Dnešné čítanie z knihy Samuelovej nám vykresľuje prehru Izraela nad Filištíncami. Znovu pripomeniem, že to, čo čítame v kostole pri bohoslužbe, nieje súvislý text Písma Svätého. Preto je potrebné v samostatnom štúdiu čítať aj tie časti, ktoré sa do našich lekcii nedostali, lebo inak nám uniká súvislosť. Keď počujeme dnešný príbeh zo štvrtej kapitoly a nepoznáme obsah druhej kapitoly, kde sa opisujú hriechy Héliho a jeho synov, tak nám to môže pripadať ako nevyspytateľné Božie jednania asi v zmysle: ráz sa na Boha môžeme spoľahnúť, inokedy nie. Vyznieva to, akoby Boh nebol spoľahlivý.
V druhej kapitole sú vykreslené hriechy rodiny Héliho: „Héliho synovia však boli beliálovi synovia, nestarali sa o Pána ani o kňazské povinnosti voči ľudu. Keď niekto prinášal obetu a mäso sa varilo, prišiel kňazov sluha s trojzubou vidlicou v ruke, strčil ju do kotla, do hrnca, do rajnice alebo do misy a všetko, čo vidlica zachytila, vzal si kňaz pre seba. Takto robili všetkým Izraelitom, ktorí prichádzali do Šíla.“ Písmo hovorí, že ich hriech bol veľký, lebo ľudia kvôli ním opovrhovali Pánovou obetou.
Hriech ich otca, kňaza Héliho je vyjadrený zasa takto: „Synov si vážiš viac ako mňa (Boha)!“ Je zaujímavé, že Héli síce napomínal svojich synov, ale nikdy ich nepotrestal, aspoň biblia o tom nič nehovorí. Nikdy nevyvodil dôsledky z ich zlých činov. Rodičia nemajú len napomínať, ale aj trestať. Možno práve spravodlivý trest je tou obetou, ktorú má priniesť otec, aby prekonal svoju živočíšnu lásku k deťom a ukázal, že Boha a jeho zákon miluje nadovšetko. A nakoniec práve týmto spôsobom dokonalejšie miluje aj svoje dieťa. Hélimu, ktorý nechcel trestať, sa podarilo vychovať synov bez bázne a úcty k Bohu a jeho službe. Dopúšťali sa mnohých zlých vecí. Kňazskú službu konali len ako svoju živnosť a snažili sa z nej zbohatnúť. Toto musíme vedieť, aby sme správne pochopili dnešnú epizódu.
Dnešné čítanie opisuje ako Filištínci vytiahli do boja proti Izraelu. Môžeme z toho usúdiť, že Izrael sa bránil v spravodlivej obrane a teda Boh by mal byť na ich strane. Keď sa rozpútal boj, Izrael sa dal na útek pred Filištíncami a v bitke na bojisku padlo asi 4.000 mužov. Keď neskoršie starší Izraela premýšľali nad svojou prehrou, tak prišli k uzáveru, že chyba bola v tom, lebo bojovali bez Boha. A preto rozhodli takto: „Donesme sem zo Šíla archu Pánovej zmluvy, nech príde medzi nás a nech nás vyslobodí z ruky našich nepriateľov.“ Keby vyhrali svoj zápas, možno by si ani nespomenuli, že majú Boha. Takto si spomenuli, že by im Boh mohol byť osožný. Láskavo mu dovolili, aby prišiel medzi nich a vyslobodil ich. Nechodili s Bohom ako jeho milovníci. Ale občas sa im mohol na niečo hodiť. Myslím, že sami cítime v tom znevažovanie Boha. A netýka sa to aspoň trošku i nás samých, keď hľadáme boha, ktorý by sa nám občas na niečo hodil, ale nemilujeme svojho Boha a Pána.
Poslali pre archu, celý Izrael zajasal mohutným hlasom, až zadunela zem a Boží nepriatelia sa zľakli a vraveli: „Boh prišiel do tábora!“ A žalostne volali: „Beda nám! Veru včera a predvčerom nebolo také plesanie. Beda nám! Kto nás vytrhne z ruky tohto slávneho Boha? Veď je to Boh, ktorý bil Egypt rozličnými ranami na púšti…..Vzmužte sa a bojujte!“ A namiesto toho, aby sme čítali o slávnom víťazstve Izraela, čítame: „Filištínci sa dali do boja a Izrael podľahol; každý utekal do svojho stanu. Bola to veľmi ťažká porážka; z Izraela padlo 30.000 pešiakov, Božiu archu ukoristili a obaja Héliho synovia, Ofni a Finés zomreli.“
Totálna prehra a totálny trapas. Izrael prehral pred zrakom a v prítomnosti svojho Bohom. O tom sa určite „písalo s veľkými titulkami vo všetkých filištínskych novinách“. Keby náš Boh nebol skutočným Bohom a keby toto Slovo nebolo slovom Pravdy, určite by to dopadlo ináč, podľa nášho vkusu. Ale Živý a Cítiaci Boh sa nechal znemožniť kvôli Izraelu, aby sa Izrael spamätal. Možno si Židia medzi sebou hovorili: „Nefunguje to! Niečo sa muselo v arche zmluvy pokaziť!“ Pokazilo sa to, že sa začali chovať voči Bohu ako voči predmetu, ktorý je tu na to, aby plnil našu vôľu a riešil naše problémy. Aby to začalo fungovať, vyžaduje sa obrátenie k viere, nádeji a láske. Boh musí byť milovaný, ako živá osoba, aby sa začala v našom živote prejavovať Jeho Moc.
