sluch a počuj! Otvor, Pane, svoje oči a pozri! Počúvaj slová Senacheriba, ktoré povedal, aby potupil živého Boha!“ Ako ináč vnímame zrazu tento problém. Povedz Bohu svoj neriešiteľný problém a bude ti zrazu do smiechu. Uvedom si kto je Boh a povedz mu svoj neriešiteľný problém. Veď v konečnom dôsledku sa kráľ Senacherib vysmieval živému Bohu a tým sa dotkol Nekonečne mocného. Tu už nejde len o hriešny ľud Izraela, ale tu sa už jedná o svätosť Božieho mena.
„Ale teraz, Pane Bože náš, vysloboď nás z jeho ruky, nech vedia všetky kráľovstva zeme, že len ty si Boh, Pane.“ Kráľ Ezechiáš odovzdal svoj problém Bohu a tak sa dožil víťazstva. Keby sa nemodlil, prepadol by sa pod váhou argumentov nepriateľa do strachu. Ale on sa modlil. Počítal s tým, ktorý má pripravené riešenie, ktoré by nám ani nenapadlo.
Sv. Paschal Baylonský nás poučuje: „Keďže najväčšou túžbou Boha je preukazovať ľuďom dobrodenie, maj pri všetkých svojich prosbách pevnú vieru, že Boh ti chce dať, a čo ho prosíš. Nepros však o nič, čo by ti Boh vopred nebol vnukol, aby si o to prosil. On totiž je skorej pripravený vypočuť tvoju prosbu, ako ty ju predniesť.“