Keď budeme v týchto dňoch počúvať evanjeliové správy o zmŕtvychvstalom Pánovi, nevyhneme sa akémusi zvláštnemu dojmu určitého zmätku pri počúvaní informácii o stretnutí sa so Vzkrieseným Pánom. Každý evanjelista trochu ináč opisuje udalosti vzkriesenia. Keď človek číta povrchne evanjeliové správy, môže sa mu zdať, že tento zmätok je prekážkou dôkazu pravdivosti udalostí.
Napríklad evanjelista Matúš hovorí o Márii Magdaléne a inej Márii, spomína zemetrasenie, videnie zostupujúceho anjela, strážcov, ktorí strnuli strachom, ženám sa pri behu od hrobu zjavuje Ježiš a spomína tiež podplatenie stráže.
U evanjelistu Marka vystupujú tri ženy: Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome, ktoré prichádzajú ku hrobu, ale kameň je už odvalený. Anjela ,v podobe mladíka, nachádzajú sedieť v hrobe. Vyšli a utekali od hrobu a nepovedali nikomu nič, lebo sa báli. Marek sa v ďalšom pokračovaní opravuje a hovorí, že sa prvý deň v týždni zjavil najprv Márii Magdaléne. Ona išla a zvestoval a to ostatným, oni jej neverili. Potom sa zjavil dvom z učeníkov na ceste, aj oni to zvestovali, ale ani im neuverili.
Lukáš zhodne s Marekom tvrdí, že kameň už bol odvalený, ale v hrobe sedeli dvaja muži v žiarivom odeve. Títo im zvestovali udalosť vzkriesenia. Hovorí, že k hrobu prišli ženy, ktoré nasledovali Ježiša z Galileje a boli aj pri ukrižovaní. Potom ich konkrétne menuje: Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova a s nimi aj iné to rozprávali apoštolom. Apoštoli im neverili. Peter utekal k hrobu. Opisuje podrobne príbeh emauzských učeníkov. V tom istom čase sa Ježiš zjavil apoštolovi Petrovi.
Ján svoju pozornosť sústreďuje na Máriu Magdalénu, ktorá najprv videla len prázdny hrob a prišla to oznámiť apoštolovi Petrovi a Jánovi. Oni utekali k hrobu a presvedčili sa o tom, že je to pravda. Potom sa učeníci vrátili domov. Mária, zrejme Magdaléna, ostala vonku pri hrobe a plakala. Nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov. Po rozhovore s anjelmi sa jej zjavil Ježiš v podobe záhradníka. Ona to zvestovala ostatným apoštolom. Potom opisuje zjavenie ostatným apoštolom okrem Tomáša, ešte v ten istý deň večer.
Nebudem ďalej porovnávať. Toto porovnávanie si môže každý urobiť na domácu úlohu. Pri tomto porovnávaní nás môže napadnúť myšlienka: Keby evanjelisti chceli klamať, určite by si dali pozor na to, aby vypovedali úplne rovnako. Avšak tieto texty nepôsobia dojmom nejakej literárnej uhladenosti a prepracovanosti. Pôsobia skôr dojmom, ako keď viacerí chcú naraz písomne zaznamenať niečo, čo sa pred nimi odohralo v čase a v priestore. Každý z nich sa stretá s trochu odlišným okruhom svedkov. Jeden vie toho viac ako druhý. Sú tu určité výpady informácie, čo je bežné v našom živote. Nie všetci všetko vedia. Nie všetci sú vždy pri tom. Niekto je očitý svedok, niekto počul udalosť vyprávanú od iného.
Keby evanjelium vznikalo ako falzifikát v kruhu vzdelaných literátov, nikdy by nevykazovalo takú rôznosť podaní. Ale práve táto rôznosť svedčí o tom, že v evanjeliách je zachytený písomnou formou kus života, ktorý sa odohral v čase a v priestore našej pozemskej reality.
Chcel by som znovu spolu s vami pozrieť do Rímskeho katechizmu, čo sa ešte z neho môžeme dozvedieť o udalosti vzkriesenia: Vzkriesený Kristus nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy dotykom a spoločným jedlom. Tým ich vedie k tomu, aby pochopili, že nie je žiadnym prízrakom, ale hlavne aby si overili, že vzkriesené telo, v ktorom sa predstavuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo dosiaľ nesie stopy po utrpení. Toto pravé a skutočné telo však má zároveň nové vlastnosti osláveného tela: nieje už obmedzené priestorom a časom, ale môže sa ľubovolne sprítomniť, kde chce a kedy chce., lebo jeho človečenstvo už nemôže byť zadržané na zemi a patrí už len Božskej vláde Otca. Preto je tiež vzkriesený Ježiš zvrchovane slobodný a môže sa zjavovať, ako chce: v podobe záhradníka, alebo v iných podobách, na ktoré boli učeníci zvyknutí, a to preto, aby vzbudil ich vieru.
