„Toto pokolenie je pokolenie skazené. Žiada znamenie, ale nedostane iné znamenie, ako znamenie Jonášovo.“ Aby sme správne pochopili „znamenie proroka Jonáša“, musíme sa najprv podrobne pozrieť na jeho osobu. Spis o prorokovi Jonášovi patrí medzi najkratšie záznamy v Písme Svätom a predsa sa v ňom hovorí o veľmi svojráznej postave. Čo je na ňom také zvláštne?
Kniha opisuje príbeh proroka, ktorého Boh posiela k záchrane pohanského mesta. Prorok dostáva toto zvláštne povolanie v dobe, v ktorej sa formuje presvedčenie o vyvolenosti Židovského národa. Jednoduchí veriaci židia chápali svoje vyvolenie takmer ako vrodenú, genetickú kvalitu. Boli presvedčení o tom, že sú Bohu milí už len kvôli tomu, že sú potomstvom Abraháma. Zabúdali na to, že Boh ich vyvolil, aby skrze nich zachránil celý svet. Zabúdali na to, že vyvolenie je nerozlučne spojené s poslaním.
Príbeh proroka Jonáša chce aj nám povedať, že nie sme vyvolení pre seba samých, ale aj my sme tu preto, aby sme šli a prinášali hojné ovocie. Prijať toto poslanie je ťažké a nemôžeme sa čudovať, že to bolo proti chuti aj Jonášovi. Znovu sa vracať do sveta, ktorý je pokušením, znovu sa dotýkať ľudskej biedy. Jonášov odpor voči Božiemu plánu spásy ide tak ďaleko, že sa rozhodne utiecť Bohu. Staroveké národy boli presvedčené, že každá krajina má svojho boha. Utiecť Bohu teda znamenalo odísť z Izraela. Jonáš nasadol na loď, ktorá išla presne opačným smerom ako ho posielal Boh. Rozhodol sa vycestovať do Španielska.
Kniha Jonášova opisuje veľkú búrku, ktorá zasiahla loď, na ktorej Jonáš utekal. Námorníkom sa už zdalo, že všetci zahynú. Každý námorník sa modlil ku svojmu Bohu, len Jonáš spal a nechcel sa modliť. On totiž utekal Bohu, nemal sa ku komu modliť. Keď námorníci pomocou losou zistili, že je to práve Jonáš, ktorý je zodpovedný za túto búrku, poradil im, aby ho hodili do rozbúreného mora a more sa utíšilo. V mori ho prehltla veľká ryba a on sa v jej útrobách zmietal v hlbočinách mora tri dni a tri noci. A až v tomto veľkom nebezpečenstve sa Jonáš začal znovu modliť a sľúbil, že splní svoje poslanie. Potom ho ryba vyvrhla na zem. Poznáme to, že ak odmietame svoje povolanie a poslanie, dostávame sa do duchovnej búrky a tmy bezbožnosti. V duchovnom živote existuje obrovská radosť, keď človek s istotou vie, že je na mieste, na ktorom ho chce mať Boh.
Zdá sa, že obrátiť proroka Jonáša, vyžadovalo väčšiu námahu ako obrátenie mesta Ninive. Písmo sväté vyslovené hovorí, že Ninivčania sa obrátili na Jonášovo kázanie. Jonáš prichádza ako hlásateľ Božích trestov. Kladie dôraz na Boží trest, ak sa Ninive neobráti. A predsa sa Ninive napriek všetkému jeho očakávaniu obrátilo. Tvrdosť Jonášovho srdca bola tak veľká, že sa hneval na Boha, ktorý sa zľutoval nad mestom, ktorému on predpovedal trest. Pre túto jeho tvrdosť dostal Jonáš ešte jednu lekciu božej výchovy, ktorú nám opisuje kniha proroka Jonáša takto:
„Nato vyšiel Jonáš z mesta a býval východne od mesta; urobil si tam striešku a sedel pod ňou v tôni, chcel vidieť, čo sa stane v meste. Vtedy Pán, Boh, rozkázal ricínovému kru, ktorý vyrástol nad Jonášom a robil mu nad hlavou tieň, aby ho oslobodil od nepríjemnosti. Jonáš sa ricínovému kru veľmi zaradoval. Keď na druhý deň vychádzala ranná zora, rozkázal Boh červíku a on zranil ricínus, takže vyschol. A keď vyšlo slnko, rozkázal Boh horúcemu východnému vetru a slnce pražilo Jonášovi na hlavu, že omdlieval a duša si mu žiadala umrieť. I povedal: „Lepšie mi je zomrieť ako žiť.“ Vtedy povedal Boh Jonášovi: „Azda sa právom hneváš na ricínus?” Odpovedal: „Právom sa hnevám až na smrť.“ Pán povedal: „Ty ľutuješ ricínus, na ktorom si nerobil a nevypestoval si ho; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než sto dvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou? K tomu množstvo zvierat.”
Boh kladie Jonášovi otázku, ktorá skúma príčinu jeho hnevu. Hnev môže byť aj spravodlivý. Ale Jonášov hnev nie je spravodlivý. „Jonáš hneváš sa pre ten brečtan, myslíš si, že sa hneváš spravodlivo. Tebe je ľúto byliny a mne nemá byť ľúto mesta, v ktorom žije sto dvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia, kde je ich pravá a ľavá ruka. K tomu množstvo zvierat.“ Boh nás pozýva, aby sme skúmali svoj hnev a jeho opodstatnenosť. Veľmi často nás vedie k tomu, aby sme vo svojom hneve poznali tvrdosť vlastného srdca. Predmetom Božieho záujmu sú ľudia ale aj zvieratá. Boh súcití i so zvieratami, ktoré stvoril pre človeka.
Jonáš je viacnásobným poučením pre súčasníkov Pána Ježiša, ale aj pre nás. Jonáš je pre Židov výčitkou svojou neochotou pracovať na spáse pohanov. Aj oni prijímajú svoje vyvolenie, ale neprijímajú z neho prameniace poslanie. Jonáš je aj v tom zmysle poučením, že ukazuje, ako sa človek pre neposlušnosť Bohu dostáva do duchovných zmätkov. Jonáš nás učí, že Spása poslaného je v tom, aby splnil svoje poslanie, že naša spása sa uskutočňuje v starostlivosti o spásu našich blížnych. Jonáš je znamením aj svojím trojdňovým zápasom s temnotou smrti, lebo aj Ježiš tri dni zápasil so smrťou, kým víťazne vstal z hrobu.