Štvrtok po 1. pôstnej nedeli – (Est 14)  Modlitba v nebezpečenstve smrti

Dnes nám Božie Slovo predkladá zvláštny druh modlitby – modlitba v nebezpečenstve smrti. Hrozba smrti sa týkala Izraelského národa i samotnej kráľovnej Ester. Ona sa modlila v úplnej samote. Sú situácie, keď človek potrebuje byť sám s Bohom. Prítomnosť iného človeka môže pôsobiť rušivo. Ester sa modlila k „Pánovi, Bohu Izraela“. Keď sa ideme modliť, musíme presne vedieť komu sa prihovárame. Musíme poznať Boha. Najlepším prameňom poznania Boha je jeho Slovo. A to nám vlieva dôveru. Ester poznala Písmo Sväté, a poznala aj dejiny svojho ľudu, v ktorých sa tak výrazne prejavuje Božia moc. Jej Boh je Požehnaný Boh, Abraháma, Izáka a Jakuba. Tento Boh je požehnaný. Teda zvrchovane dobrý, Dobro samo. Traja patriarchovia symbolizujú tri Božské čnosti. V Abrahámovom živote sa zjavuje viera. Izák ja predstaviteľom nádeje. A Jakub je nazvaný Božím miláčikom, v jeho živote sa zjavuje láska.

Ester začína svoju modlitbu zvelebovaním Boha za všetko, čo už vo svojej dobrote vykonal pre svoj ľud. Ester vie z Písma Svätého, že Boh až dokonca zachraňuje všetkých, ktorí sa mu páčia a že zvlášť pomáha ľuďom opusteným nachádzajúcim sa v krajných situáciách. „Pamätaj na nás, Pane, a ukáž sa nám vo chvíli našej úzkosti.“

Bohu sa páčime na základe našej viery. Ak cítime, že sa k takejto viere nevieme vyšvihnúť, vyprosujme si ju. Tak to robí aj Ester: „Vlej mi dôveru, Pane, kráľ nad bohmi a nad všetkými mocnosťami.“ Jedným prameňom našej dôvery môže byť vedomie toho, že Boh je nad všetkým. Pán Ježiš hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi!“

Ester sa modlí aj za vhodné slovo. Aj to je veľmi dôležitá modlitba. Podobne sa modlí aj sv. apoštol Pavol. Modlí sa za vhodnú reč, aby jeho slovo dostalo silu. Aj my často zisťujeme, že len ľudské slovo na obrátenie druhého nestačí. „Vlož mi do úst vhodnú reč, keď budem stať pred levom.“

Možno naším kresťanským ušiam zvláštne zneje ďalšia prosba: „A v jeho srdci vzbuď nenávisť proti nášmu nepriateľovi, žeby zahynul on i všetci, čo sa s ním spolčili.“ Aj táto modlitba patrí ku Slovu Božiemu. V nej prosíme predovšetkým za dobro pre tých, ktorí sú nespravodlivosťou ohrozovaní. Ak ide o tak veľké zlo, ako ohrozenie existencie celého národa, máme právo prosiť za spravodlivý trest pre tých, od ktorých toto zlo pochádza. Svoj hnev odovzdávame Bohu a zriekame sa pomsty, ktorú prenechávame Bohu. Boh nenávidí zlo. A vieme z knihy Genezis, že jedno nepriateľstvo je ustanovené od samého Boha a to nepriateľstvo medzi človekom a diablom. Z Božieho zjavenia vieme, že Boh ráz odsúdi a zavrhne zlo a tých, ktorí ho páchajú. Boh pravosť a oprávnenosť tejto modlitby ukázal aj tým, že ju vyslyšal.

Merítkom objektívnosti našej modlitby nech sa stane to, čo hovorí Ježiš v evanjeliu: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je zákon i proroci.“ Láska je v tom, že sa vžijeme do situácie svojho blížneho. Toto platí o našich nepriateľoch. Musíme však rozlišovať medzi svojím nepriateľom, ktorý ma neznáša pre moje povahové chyby a hriechy a pre takéhoto nepriateľa musím mať pochopenie. Ale dá sa hovoriť ešte o inej kategórii, ktorú by sme mohli označiť ako „nepriateľov Boha“. Teda tých, ktorí sa pridružujú k diablovi a chcú kaziť Božie dielo Spásy. Kto je Božím nepriateľom, nemôže byť mojím priateľom. Nepriateľom Božím je ten, kto pohŕda dobrom, pravdou, radosťou a láskou. Sú to bytosti, ktoré sa rúhajú Duchu Svätému, podstatnému dobru, ktorým je Boh sám.

Otto Mádr, známy český teológ hovorí: „Ale nie sú len dobré lásky. Láska je schopná plodiť tiež zlo, záleží na tom, komu alebo čomu venujem priazeň. Láska cudzoložná, bezohladná, fanatická je neresťou. A naopak, kde nenávisť slúži pravej láske pravým spôsobom, stáva sa čnosťou a často i povinnosťou. Stačí trochu logiky „Prajem dobro“ (priateľovi, rodine, národu, sebe) z toho vyplýva „odmietam zlo“, ktoré ohrozuje toto dobro. Ako patrí ku svetlu tieň, tak patrí aj k láske nenávisť voči zlu, aby láska nezablúdila.

Ale Boh je láska, namietne poslucháč, ktorý pozná Písmo Sväté. Odpoviem: Áno, a práve preto nenávidí zlo, ako čítame v tom istom Písme. Veď je to nad slnko jasnejšie, že normálny otec musí brániť svoje deti i za cenu ublíženia zločincovi. Zastať sa vdov a sirôt je tiež požiadavkou Božieho Slova. Nedostatok spravodlivej nenávisti voči zlu je mravný defekt, či už pochádza z povahovej slabosti, pohodlia alebo lišiactva. Neklamme svoje svedomie ušľachtilými rečami o milosrdenstve, tolerancii, nemiešaní sa…

Ak sa nechce nositeľ zla od neho poctivo odpútať, má pocítiť dôsledky. Kresťan však nikdy nesmie zabudnúť, že má s ním jednať tak, ako by chcel, aby bolo jednané s ním samým. Kristus nebol ani hrubý ale ani slaboch. Od neho sa učme kultivovať živočíšnu potrebu milovať a nenávidieť v ľudské a božské umenie milovať a nenávidieť. Primát ovšem patrí láske.