Kristovo vzkriesenie nebolo návratom k pozemskému životu, ako tomu bolo pri vzkrieseniach, ktoré vykonal pred veľkou nocou, pri vzkriesení Jairovej dcéry, mládenca z Naimu, Lazára. Tieto skutky boli zázračné udalosti, ale osoby, ktoré boli predmetom týchto zázrakov, sa Ježišovou mocou vrátili do “obyčajného” pozemského života. A po nejakom čase znovu zomreli. Kristovo vzkriesenie je podstatné odlišné. On vo svojom vzkriesenom tele prechádza zo stavu smrti do iného života, mimo čas a priestor. Ježišovo telo je pri vzkriesení naplnené mocou Ducha Svätého: v stave svojej slávy sa podieľa na božskom živote, takže sv. Pavol môže o Kristovi povedať, že je to “človek z neba.”
„O naozaj blažená noc”, spieva veľkonočný chválospev, ona jediná smela poznať čas i hodinu, keď Kristus vstal z ríše zosnulých. Nikto totiž nebol očitým svedkom samotnej udalosti zmŕtvychvstania, a žiadny evanjelista ju nepopisuje. Nikto nemohol povedať, ako prebehlo fyzický. Tým menej bola zmyslami vnímateľná jeho vnútorná podstata, prechod k inému životu. l keď je jeho zmŕtvychvstanie historickou udalosťou, zistiteľnou podľa znamenia prázdneho hrobu a na základe skutočnosti jednotlivých stretnutí apoštolov so vzkrieseným Kristom, napriek tomu tým, ako dejiny presahuje a prekonáva, zostáva ústredným predmetom viery. To je dôvod, prečo sa vzkriesený Kristus nedáva poznať svetu, ale svojím učeníkom, “tým, ktorí zároveň s ním prišli z Galileje do Jeruzalema: tí sú teraz pred ľuďmi jeho svedkami.
Kristovo vzkriesenie je predmetom viery ako nás ľudí presahujúci zásah samého Boha do stvorenia a do dejín: (po tomto zásahu už nikto nemôže vytýkať Bohu, že mlčí): tri Božské osoby v ňom spoločne pôsobia a zároveň prejavujú svoju vlastnú originalitu. Dochádza k nemu zásahom moci Otca, ktorý vzkriesil Krista, svojho Syna, a tak uvádza dokonalým spôsobom jeho človečenstvo – s jeho telom – do Najsvätejšej Trojice. Ježiš sa s konečnou platnosťou “duchom svätosti” preukázal ako mocný Boží Syn tým, že vstal z mŕtvych” Svätý Pavol zdôrazňuje prejav moci Božej ako dielo Ducha, ktorý oživil Ježišovo mŕtve človečenstvo a povolal ho do osláveného stavu Pána.
A čo sa týka Syna, ten uskutočnil svoje vlastné vzkriesenie svojou božskou mocou. Ježiš oznamuje, že Syn človeka bude musieť mnoho trpieť, zomrieť a potom vstať z mŕtvych (v činnom význame slova). Na inom mieste výslovne prehlasuje: …”Dávam svoj život a zasa ho prijmem naspäť…Mám moc život dať a mám moc zasa ho prijať!” (Jn 10,17-18):” Veríme, že Ježiš umrel i vstal z mŕtvych”(1 Sol 4,14)
Otcovia rozjímajú o zmŕtvychvstaní na základe Kristovej Božskej osoby, ktorá zostáva spojená s jeho dušou i s jeho telom, vzájomne od seba oddelených smrťou: „Jednotou Božskej prirodzenosti, ktorá zostáva prítomná v každej z oboch častí, sa tieto, časti znovu spájajú. A tak smrť’ nastáva rozdelením zloženej ľudskej bytosti a vzkriesenie nastáva spojením oboch rozdelených častí.” Sv Gregor Nyssenský.
“A ak Kristus nevstal , márne ja naše kázanie, márna je naša viera(1 Kor 15,1-4). Vzkriesenie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo Kristus vykonal a učil. Všetky pravdy, i tie, ktoré sú ľudskému duchu najmenej dostupné, nachádzajú svoje odôvodnenie, ak Kristus svojím zmŕtvychvstaním podal konečný dôkaz svojej božskej autority, ako to sľúbil.
Najobľúbenejší svätec ruského národa, ktorý je uznaní za svätého aj zo strany katolíckej cirkvi, Sv. Serafin Sarovský, strávil celú desiatku rokov v lese v mlčaní. Neprehovoril ani na svojho rehoľného spolubrata, ktorý mu ráz za čas nosieval nejakú stravu. Nakoniec na Boží pokyn toto svoje mlčanie ukončil. A začali k nemu prichádzať mnohí ľudia. Čím ďalej početnejším návštevníkom vychádzal v ústrety so slovami: “Potešenie moje, Kristus vstal z mŕtvych!”
Len vtedy môžeme človeka nazvať potešením, keď vnímame jeho úžasnú budúcnosť Vzkriesenia spolu s Kristom. Otvorme dnes svoje srdce Vzkriesenému Pánovi, aby nás mohol pretvoriť svojím osláveným bytím skrze eucharistiu.