V duchovnom živote sa veľmi často dopúšťame chýb, o ktorých hovorí Boh skrze proroka Ezechiela. Naša základná chyba spočíva v tom, že nežijeme v prítomnosti, ktorú jedine máme vo svojej moci. Často žijeme v minulosti a to vo vedomí svojich zásluh, alebo v oplakávaní svojich minulých hriechov. Iná chyba spočíva v tom, že prevažne snívame o budúcnosti, o tom, čo raz urobíme pre Boha. Dnešné čítanie z proroka Ezechiela nám zjavuje, že Boh je Bohom prítomnosti. Boh je večná prítomnosť a to tak časová ako aj priestorová.
Božie Slovo hovorí: „Ak sa spravodlivý odvrátil od svojej spravodlivosti a pácha neprávosť, zomrie pre ňu. Zomrie pre neprávosť, ktorú spáchal.“ Nikto z nás sa pri Božom súde nebude môcť brániť tým, že kedysi, keď bol malý miništroval, alebo chodieval do kostola. Alebo tým, že bol kedysi pred rokmi pokrstený a na prvom svätom prijímaní. Veľmi často sa s týmto postojom stretávam. Keď idem po meste v habite, občas sa mi stane, že nejaký podnapitý muž ma pristaví a oznámi mi, že aj on kedysi miništroval. Možno to myslí tak, aby som si o ňom nemyslel, že je opilec. Možno sa chce ospravedlniť, že nebol vždy taký, ale keď to počujem, pripadá mi to skoro ako jeho obžaloba. A kladiem si otázku: „Čo urobil s tým krásnym dieťaťom, ktoré sa díva na nás z fotky z prvého sv. prijímania? To, že kedysi miništroval, alebo pristupoval ku sviatostiam sa stáva skôr jeho obžalobou. Pán Boh mu povie: „Kedysi si bol môj priateľ!“ Pred tvárou Božou nič neznamenajú minulé zásluhy, ak nie sú doprevádzané súčasnou vernosťou.
Pred tvárou Božou však nič neznamenajú ani minulé hriechy, ak sa hriešnik od nich odvráti: „Ak sa však hriešnik odvráti od svojich hriechov, ktoré popáchal, a koná podľa práva a spravodlivosti, zachráni si život. Keď teda uzná všetky svoje hriechy, ktoré popáchal, a odvráti sa od nich, určite bude žiť, nezomrie…“ Prorok v mene božom hovorí, že hriech treba uznať, nie obraňovať. Uznať, že to čo som spáchal je skutočne zlo. Toto uznanie zla je skutočným okamžikom ľútosti. Pozrieť sa na svoj hriech božími očami. Nechcieť ho skrášľovať. Uznať a odvrhnúť ho. Odvrátiť sa od svojho hriechu. Doslova otočiť sa mu chrbtom, prestať ho obdivovať. Toto sú podmienky odpustenia. Veľmi často aj pri svätej spovedi ozajstný odvrat od hriechu chýba, preto sviatosť nedáva ovocie, ktoré prisľubuje a to radosť z odpustenia a silu nehrešiť.
Dopúšťame sa ešte jednej chyby a tá sa týka predovšetkým nás kňazov a rehoľníkov. Niekedy svoju hodnotu odvádzame z toho, čo sme P. Bohu sľúbili. Dalo by sa to vyjadriť aj takto: „Som dobrý, pretože som Pánu Bohu sľúbil veľké veci!“ Ale tak ako hladného nemôže potešiť, ak mu len prisľúbime chlieb, tak ani Božie srdce netešia sľuby, ak podľa nich nežijem. Aj v tomto zmysle je Boh Bohom prítomnosti. a vernosti. Jeho zaujíma naša súčasná vernosť. A pre nás všetkých platí: Jedine čo naozaj máme vo svojich rukách je naša prítomnosť. Svätosť spočíva práve v tom, vedieť využiť v dobrom slova zmysle milosť prítomného okamžiku.
Ráz sa pýtali žiaci jedného mudrca ako dosahuje svoju dokonalosť. On odpovedal: „To je veľmi jednoduché. Ak si sadnem, tak sedím. Ak stojím, tak stojím. Keď utekám, tak utekám…“ „My predsa robíme to isté,“ odpovedali jeho žiaci. „Nie, vy keď sedíte – to už stojíte, keď stojíte – to už bežíte. Ak bežíte – to už ste v cieli.“ Vysvetlil učiteľ svojim žiakom.
„Najdôležitejšia hodina je vždy prítomnosť, najvýznamnejší človek je ten, ktorý stojí oproti, najnutnejší skutok je vždy láska.“ (Eckhart)