Ak som neverný Bohu, Jemu je jedno, či som laik, kňaz alebo dokonca veľkňaz. Jemu tak málo záleží na udržaní môjho imidžu „zdania veriaceho“, že dovolí, aby sa moje hriechy zjavili pred neveriacimi, lebo On je Spravodlivý a zlo musí byť potrestané. Túto dnešnú prehru spôsobili predovšetkým hriechy kňazov. Oni mali na svedomí úpadok viery v Izraeli. Ale predsa ten dnešný príbeh takto nekončí.
Keď budete čítať text ďalej, zistíte, že Boh neprestal byť Bohom. Dozviete sa, ako sa chová Boh v zajatí nepriateľa. Boh sa chová podobne, ako Ježiš na Kríži. Zdanlivá prehra sa mení na totálne víťazstvo. Filištínci zajali Boha Izraela a predsa z neho majú takú bázeň, že mu dajú miesto vo svojom chráme. Keby dali miesto len jemu, bola by to ich Spása a možno by sme čítali o vyvolenom národe filištíncov popri Izraelu. Oni však urobili chybu, lebo vo svojom chráme ponechali svoju starú modlu Dagona. A čo sa dialo?
„Filištínci teda zajali Božiu archu a odniesli ju z Aben-Ezry do Azotu. Potom Filištínci vzali Božiu archu, zaniesli ju do Dagonovho domu a postavili ju vedľa Dagona. Azotčania nasledujúce ráno vstali a Dagon bol padnutý tvárou na zem pred Pánovou archou. I chytili Dagona a postavili ho na jeho miesto. Keď Filištínci ráno nasledujúceho dňa vstali, Dagon bol padnutý tvárou na zem pred Pánovou archou, Dagonova hlava však a obe končatiny jeho rúk boli odlomené na prahu, ostal z neho len Dagon (trup). Preto Dagonovi kňazi a tí, čo vstupujú do Dagonovho chrámu v Azote, nestúpia na Dagonov prah až po dnešný deň. Na Azotčanov však doľahla Pánova ruka, bil ich a trestal ich vredmi, Azot i jeho okolie. Keď obyvatelia Azotu videli, čo sa deje, hovorili: „Nech Božia archa Izraelitov neostane u nás, lebo jeho ruka tvrdo dolieha na nás a na nášho boha Dagona.“ Preto poslami zvolali k sebe všetky filištínske kniežatá a pýtali sa: „Čo máme robiť s archou Boha Izraelitov?“ Odpovedali: „Archu Boha Izraelitov treba preniesť do Gétu!“ A tak archu Boha Izraelitov preniesli. A keď ju preniesli, zaľahla Pánova ruka na mesto (ako veľmi veľký rozvrat) a trestal obyvateľov mesta, malých i veľkých, tak, že sa na nich vyrážali vredy. Nato poslali Božiu archu do Akaronu. A keď Božia archa došla do Akaronu, Akaronci volali: „Doniesli archu Boha Izraelitov, aby nás i náš ľud zabili.“ A poslami zvolali všetky filištínske kniežatá a hovorili: „Pošlite preč archu Boha Izraelitov, nech sa vráti na svoje miesto a nech nepobije nás i náš ľud!“ Lebo v meste panoval smrteľný zmätok, ťažko naň doľahla Božia ruka. Ľudia, ktorí nepomreli, boli potrestaní vredmi a bedákanie mesta vystupovalo k nebu.“
Boh sa dokáže brániť aj sám, bez nás. I v tomto prípade koná podobne ako na kríži, keď vo svojej smrti zostúpil do pekiel. Aj tu Boh prostredníctvom archy prenikol až do centra nepriateľov a tu začal svoj boj. Zasiahol ich do srdca a zjavil svoju slávu. Veriaci sklamali, ale Boh nesklamal veriacich. Filištínci zistili ako ťažko je žiť v blízkosti Svätého Boha Izraela. Prehadzovali si archu medzi sebou ako horúci zemiak. Nakoniec sa rozhodli poslať ju tam, odkiaľ ju zobrali a ešte k nej pridali aj votívne dary.